Cez Veporské vrchy

Z Ľubietovej vyrážame asi o 15.20 h. Po asfaltovej ceste ideme dlho dedinou a až v jej závere značka odbočuje vľavo (až po túto odbočku sa dá ísť autobusom). Stúpanie začína byť príkrejšie, ale stále prijateľné. Len veľká horúčava nás zmáha. Z cesty sú nádherné výhľady na šíre lúky a lesy. Míňame osady Starý Majer a Včelinec (žiadna krčma) a tu už značka opúšťa asfaltku a stúpanie je strmšie a to najviac v závere asi 500 m pred chatou. Aj tak sme asi o 17,45 pri chate a tešíme sa na veselú spoločnosť, ktorá na takýchto chatách zvyčajne býva. Naše prekvapenie je ale obrovské. Na lúke a okolo chaty sa mátožným spôsobom pohybuje asi 30 ľudí rôzneho veku po asi 5-10 m priamkach tam a nazad. Na naše hlasné „Ahoj“, nikto neodpovedá a ani nikto neotočí hlavu. Až kuchárka nás informuje, že:“tí vonku tam meditujú“. Okolo chaty je mrtvolné ticho a neskôr sa dozvedáme, že je to nejaký kurz budhistickej meditácie. No pozdrav pánboh (vlastne Budha - ako sme sa dozvedeli neskôr, chata je takmer stále obsadená podobnými kurzami). Rýchle hodíme do seba dve pivá a už aj schádzame po červenej smer Červená jama - Munička. Za pol hodiny sme u pekného turistického prístrešku - útulne, kde skladáme batohy, rozbaľujeme spacáky a robíme oheň. Vzhľadom na veľké sucho je potok okolo bez vody, ale asi 400 m dolu po ceste je už vody v koryte dosť.

Ráno nás budí besné brechanie dvoch srncov. Obloha je úplne modrá a nám je jasné, že to zasa bude parák. O 8,30 sme už na ceste. Míňame v doline ešte dva prístrešky s možnosťou spania. Prekrásna dolina schádza až k horárni Tri vody, kde je rekonštruovaná prvá postavená vysoká pec v Uhorsku (r.1798). Je tu veľa hospodárskych budov, turistický prístrešok a náučná tabuľa. Chvíľu sa vzdelávame a potom zasa na nohy. Značka opúšťa asfaltku a prudko vpravo sa okolo horárne točí do kopca. Stúpanie nie je náročné a naviac je krátke. Asi po 700 m sa značka napojí na lesnú zvažnicu vľavo a viac-menej sleduje stále vrstevnicu až po záverečnú klesanie okolo horárne Endreska do údolia Kamenistého potoka. Podľa zaprášenej cesty a hromád hliny, usudzujeme, že sa tu niečo stavia. A naozaj. Po dlhých rokoch sa asi našli peniaze a vypustená vodná nádrž Hronček sa bagruje, aby mohla byť zase napustená. Neustále premávajúce nákladiaky nás farbia do šeda, a tak nad nádržou to pri potoku rozbalíme a pretože je 12 hod. tak varíme a máme veľkú pauzu. Stretáme tu jediného turistu s batohom, ktorý má oddychový deň s manželkou pod Záklukami a odkiaľ zbehol dole pre vodu. Informuje nás, že pramene hore sú vyschnuté a tak je treba si zobrať zásobu vody so sebou. Sľubujeme, že sa zastavíme u nich hore. Po hodine vyrážame a prudkým, ale krátkym stúpaním sme za hodinu pri ich stane. Chvíľu pokecáme a vymeníme si skúsenosti. Ja som túto trasu robil pred 15 rokmi a tak si ešte stále niečo pamätám. Po polhodinke pokračujeme po červenej ďalej. Chvíľu ešte stúpame na vrchol Zákluky s fantastickým kruhovým výhľadom na Nízke Tatry a masív Poľany a Rudohoria a potom mierne klesáme a nádhernou otvorenou krajinou prechádzame okolo salašov a seníkov. Podľa mňa je to jedna z najkrajších partií Slovenského Rudohoria. Horúčava nám dáva zabrať. Našťastie terén je iba mierne zvlnený a teda absolutne nenáročný. Voda sa nám míňa veľmi rýchlo. Až pred Tlstým Javorom vpravo je pekne tečúci a bohatý prameň vody (aj na mape). Tu aj dnes asi o 18 hod. končíme. Pijeme koľko sa dá, varíme a robíme aspoň malý ohník. Nebo plné hviezd a noc bez rosy je nám odmenou.

Ráno sme o 8.00 hod. už na ceste. Asi za 20 min. sme v priesmyku Tlstý Javor, kadiaľ prechádza štátna cesta z Hriňovej do Brezna. Na starých mapách (1:100 000) bol ešte kedysi zakreslený náučný chodník do Dobročského pralesa. V denníku z pred 15 rokov mám zapísane: Značka ide po št. ceste a po opustení cesty asi za 5 min.odbočka vľavo dole do Dobročského pralesa. Vtedy sme si prales prešli a pamätám sa na silný dojem, ktorý na nás vtedy urobil. Na nových mapách č. 134, Veporské vrchy, už chodník značený nie je. Aj tak sa pokúšame ho nájsť a naozaj sa nám to podarí. Značenie je už skoro neviditelné ale chodníček je ešte stále celkom vyšliapaný. Púšťame sa ním dolu do lesa. Po 10 min. narážame na zvážnicu a po nej sa nechávame mylne zviesť strmo dolu. Chodník sa nám stratil a my sme za chvílu u horárne Sedmák s bohatým prameňom. Mimochodom: k tejto horárni vedie aj žltá značka, ktorá tiež nie je zakreslená na mape. Z vrchu ide z úseku, kde červená značka kopíruje štátnu cestu a okolo prameňa Čierneho Hrona schádza cez horáreň Sedmák až do obce Dobroč, stále okolo potoka dolinou. Teraz sme aj my na tejto značke. Chvíľa nad mapou, a stanovujeme si novú trasu pre vniknutie do pralesa. Avšak keď asi po 10 min. pochodu dolinou stretáme lesníka a pýtame sa ako do pralesa, dostáva sa nám bohužial zlá správa. Vstup do pralesa je len so sprievodcom (900,- Sk) a prales je celý zavalený stromami, pretože sa zrušil náučný chodník a tak je normálny turista zase odstavený na vedľajšiu kolaj. Ešteže som si ho prezrel pred 15 rokmi. Smutní capkáme dolu dolinou po asfaltke a nepotešia nás ani informačné tabule, ktoré hovoria o tom, aký je Dobročský prales vzácny a krásny a ako musí byť chránený. Neviem prečo nám to oznamujú, keď ho nikto aj tak nevidí. Je to akoby vychvaľovali nejaké jedlo a zároveň dodali, že ho nikto nesmie jesť, lebo je vzácne. Nakoniec sa nám podarí stopnúť v doline auto s lesníkom a ten nás dovezie do dediny Dobroč. Ušetrili sme asi 5 km šlapania po asfaltke. Z Dobroče ideme autobusom do Čierneho Balogu, kde je na stanici úzkokoľajnej železnice aj reštaurácia a bufet. Bohužial, jedlo sme nedostali, lebo mali všetky miesta rezervované pre personál železničky a tak nahnevaní končíme v bufete pri pive a tatrankách. O 12.15 nám odchádza vláčik do obce Hronec (á 100,- Sk) a nie do stanice Chvatimech ako uvádzajú na Internete, ťahaný smradľavou dieslovou lokomotívou. Našťastie máme dobré autobusové spojenie a tak asi o 15.00 hod. sme nazad v Ľubietovej pri aute. Kamenný partizán na pomníku nám auto dobre postrážil, nuž tak ešte aspoň kofolu a dovidenia.