Túra

Bratislavským krajom z východu na západ

08.10.12
Dostala sa mi do rúk mapa krajov Slovenskej republiky a pri jej študovaní mi skrsla v hlave myšlienka prejsť Bratislavský kraj, tak ako som prešiel Slovensko, teda od východu na západ a od severu na juh. Možno si poviete, že aspoň prvý deň bol pre cyklistov a nie na pešiu turistiku, no dostal som sa do miest, kde by som inak nikdy nešiel. Nevlastním auto, ani bicykel a tak naozaj spoznávam Slovensko len za pomoci svojich nôh.

1. deň

Jánovce – Kráľová pri Senci – Senec – Veľký Biel – Slovenský Grob – Šúr – Svätý Jur

Predpoveď počasia nebola dobrá a tak som si povedal, vyspi sa normálne a keď vstaneš a nebude pršať, pôjdeš. Tak som aj spravil a preto som z autobusu vystúpil v Jánovciach až po deviatej hodine. Najvýchodnejšia obec Bratislavského kraja je síce Hrubá Borša, no chcel som začať od tabule, oznamujúcej začiatok Bratislavského kraja. Preto som sa odviezol až do nasledujúcej obce, Jánoviec a na jej začiatku bola naozaj taká tabuľa. Spravil som teda fotky, zachycujúce ma pred oboma tabuľami – Bratislavský a Trnavský kraj a mohol som vykročiť.

Jánovce – Kráľová pri Senci

Trošku som si dopredu naštudoval ideálnu trasu a mal som so sebou vytlačenú mapu z www.turistickamapa.sk. Nakreslil som si červenou na ňu trasu a v reáli som potom porovnával. Za Jánovcami som využil starú nepoužívanú cestu. Jej stromoradie ma trošku chránilo pred neočakávane pražiacim slnkom. Smutne som hľadel na množstvo odpadkov vytŕčajúcich snáď spod každej húštiny. Naľavo, vedľa mňa, sa majestátne pohyboval zavlažovací stroj. Hrubú Boršu som videl len v diaľke cez pole, lebo táto cesta ústila na hlavný ťah až pár desiatok metrov pred Kráľovou pri Senci. Pri križovatke boli samozrejme dva kríže, jeden z roku. 1878. Prechádzajúc Kráľovou, som si spomenul, že by tu niekde mal byť krásny most. Upozornenie žiadne, až keď som fotil miestny, trošku zvláštny kostol, všimol som si mapu a cykloznačku. 760 m dlhý okruh ma doviedol k barokovo–secesnému mostu ponad Čiernu vodu. Dal ho postaviť v 1904 gróf Pálfy. Škoda, že sa nezachovali aj záhrady, ktoré spájal.

Senec – Veľký Biel

Teraz nasledoval trošku nepríjemný úsek. Šiel som po ceste do Senca a bola vcelku frekventovaná. Mal som na oboch rukách reflexné pásky a aj na ruksaku a nohaviciach reflexné odrazky. Šťastlivo som prekonal križovatku pred Sencom a po prvýkrát v živote som stál na brehu jedného zo Seneckých jazier – Hlbokého. Práve v ňom mali potápači výcvik. Dlho som ich neobdivoval a pokračoval som do centra. Prekročil som železničnú trať a bočnými uličkami som sa dostal na veľmi peknú pešiu zónu. Prekvapil ma výletnícky vláčik, plne obsadený návštevníkmi Senca. Zvrtol som sa doľava a popri neopravenej synagóge som došiel k fontáne s pamätníkom vyhlásenia Slovenskej ústavy a Szenczi Molnár Alberta. Napokon som skončil v parčíku pri kostole, ktorý sa trošku vypína na malom návrší nad okolitým mestom. Naobedoval som sa v tieni stromov a pokračoval ďalej. Na križovatke za cintorínom som zabočil doprava a dostal som sa za kruhovým objazdom do Veľkého Biela. Myslel som, že si pozriem kaštieľ, no napokon som pokračoval rovno Malým Bielom a poľnou cestou som podišiel autostrádu. Povedľa nej som chvíľu kráčal poľnou cestou a keď zabočila do polí, nezaváhal som a nechal som sa ňou viesť.

Poliami do Slovenského Grobu a Svätého Jura

Podľa plánu som mal kráčať vinohradmi do Chorvátskeho Grobu, no išiel som popri kukuriciach a požatom poli. Z prečerpávacej stanice vyšiel ku mne chlapík s obrovskou striebornou reťazou na zvyšku býčieho krku. Aj mi trochu zatrnulo, no len ho zaujímalo, kde mám bicykel. Keď zistil, odkiaľ a kam idem peši, len neveriaco krútil hlavou. Betónka skončila a kráčal som už len poľom. Trošku ma to znepokojovalo, ale nie dlho. V úzkom pruhu lesíka medzi dvomi poliami bolo zopár včelínov a popri jednom z nich som prešiel hájik a našiel som novú asfaltku, tiahnucu sa do diaľky. Už som videl Malé Karpaty a paneláky Pezinka. Avšak chcel som prísť do Svätého Jura, ktorý bol naľavo. Nuž som vykročil a dúfal, že sa mi podarí niekde zmysluplne odbočiť. Minul som betónovú kocku, pred ktorou bola cisterna na pitnú vodu a nadpis – Pozor vojenský objekt. Trošku ma to udivilo, ale možno nejaká hláska.

Cesta vyústila na hlavný ťah a vykročil som doľava. Došiel som do Slovenského Grobu a pečené húsky na mňa volali snáď z každého domu. Majú vcelku pekne upravený stred obce, dokonca aj fontánu. Na konci obce som zahol doľava a vybral sa na Čiernu Vodu. Už som sa opäť napojil na mnou plánovanú trasu. Pri časti Šúr som prešiel cez cestu a poľovníkmi vysekanou cestou v šáchorí kráčal k Malým Karpatám. Steny okolo mňa boli nepriechodné a tak som sa krútil všelijako, až som došiel k mostíku ponad Starú Blatnicu, tečúcu do Šúra a ocitol sa uprostred slnečnicového poľa. Vystúpil som na poľovnícky posed, prezrel si okolie od Svätého Jura po Pezinok. Cesta ma doviedla k Šúrskemu kanálu a pri Jurskej kompostárni som ho prekročil na druhú stranu. Poza nové sídlisko som prišiel k semaforom a za pár minút som bol po 30 km od Jánoviec v cieli dnešnej túry, na zastávke SAD Jur. Pevne verím, že o týždeň sem prídem od Záhorskej Vsi cez Lozorno a Košariská. V Bratislave som vystúpil v lejaku a teplota klesla asi o 15 °C.

2. deň

Záhorská Ves – jazero Rašelinová jama – chatová osada Vlčie hrdlo – Lábske jazero – Láb – Ortov mlyn – Autologisticpark Lozorno – Lozorno – Červený domček – VN Lintavy – Košarisko – Salaš – Svätý Jur

Predpoveď počasia ani ďalšiu sobotu nebola dobrá, no rozhodol som sa ísť autobusom o 6.10 h do Záhorskej Vsi a dokončiť prechod Bratislavského kraja zo západu na východ. Vystúpil som do dažďa na začiatku dediny a prešiel som ju celú až ku kompe. Zaujal ma pamätník na Povodňovom námestí, neviem či ešte iné námestie na Slovensku má taký názov. Kompa čulo premávala a určite sa sem ešte niekedy vrátim a prejdem si to po rakúskej strane.

V prístrešku, neďaleko kompy, som si musel dať pre hustnúci dážď pončo. Niežeby by to bunda a nohavice nezvládali, ale nemal som na batohu kryt. Vrátil som sa na cestu do Vysokej nad Moravou a vykročil po nej k železničnému priecestiu. Pred ním som zabočil doľava na poľnú cestu a po dvadsiatich minútach som stál pri poľovníckej chate a kuchynskom prístrešku. Vcelku by sa tu dalo pohodlne prespať. Cestou som si nafotil bociany pátrajúce po raňajkách i hopsajúceho ušiaka. Prestalo pršať a tak som šiel do trička, lebo Oskar zas raz začal pripekať. Začal som sa obzerať po jazere, ktoré tu podľa mapy malo byť a naozaj sa objavilo. Má zaujímavý názov – Rašelinová jama. Kúsok od neho ma cestička voviedla do klasického záhoráckeho lesíka – borovice, agáty, duby. Po pol hodine sa predo mnou objavili chatky osady Vlčie hrdlo a vodná nádrž Centnúz. Brehy boli obsadené rybármi a je tu aj pár karavanových kempov, kde som si všimol dokonca slnečné kolektory nabíjajúce akumulátory.

Rovná a predsa zlá cesta

Prišiel som na koniec jazera, prekročil Zohorský kanál a podľa mapy som mal po dlhej a rovnej cestičke prísť do Lábu. Šiel som síce po rovnej ceste lesom, ale časom som došiel do šáchoria a vyšiel na pole. Bolo mi jasné, že idem zle, ale veď niekam dôjdem. Potešil som sa naopak kope srnčej zveriny, ktorá sa nechala fotografovať a dokonca som našiel aj siestujúcu užovku s plným bruchom. Vyšiel som z lesa a okrajom poľa som došiel k jazeru. Pozrel som sa do mapy a zistil som, že až tak veľmi som si nezašiel. Rybári chystajúci si obed na ohníku mi povedali, že jazero sa volá Oxi. Tak neviem, na mape nemá názov, ale neďaleké sa volá podľa mapy Lábske. Nevidel som ho síce, ale len jeho chatovú osadu. Od železničného mosta som sa zvrtol po asfaltke doľava a prišiel som k bunkrom z II. svetovej vojny. Sú dokonca zaznačené na mape a tak veľa pokope som ešte nevidel. Bol som v jednom a bol tam poriadny neporiadok. Neviem, či aj tieto chce župan Frešo opraviť, ako tie popri Morave, ale je to naša hanba a neúcta k vlastnej histórii. V diaľke sa už objavila veža kostola v Lábe a po prekročení potoka Malina som zbadal cestu, po ktorej som mal pôvodne prísť. Prešiel som okolo prečerpávačky plynu (asi), prekročil hlavnú cestu a popri potoku Močiarka som poľnou cestou kráčal k Ortovmu mlynu.

Smer Malé Karpaty

Zaujala ma pani, ktorá zo svojho políčka na jednom brehu, nosila v gumákoch vytrhanú kukuricu a mrkvu, prebrodiac potok, k Babete. Po daždi bola voda vysoká a rýchla a pani si koledovala o kúpeľ. Popri lesíku som došiel k železničnej trati Bratislava – Kúty a po prechode prešiel do lesíka. Z neho som onedlho vyšiel pri autobusovej zastávke SAD Autologisticpark Lozorno. Prešiel som na druhú stranu cesty, nadjazdom som sa dostal ponad autostrádu na druhú stranu k areálu podniku. Celkom nová železničná trať je tu zavezená zeminou a vlak už tadeto teda určite neprejde. Zišiel som na chodníček, vedúci kukuricou a po prekročení Ondriašovho potoka, som vyšiel z lesíka pri prvých domoch Lozorna. Bol som hladný a smädný a tak som sa potešil reštaurácii Villa Fortuna. Objednal som si kofolu a klobásovú pizzu. Napráskal som sa tak, že som uvažoval, či to rozchodím. No čakalo ma ešte 22 km a tak som musel vykročiť.

Popri futbalovom štadióne, kde na hrajúcich žiakov dozerala drevená socha futbalistu v nadživotnej veľkosti, som prišiel na hlavnú ulicu a tu som sa napojil na žltú značku. Tá ma vyviedla ponad vodnú nádrž do Malých Karpát. Keďže som vedel, ako sa krúti, pokračoval som za chatami v lese rovno po neznačenom chodníku a na žltú som sa napojil zase na kopci Ohek. Čoskoro sa žltá spojila s modrou a spolu ma doviedli k Červenému domčeku. Je to pekné zákutie s lavičkami, ohniskom a aj prameň je neďaleko. Na smerovníku som objavil nové zimné značenie na Košarisko a tak som sa po ňom vybral. Ide lesom vpravo od žltej a neskôr sa lesná cesta stáča doprava a vychádza na asfaltku Lozorno – Košariská pri vodnej nádrži pod kopcom Lintavy. Prekračuje ju a lesom na ľavej strane súbežne s asfaltkou prichádza na Košarisko.

Ľudoprázdny bazén, s blankytne modrou vodou, v rekreačnom zariadení MV SR ma lákal okúpať sa, no plot bol proti a tak som po modrej vykročil smerom na Svätý Jur. Z pôvodne trampského zákutia sa tu stala chatová osada so stále drahšími chatami. Zastavil som sa ešte pri skale (symbolický cintorín), kde sú štítky pripomínajúce trampov, ktorí už odišli na večný vander. Pekný počin pripomínajúci trampskú minulosť a možno aj súčasnosť Košariska. Modrá vyšla na asfaltku a po chvíli opäť do lesa. Za Cúrskym potokom sa na druhej strane nachádza pár jaskýň, ktoré by som vcelku rád navštívil, no treba sa spojiť s bratislavskými jaskyniarmi.

Obloha sa začala zaťahovať a hore na Salaši, pri križovaní červenej, začalo opäť popŕchať. Pončo dážď odplašilo a tak som suchý došiel do Neštichu. V trampskej krčme Rozmarín som si dal kofolu a mohol som popri kostole svätého Juraja a drevenej zvonici, zbehnúť do Svätého Jura. Potešilo ma otvorené informačné stredisko a tak som si prezrel fotky starého a vynoveného mestečka, získal pečiatku a po jedenástich hodinách od vystúpenia z autobusu v Záhorskej Vsi, ma odvážal v lejaku autobus do Bratislavy.

Zhrnutie

Celá trasa je v podstate vhodná aj pre horské bicykle. Keďže sú už sprístupnené Vojenské lesy na Záhorí, dúfam, že sa mi podarí prejsť aj od severu k juhu Vyšší územný celok Bratislavský kraj.

Diskusia
Bratislavským krajom z východu na západ 11/10/12 20:44 1 príspevok
Najnovšie články autora
 
Túra Dolný Lopašov – Klenová – Dobrá Voda Nedávno som sa dožil práva cestovať vlakom „zadarmo“, a tak som sa rozhodol po dvoch rokoch opäť sa vybrať na Zimný výstup na Klenovú a zároveň navštíviť rodinu v neďalekých Krakovanoch. V piatok po práci som sa vybral na stanicu, že vlakom o 15.13 h odcestujem do Piešťan. Že vlaky meškajú, keď na ne čakám niekde uprostred trasy, ešte pochopím. Ale že vlak naberie meškanie 25 minút ešte pred vyjdením na trať? Miesto som si síce našiel, ale vlak bol tak „narvaný“, že som mal problém v Piešťanoch vystúpiť. Všetkým čo vystúpili ušli autobusy, okrem mňa, a boli odsúdení v zime a bez čakárne čakať na ďalší spoj. 16/02/19 Miroslav Svítek Malé Karpaty
Túra Potulky Levočskými vrchmi I. Vďaka Borisovi náš oddiel každoročne počas leta strávi týždeň v nejakej bývalej horárni a spoznáva okolité lesy. Na leto 2018 vybavil Boris chatu Vinná na hrebeni Levočských vrchov, ktorá patrí Mestským lesom Levoča. Keďže som bol ako organizátor na Nízkotatranskej stíhačke, mohol som sa k partii pripojiť až v nedeľu. Veľká vďaka za odvoz z Donovál až priamo pred chatu patrí organizátorovi Východniarskej stovky. Partia bola samozrejme na túre, ale vedel som kde je uložený kľúč od chaty, a tak som sa mohol zložiť a dokonca si vyraziť na krátku túru k Václaváku a na čučoriedky. 07/02/19 Miroslav Svítek Levočské vrchy
Túra Po hranici s Nemeckou ríšou na Devínskej Kobyle Som rodený Bratislavčan a hoci tu žijem už šesť desiatok rokov, ešte stále mám pre seba čo po turistickej i historickej stránke objavovať. Svokor, tiež rodený Bratislavčan a člen predvojnovej trampskej osady T. O. Yucatan, mi pri nahrávaní jeho spomienok hovoril, že ich osada mala chajdu na Devínskej Kobyle. Keď sa ocitla na hranici, museli ju opustiť. Šlo o hranicu s Nemeckou ríšou počas 2. svetovej vojny. 28/01/19 Miroslav Svítek Malé Karpaty
Najnovšie články na titulke
 
Túra Večerná expedícia Nižný Slavkov – Hermanovce Po vyše ročnej prestávke som sa opäť rozhodol pre nočnú túru. Vhodnú trasu som chcel naplánovať tak, aby som z práce išiel rovno do východiskového bodu, prešiel nie veľmi dlhú trasu a aby som v relatívne prijateľnom čase došiel do cieľového bodu, keďže na ďalší deň som mal ísť opäť do práce. dnes Henrich Tomáš Branisko
Túra Zimný výstup na Veľký Vreteň s deťmi Kysuckí turisti niekoľkokrát do roka organizujú výstup na Veľký Vreteň. Počas Vianoc sa pravidelne organizuje štefanský výstup. Po vianočnej hostine je výlet na Vreteň výborná príležitosť spáliť nejaké kalórie, byť s deťmi dlhšie na vzduchu a trochu sa potrénovať. Koncom minulého roka práve v noci pred Štefanom nasnežilo. Ráno sa prebúdzame do zasneženej krajiny. Sneh napadol v pravú chvíľu. Do batohov balíme okrem jedla aj mačky a vyrážame. Ak budú dobré snehové podmienky a nebude sa šmýkať, vyšli by sme s deťmi až hore. Na výlet si treba vyhradiť 3 – 4 hodiny. Z Kysuckého Nového Mesta nás vedie na Vreteň zelená turistická značka. včera Jana Bílešová Kysucká vrchovina
Správa Turisti, horolezci a skialpinisti: Aj my sme Tatry! Výzvu Aj my sme Tatry podporilo za 24 hodín viac ako 5000 ľudí. Podpisy pod hromadnú pripomienku proti navrhovanému návštevnému poriadku Tatranského národného parku (TANAP) začali zbierať Slovenský horolezecký spolok (SHS) JAMES, Klub slovenských turistov (KST), Slovenský vysokohorský turistický klub (SVTS) a Slovenská skialpinistická asociácia (SSA). 20/02/19 Soňa Mäkká Správy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Bratislavským krajom z východu na západ 11/10/12 20:44 1 príspevok
Fakty
  • Pohoria
    • Záhorie: Borská nížina (Záhorská nížina) a Malé Karpaty
  • Počet dní
    • 2
  • Nadmorská výška
    • max: 522 m n. m.
    • min: 132 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 575 m
    • klesanie: 575 m
  • Vzdialenosť
    • 75 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 14.07.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.17676 ° SŠ
      dĺžka: 17.53165 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.25242 ° SŠ
      dĺžka: 17.21609 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • jediný prameň je pri jazierku nad Košariskom a obce po trase
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Bratislava (vlak, bus) – Jánovce (bus)
      Bratislava (vlak, bus) – Záhorská Ves (bus)
      Svätý Jur (vlak, bus) – Bratislava (bus) / trekový alebo horský bicykel
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.9 (0.4)