Trasa

Kubínska hoľa – Minčol – Vasiľovská hoľa – Minčol – Bzinská hoľa – Príslopec – Paráč – sedlo Hoľa – Okrúhlica (Oravská) – Javorinka – Okrúhlica (Kysucká) – Kýčerka – Kováčka – Zázvorovci – Vojenné – Káčerovci – Mravečník – Terchová

« 1. časť

Tretí deň: čistinkami, lúkami, poloninami, pralesmi

A tento deň sa bezpochyby začína najčarovnejším momentom celého putovania. Keďže stanujem na výhľadovom mieste na rázcestí pod Minčolom, rozhodol som sa pre pozorovanie východu slnka. Ten je fantastický. Slnečný kotúč sa driape spoza Kubínskej hole a začína rozpaľovať oblohu do odtieňov fialovej a ružovej. Chvíľu to len v nemom úžase sledujem a potom začínam fotiť ako japonský turista. Tých pár mráčikov mi len krásne dotvára kompozíciu. V údoliach Oravy i Hruštínky sa váľajú hmly, na horizontoch sa črtajú Veľký Choč, Tatry, Babia hora i Pilsko. Priam pohľad pre bohov. Pričom okolité ticho je balzam na dušu. Atmosféra trochu opadá a vrhám sa na raňajky. Ešte krátko zaváham, čo sa prejaví pádom zápaliek do pripravovaného čaju, no situáciu rýchlo zachraňujem. Po chvíli dorážajú prví ľudia – čučoriedkári dnešného dňa. Prehodíme spolu pár slov, zbalím stan a som pripravený vyraziť.

A mierim rovno na najvyšší vrchol pohoria: Minčol (1394 m). Najprv prichádzam k vrcholovej stanici vleku. Je tu aj nejaká malá búda, plotom ohradená rozostavaná plocha atď. No proste des. Rýchlo sa preto „strácam“ v hustom lese, kde po chvíli dorážam na samotný vrchol s rázcestníkom a tabuľkami označujúcimi národnú prírodnú rezerváciu. Povinné vrcholové foto a občerstvenie, po ktorom ešte chvíľu nasávam atmošku tohto miesta. Potom však prekrásnym pralesom strmo schádzam kľukatým chodníčkom pomedzi trávu a papradie. Kráčam v „miernom“ napätí, z ktorého ma vytŕha starenka a zrejme jej vnuci idúci oproti mne – ďalší čučoriedkári. Teda čakal som tu skôr trochu iné živé bytosti. Napájam sa na modrú značku, no čaro smrekovo-papraďového lesa trvá. Som nadšený, tadiaľto určite nekráčam naposledy „vravím si“. Lenže pred východom z lesa dostávam facku, keď sa zamotávam v totálne rozjazdenom močarisku. Hreším ako pohan. Mám pocit, že toto už hraničí s trestným činom voči prírode. Ešte šťastie, že náladu mi rýchlo vylepšia malebné lúky, na ktorých sa ocitám.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Opäť sú to také „oravské poloniny“. S príjemným pocitom dorážam na plochú Vasiľovskú hoľu s rázcestníkom. Idylku znovu trochu kazí vrcholová stanica lyžiarskeho vleku, ktorá je ale prerobená na vyhliadku. Neodolám a zároveň s občerstvením si vychutnávam pohľady na Hornú Oravu, masívy Minčola i Paráča, nad ktorým sa kopia zlovestné mraky. Za sprievodu cinkania zvoncov kráv a pár solitérnych smrekov sa už po x-týkrát vnáram do lesného šera. Nerád opúšťam tento malebný úsek, ale do cieľa mám ešte ďaleko a preto nemám na výber. Môj postup trochu komplikuje cesta rozdupaná od spomínaných kráv a pozornosť zvyšuje medvedia stopa i zahrmenie. Priam dokonalá temná atmosféra. Za Príslopcom stretávam na peknej čistinke ďalších čučoriedkárov a hneď na to i cykloturistov. V mysli sa už pripravujem na vstup do paráčskeho pralesa a ľudí som tu teda rozhodne nečakal. Zrazu sa cesta mení na chodník a stojím pred tabuľkou rezervácie.

Sem som sa veľmi tešil a preto neváham a vstupujem dnu. V okamihu ma opantá čarovný smrekový prales, ktorým ma vedie úzky chodníček strácajúci sa vo vysokom papradí. Prekračujem vývraty, začujem krkavca a očami hľadám medvedie tvary. Mám pocit akoby som bol desiatky kilometrov od civilizácie. Po traverze samotného vrcholu dorážam na akúsi plošinku s tabuľkami: Paráč - 1325 m. Ešte chvíľu si vychutnávam „príjemnú“ strašidelnú atmosféru a zo záväzkom skorého návratu sa poberám ďalej. Po strmšom klesaní ma les vypľúva v rušnom sedle Hoľa.

V sedle skrývam batoh a po ceste mierim k potoku Brveník, kde dopĺňam vodu. Po návrate sa rozkladám s obedom na lavičke pri kríži. Na moje prekvapenie je tu celkom hustá premávka, dokonca dostávam i ponuku na odvoz do Zázrivej. Tú s vďakou odmietam a pokračujem lesom opäť po hrebeni. V ňom sa mi odkrýva lokálny výhľad na samoty v okolí Oravskej Lesnej. Za rázcestím pod Okrúhlicou kráčam po takmer neznateľnom chodníčku malebnou lúčkou. V lese pod Javorinkou (1210 m), ktorý je ďalšou rezerváciou, plaším vysokú zver a skôr než sa nazdám stojím na jej vrchole. Po krátkom oddychu klesám a zrazu stretávam troch Čechov so psom. Vraj idú niekde od Oravskej Lesnej a v lese zablúdili. Každý sa poberáme vlastnou cestou a až vtedy si uvedomujem, že to boli prví peší turisti od začiatku môjho putovania. Nuž ale tretí deň už aj bolo načase. Na ďalšej Okrúhlici míňam opäť čučoriedkárov a plynule tak prechádzam z Oravskej Magury do Kysuckej vrchoviny. V nej sa charakter prostredia zmení.

Postupujem striedavo lesmi i lúkami a začínam premýšľať o najvhodnejšom mieste nocľahu. Míňam rázcestie Kýčerka a krátko na to sa rozhliadam z plochej trávnatej Kýčery. Obloha sa čistí a mňa opäť postupne opantáva podvečerná atmosféra. Na severe sa tiahne plochejší hrebeň Kysuckých Beskýd, oproti ktorému kontrastuje rozoklanejší hrebeň Malej Fatry na juhu. Rozhodujem sa potiahnuť to ešte kúsok za Kováčku, kde na okraji lesa staviam stan. Čo to pofotím a po večeri ihneď vchádzam dnu. Zaspávam s vedomím, že mám za sebou ďalší nádherný deň v horách a pred sebou už len záverečné kilometre pred definitívnym návratom do reality.

Štvrtý deň: dostávam sa do chápadiel civilizácie

Ránko som si síce privstal na východ slnka, ale ten sa vďaka nízkej inverznej oblačnosti nekoná a tak ešte vylihujem. Ranné svetlo foteniu veľmi nepraje a preto som po raňajkách a pobalení tábora nachystaný vyraziť. Skôr než dôjdem k Zázvorovcom musím sa opäť a opäť „prebiť“ poriadnym bahnom. I napriek tomu, že naposledy pršalo pred 4-mi dňami, úseky v tmavých tienistých miestach sú stále „chuťovka“. Dorážam k akejsi chatičke, ktorej okolie „zdobí“ celkom čerstvé rúbanisko. No čo už, aspoň je odtiaľto krásny výhľad na Malú Fatru, kde dominujú siluety Rozsutcov a Stohu.

Stále po modrej značke pokračujem zalesneným masívom Vojenného, z ktorého sa mi občas otvoria lokálne výhľady na pre mňa neznáme vrcholy Kysuckých Beskýd. Stretávam skupinku babiek, kosiacich malinčie a na rázcestí so žltou pri osade Hodoňovci opäť i peších turistov. Klesám k osade Káčerovci a na okraji lúky pred ňou mi doslova padá sánka. Križovatka lesných ciest je tu taká rozbahnená až tipujem, že tu by zapadol aj traktor. Teda videl som už všeličo, ale toto je bezpochyby najväčšia bahenná hrôza na akú som v horách narazil. Chvíľu na to už sedím na lavičke pri kríži na okraji osady Káčerovci. Po občerstvení prechádzam trávnatým úsekom s výhľadom na malebnú krajinku západnej časti Kysuckej vrchoviny. Následne dorážam na úpätie posledného kopca. A veruže kopca v pravom zmysle slova. Do cesty sa mi totiž stavia masív Mravečníka (993 m).

Jeho severný svah je takmer celý odlesnený a tuším že v páliacom slnku to bude dosť nepríjemné. Fučím, pot sa zo mňa leje potokom, no neohrozene pomaly naberám výškové metre. Z rúbaniska si vychutnávam pohľady na dnes prejdenú trasu. Horúčava je už skoro na nevydržanie, keď tesne pod vrcholom míňam skupinku lesných robotníkov páliacich haluzinu. Na vrchu sa ihneď ukrývam do chládku lesa a obedujem. Po načerpaní síl miestami strmšie lesom klesám až na lúku nad Terchovou. Tu odkladám batoh a sadám do trávy. Kochám sa krásnym výhľadom na mohutnú Krivánsku Malú Fatru i kopaničiarsky kraj pod vrchom Pupov (1096 m). Do ruchu civilizácie sa mi príliš nechce a najradšej by som pokračoval v horskom putovaní. Lenže čas pokročil a tak v Terchovej zažívam neodvratný spoločenský šok. Všade sa to hemží autami, ľuďmi, turistami ako v úli. Až mi je clivo za tým tichom hôr. Nastupujem do autobusu, kde sa to definitívne končí. Akurát, že z toho davu som zrejme jediný, ktorý nejdem z Malej Fatry.

Toto pohorie ma lákalo hlavne preto, že bolo pre mňa dosť neznáme a tým pádom obostreté určitým rúškom tajomnosti. V turistickej verejnosti nie je príliš preferované, no rozhodne má čo ponúknuť. Čarovné neporušené smrekové lesy striedajúce sa s rovnako malebnými lúkami a minimom ľudí spravili toto putovanie mojou najkrajšou viacdňovkou roku 2011.

« 1. časť

Túra sa uskutočnila 2. - 5. 8. 2011
Fakty sú uvedené z celej túry.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek