1. deň

Vysoká pri Morave – Pod Rozporcom – Tritále – Zrody – Láb – Kamenný mlyn – Kopča – Štumbach na Ľadnici – Pernecké vŕšky – Borek – Zábrodnica – Nový Dvor – Kuchyňa

Vstávam o piatej, obliekam sa a pchám veci do batoha. Veziem sa prázdnou 88-čkou pod bratislavský Most SNP a potom 37-čkou do Záhorskej Bystrice. Tu si počkám na spoj do Vysokej pri Morave. Keď už mám tú električenku, nech trochu ušetrím na cestovnom. Cestou do Vysokej začína pršať a navyše zisťujem, že chlieb síce mám, ale slanina zostala v chladničke. Nuž po vystúpení navštevujem potraviny vo Vysokej nad Moravou a napchávajúc sa parížskym šalátom a rožkami začínam svoju púť po neznačených cestičkách Záhoria. Veľmi som vďačný redakcii Hikingu za možnosť vytlačiť si podrobnú mapu. Doma si zakresľujem po poľných cestičkách plánovanú trasu a je len na mne, aby som ju aj našiel. Tu mi pomáha, že mám začínať neďaleko bývalej železničnej stanice.

Vysoká pri Morave - Láb

Prejdem koľajnice a hoci ma najprv cestička zavedie do poľa, za ním vidím na druhej strane potoka Rudavky čerešňovú aleju. Je to moja plánovaná cesta a po nej už bez dažďa pokojne vykračujem. Na obzore sa v diaľke vypína naozaj Vysoká. Na vrchol ma čaká 35 km a tak kráčam celkom rezko. Dlho však nie. Zbadám loviace bociany, volavky, poletujúce dravé vtáky a zo všetkých remíziek na okolí vybieha srnčia zver. Vyťahujem fotoaparát a fotím a fotím. Napokon fascinovaný pozorujem srnca kopulujúceho so srnou. Ruja-neruja, už sa pracuje na ďalšej generácii?

Divadlo skončilo a tak pokračujem po ceste. Zrazu končí poľom, hoci podľa mapy tam jednoducho má byť! Čo už, idem doprava popri stromoch oddeľujúcich dve parcely a prichádzam k Zohorskému kanálu. Sem som mal prísť aj pred dvomi týždňami, no skončil som pri jazere Axi. Tak teraz som trafil a za mostom je cesta, ktorá ma doviedla k potoku Malina. Prechádzam spolu s plynovým potrubím na druhú stranu a zbadám štyri bunkre z II. svetovej vojny. Je ich tu dokopy 10 a veru takú koncentráciu som ešte nevidel. Škoda, že to nevieme nejako zmysluplne využiť. Míňam zásobník plynu a som na asfaltke do Lábu. Tento úsek poznám spred dvoch týždňov. Prechádzam cez hlavnú cestu do Lábu a popri potoku Močiarka idem smerom na Ortov mlyn. Pri odbočke k nemu však zatáčam vľavo a pri prvých domoch Lábu doprava a slnečnicovým poľom mierim k železnici Bratislava – Kúty. Naľavo v lese je jazero a chatová osada, napravo, po prejdení železnice, známy Kamenný mlyn.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vojenské lesy Záhorie

Z lesa vychádzam pri starej ceste a po jej prejdení nadchodom ponad autostrádu vchádzam do Vojenských lesov Záhorie. Dlho sa sem obyčajný človek nemohol normálne dostať. Teraz je to konečne možné, stačí si na webovej stránke MO SR zistiť, či nie je vydaný dočasný zákaz. Ale vojaci pracujú cez týždeň do 14.30 h a cez víkend vôbec. Míňam horáreň, pri ktorej začína obora. Za horárňou je obrovská voliéra, kde, chránené pred dravcami zhora, žijú morky a malé kačice. Podľa mapy by som mal ísť stále rovno. Začalo husto pršať, no neochladilo sa. Naťahujem nepremokavú bundu, ale krátke nohavice a návleky sú za chvíľu celé mokré. Neprekáža mi to.

Mal som ísť okolo ďalšej horárne Kopča, avšak nevidel som ju. Prekračujem potok a tu sa dopúšťam prvého omylu, ktorý ma napokon stál asi 8 kilometrov. Nevenoval som dostatočnú pozornosť mape, veď idem stále rovno a došiel som k asfaltke a horárni. Dovtípil som sa, že by to mohla byť Jablonovská cesta, ale že som pri horárni Štumbach na Ľadnici, mi nejako nedošlo. Prešiel som asfaltku, vykročil opäť lesom a po čase sa moja rovná cestička napojila na štrkovú kolmicu. Rovno proste nič nešlo a ja som sa rozhodol ísť doľava a zle. Minul som obrovskú lúku aj so senníkom a keď sa cesta neustále točila doľava, pochopil som svoj omyl a vykročil doprava lesom. Pršať nepršalo už dávno a slnko začalo priam pekelne pražiť. Nasadil som moju nepálsku legionársku čapicu a brodil sa pieskom. Cez stromy som nič do diaľky nevidel a tak som len tušil, kde sú Malé Karpaty. Zrazu sa objavil krásny brezový lesík s mokrou trávou, niečo nezvyčajné v tejto borovicovej Sahare. Za ním som vykročil priesekom medzi borovicami a suchý piesok mi dal riadne zabrať.

Keď sa objavili žlté tabuľky s červeným výstražným textom, začul som zároveň autá. To už som tušil, že som pri asfaltke Pernek – Malacky. Vyšiel som z lesa na ňu a dal sa doprava. Karpaty sa mi zjavili na obzore a veru nejako ďaleko. Nuž ale došiel som k horárni Borek a neskôr aj k ostnatým plotom obohnanému letisku Kuchyňa. Pred zrušenou železničnou traťou Lozorno – Plavecký Mikuláš odbočovala asfaltka na Nový Dvor a tesne pred ním som zbehol na pole a vybral sa rovno za kostolnou vežou Kuchyne. Trošku ma pribrzdila Pernecká Malina a až po vystúpení na železničný zvršok som zistil, že za šachorinou sa skrýva vyschnuté koryto. Po podvaloch som prišiel až k druhému priecestiu a po poľnej ceste som vošiel do Kuchyne. Slnko pálilo priam neskutočne a uvedomil som si, že 14.45 h nie je práve vhodný čas na začatie výstupu na Vysokú. Nuž som si zašiel do krčmy u Melónka na kofolu, pribral si k tomu noviny, vybalil jedlo a nohy z vibrám a vegetil pod slnečníkom. Však Vysoká počká ešte týždeň!

2. deň

Kuchyňa – Modranská skala – potok Malina – Kuchyňa – Vývrat – Vysoká – horáreň Badura – Vývrat – Kuchyňa

Nedeľu čo nedeľu som premietal fotky z mojich túlačiek svokrovcom. Žiaľ, fotky z tejto túry, ani z ďalších, svokor už neuvidí. 8. 8. 2012 sa odobral na posledný vander, z ktorého niet návratu. Člen jednej z prvých bratislavských trampských osád, T. O. Yucatan, ma už nebude fascinovať svojimi spomienkami na vandre spred 70-tich rokov. Túto túru som venoval jeho pamiatke!

Kuchynský okruh

Ráno 7.40 h vystupujem z autobusu v Kuchyni pri kostole. Je pod mrakom a snáď o 20 °C menej ako pred týždňom. Vykračujem si po modrej a na konci dediny na mňa zaútočia dva jazvečíky. Keď dohováram majiteľovi, ešte mi vynadá. Popri jazierkach vystupujem hore lúkou a fotím si panorámu Kuchyne. Nechám sa zlákať lesnou cestou rozrytou sťahovaním dreva, veď času mám dosť. Dovedie ma pod skalnatý vrchol a od neho idem doprava po hrebienku. Napokon zbieham dolu na asfaltku a som na zelenej z Kuchyne na Čermák. Tak sa vydávam doprava popri potoku Malina. Pri ceste je zrazu obrovský senník. Tu by sa vyspalo snáď aj 30 ľudí. Po troch kilometroch od neho, som späť v Kuchyni na rázcestí modrej a zelenej.

Hor sa na Vysokú

Tento raz už idem pozorne po modrej hore lúkou a cez kopec schádzam na asfaltku pri smerovníku Vývrat. Rekreačné stredisko už zbúrali. Pri veľkom drevenom srdci, s prosbou o dodržiavanie čistoty a ticha v lese, vchádzam zase do lesa a vystúpil som na lesnú cestu po bývalej železničke. Podo mnou je asfaltka, ktorá podľa mapy ide na Hubalovú. Pri prechode cez rozstrieľanú skalu sú ešte vidno podvaly, neskôr spevnený svah a napokon asi kameňolom. Za ním sa značka odpája z cestičky a serpentínami stúpa k Vysokej. Za serpentínami idem hore po koreňmi vystlatom chodníku, až som napokon na lúke s tabuľou - Chránené lesné a skalné spoločenstvá v južnej časti Bielych hôr. Tu začína celkom strmý výstup skalami, k vrcholovému hrebienku a krížu. Začína drobno pršať a nad Malými Karpatami visia tmavé mraky. V diaľke vidím rozhľadňu na Veľkej homoli. Neviem otvoriť vrcholovú skrinku a tak zo zápisu nič nebude. Schádzam k symbolickému cintorínu s platničkami pripevnenými na skale a pripomínajúcimi turistov z okolia Bratislavy, ktorí už nie sú medzi nami. Potom pokračujem k železnej veži a za ňou mokrým porastom, čo ma premočí po kolená. Vymyslel som si, že zídem na Vývrat lesnou cestou, idúcou doľava z modrej.

Neplánovane pri horárni Badura

Keď ani za hrubým, krásne hrčavým a dutým stromom, nenachádzam žiadnu odbočku, idem proste dolu svahom. Križujem veľa zvieracích chodníčkov, na jednom sú dokonca na stromoch modré šípky, ale stále sa tvrdohlavo predieram mladým porastom dolu. Napokon zostúpim naozaj na lesnú cestu. Spokojný sa vyberám doľava. Niekde podo mnou je rohožnícky kameňolom, počujem hrmot strojov. Na rázcestí si vyberám pravú stranu a cesta po obídení skalného ostrohu začína popri potoku klesať. Kŕmim sa černicami a som zvedavý, kde vyjdem. Naľavo je zrazu veľká lúka s posedom a na jej konci asfaltka a viem, že kúsok napravo je smerovník horáreň Badura. Už roky som chcel túto spojku medzi značkou na sedlo Skalka a Vývratom prejsť a tak som vlastne rád.

Idem doľava krásnou alejou. Za stromami je každú chvíľu nejaká lúka. Mierne stúpam a prichádzam k Tatre V3S, ktorá parkuje na lúke pred domom. Cesta sa stáča doľava a za chvíľu som na Vývrati. Prechádzam kopec a dolu lúkami sa dostávam k neoplotenej záhradke s unimo bunkou. Už známe jazvečíky opäť zaútočia, no tento raz chytám kameň a hádžem ho po nich. Majiteľ ani zmyslov zbavený chytá sukovicu a vybieha za mnou. Úder zachytím ľavou rukou a upozorňujem ho, že v druhej mám kameň a nebudem váhať ho použiť na svoju ochranu. Špina jazvečík ma zatiaľ zahryzne vzadu nad ľavou achilovkou. Majiteľ napokon vychladne a cúvam asi 10 metrov, aby ma neudrel odzadu. Na autobusovej zastávke si dávam na krvácajúcu nohu vreckovku a márne sa snažím pristaviť dve policajné autá. Ignorujú ma, snáď si myslia, že ich stopujem. Doma ranu vymyjem, vydezinfikujem a žena ma presvedčí, aby som sa dal očkovať proti besnote. Nuž, smutný záver túry. Asi začnem chodiť s paralyzérom. Tento právny štát ma totiž neochráni.

Čo robiť, keď vás pohryzie, alebo poškriabe pes, či iné zviera:

1. Pokiaľ je to známy pes, či majiteľ je ochotný s ním zájsť k veterinárovi, treba tak spraviť do troch dní.
2. Pokiaľ je to neznámy pes, alebo majiteľ nie je ochotný s ním a očkovacím preukazom zájsť k veterinárovi, treba si ranu vyčistiť, obviazať a navštíviť najbližšieho lekára.
3. Ten vás odborne ošetrí, vypíše papier a recept na protitetanovú injekciu a pošle vás na infekčné oddelenie (v Bratislave je nepretržite na Kramároch).
4. Tu vám predpíšu termíny 5 injekcií a hneď vám prvú aj aplikujú.
5. Váš obvodný lekár vám aplikuje protitetanovú injekciu.
6. S papierom od lekára treba zájsť na políciu a podať trestné oznámenie.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek