Trasa

Sjanky, žel. stanica – Perejba - Blyžnja – prameň rieky Už (Uh) – Kruhla – pereval Kut – Kinčyk – Drohobyckyj kamiň – Starostyna – pereval Chresty – Rozsypanec – Žurovka – Lystkovanja – pereval Ruskyj puť – kríž – Perechresnyj

Podkarpatoruský Semmering

Kvôli zlému počasiu vyrážame o deň neskôr, ako bolo pôvodne v pláne. Auto odstavujeme na hraničnom priechode Ubľa/Malyj Bereznyj (Malé Berezné), nahadzujeme batohy na chrbát a ďalej pokračujeme už pešo. Hranicu prechádzame hladko, s minimálnym zdržaním, v jednom obchode meníme eurá na miestnu menu - hrivnu, a už kráčame smer železničná zastávka Malyj Bereznyj. Do odchodu vlaku nám zostáva času tak akurát, aby sme v blízkom „krčmoobchodíku“ utužili tímového ducha a pripili zároveň na úspech nadchádzajúceho turistického dobrodružstva.

Ešte pred príchodom vlaku si uvedomujem, že „širokorozchodkou“ vlastne pocestujem prvýkrát v živote... Drevené lavice vo vlaku ma veľmi neprekvapili, viac a nepríjemne však už sociálne zariadenie v ňom na turecký spôsob.

Priamo v našom vagóne ženička na vedľajšej lavici ponúkala niečo na občerstvenie, a tak som si dal kávu (v prepočte vyšla cca na 30 centov), chutná však veľmi nebola. Jazda v stúpaní pod Užocký priesmyk (Užockyj pereva) stála ale ozaj za to, neviete, na ktorú stranu sa skôr dívať. Bodaj by nie, trať prekonáva trasu Volosjanka – Užockyj pereval (vzdušnou čiarou 7,5 km) serpentínami, pomocou viaduktov a tunelov a na 19 km dĺžke trate prekonáva prevýšenie 362 m. A to všetko pozorne strážia uniformovaní strážcovia so samopalmi na pleciach, pred prípadným nečasom s možnosťou úkrytu v strážnych búdkach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Poloninou

Po „železničnom“ zážitku vystupujeme na stanici Sjanky, odkiaľ sa bez zdržania napájame na žltú ukrajinskú turistickú trasu č. 14, ktorá nás má doviesť na červenú TZT, prichádzajúcu od Užockého perevalu. Od stanice vystúpame do širokého sedla s ojedinelými domami. Pod lesom vidíme pamätník padlým v I. sv. vojne. V týchto miestach sa žltá vnára do lesa, a po krátkom stúpaní už kráčame po pomerne ostrom a zalesnenom hrebienku. Často musíme obchádzať popadané stromy, bylinný podrast je dosť hustý. Konečne vychádzame z lesa na lúku, kde sa pripája červená TZT. Táto vedie striedavo už krajším starším lesom a občas peknými lúkami. Náhle sa stáča doprava strmo dole mladinou, na mokrom podklade je problém udržať sa na nohách, a tak všetci používame mladé stromčeky a kríky ako oporu. Až po prekonaní tohto úseku pohľadom späť z voľného terénu vidíme, že pokračovanie rovno by bolo ešte strmšie...

Sme na sedle a po krátkom úseku nachádzame miesto s lavicami a stolom, s modrou kváziznačkou na stromoch, podľa čoho vieme, že by sme mali byť nad prameňom rieky Už (slovensky Uh). K prameňu nás dovedú aj „práporky“ z potrhaných plastových tašiek, označujúce trasu k nemu. Nachádza sa cca 50 m pod sedlom a naberáme si z neho vodu. V sedle stretáme aj trojicu mladých ľvovských turistov, ktorých cieľom je Pikuj. Zo sedla už vidieť pekne aj „náš“ samotný hrebeň poloniny Bukovskej, na ktorý nás však neminie ešte prekonať esíčkovite zahnutú trasu čiastočne lúkami, časť lesmi.

Konečne prichádzame na prvú poloninskú lúku samotnej Poloniny Bukovskej. Počkáme dvoch omeškancov, a vedno sa na krásnej lúke posilníme neskorým obedom, obkolesení čučoriedkovým porastom, navyše potešení pohľadom na malé jazierko. Konečne krásne prostredie polonín, kvôli čomu sme sem prišli. Z lúky vidieť aj pekne prakticky celé poľské Bieszczady. Napokon posilnení vstávame a smerujeme na východ. O necelú polhodinku sa na hrebeni zjavujú prvé skalné útvary, skrášľujúce už aj tak krásnu scenériu. O ďalšiu polhodinku sú to pre zmenu krásne sucháre ihličnanov, tie v kombinácii so skalami vhodne dopĺňajú zelené stromy a kry, porast čučoriedia. Jednoducho nádhera, v takých chvíľach si hovorím, radosť žiť. Aby sa nám nezunovalo, nasleduje pasáž čiste lúčna, preťatá iba ladnou líniou vychodenej cestičky.

Vzadu vidíme Pikuj, vpravo zase Ostrú horu (Hostra hora), vzbudzujúcu rešpekt, keďže jej prevýšenia na rozdiel od poloniny Bukovskej sú o dosť väčšie.
Občas nás prekvapujú aj viac či menej vypálené miesta, pravdepodobne spôsob udržiavania týchto polonín, čiže ochrany pred ich zarastaním, keďže spásať tieto nálety už ani tam nemá čo. Ale to si možno len domýšľame.

Takmer bezchybný dojem okrem toho narušuje iba dvojica širokých stôp od kolies nákladných áut, pravdepodobne od výkupcov čučoriedok, ktoré sa tu v sezóne hojne zberajú. A vlastne ešte jedna vec, a to stále silnejší vietor, ktorého nárazy nás začínajú vyhadzovať z rovnováhy. Takmer pri každom zdvihnutí jednej nohy nás to „hodí“ o polkrok vedľa, a tak sa potom prácne z čučoriedia musíme vracať na úzky a hlboko v teréne zarezaný chodník.

Ruskyj puť

Jeden – dva vŕšky pred sedlom Ruskyj puť vidieť na lúke tesne nad hranicou lesa asi šesť stanov, ťažko na diaľku odhadnúť, koho asi sú. Na ďalšom svahu vidíme v diaľke pred nami skupinu voľne sa pasúcich koní, sťaby celá polonina im patrila, a tešíme sa na stretnutie s nimi. Nie sú ani plaché, ale ani otravné, a tak je to pre nás skutočný zážitok. Nasleduje ďalší krásny lúčnatý úsek, už sme pred sedlom Ruskyj puť, a rozmýšľame, že tam zabivakujeme. „Deda spráchnivetého“ (niežeby už naozaj bol dedo) totiž kolená bolia už tak, že dole kopcom radšej cúva, aby ich šetril. Ešte som to nevidel, a rozmýšľam, či je to dobré riešenie. Je už ale aj pomerne pokročilý denný čas, a tak rozhodnutie je kolektívne.

Tesne pod sedlom je množstvo krásnych žltých kvetov, nepoznám však ich názov. Vidieť aj bohatý prameň vody, je upravený a voda vyteká z neho dreveným korytom. Na večer však vody máme dosť, a tak sa vyberáme rovno do lesa, traja z nás majú celty a tak potrebujú stromy na ich upevnenie. Miesto nachádzame vedľa lesnej cesty, v miernej terénnej zníženine, jedinom kúsku roviny, inak všade sú len strmé svahy. A tak chystáme miesta, dvaja aj čosi teplé varíme, debatujeme.

Odvoz na Užok

Nad ránom ma prekvapujú padajúce kvapky vody, a tak rýchlo vyberám Žďárskeho vak a nasúvam sa do neho aj so spacákom, na batoh naťahujem obal proti dažďu. Večer som veril, že v noci nezaprší. Ako sa neskôr ukazuje, nebol to ani tak dážď, ako kondenzujúca vlhkosť z ťažkej mokrej nízkej oblačnosti, ktorá sadla na poloniny, pričom silný vietor zhadzoval jej kvapky z listov stromov. To už som tušil, aké bude pravdepodobne pokračovanie. Ráno po zbalení vychádzame z lesa, vystúpame do sedla. Vietor je neskutočne silný, ešte trochu silnejší ako včera, ale hlavne, viditeľnosť v tej hmle je sotva 10 - 20 m, a tak z výhľadov by nebolo nič.

Zhodujeme sa, že pokračovanie na Pikuj takto nasilu nemá zmysel (navyše Jano dostal SMS-ku o naplánovanom pohrebe v rodine na ďalší deň) a rozhodujeme sa, že sa ide dole. Môj prvý pokus o Pikuj teda nevyšiel, ale bez výhľadov by pre mňa ani nemal cenu. Aspoň budem mať dôvod vrátiť sa.

Spravíme aspoň foto pri drevenom kríži, namaľovanom ako breza, a schádzame viditeľným chodníkom dole na južnú stranu hrebeňa. Sprvu lúkou, potom starým pekným lesom s krásne zakvitnutým kobercom cesnaku medvedieho. Už po polhodine sme pod pásmom lesa na lúkach, hmla v tejto nižšej výške ustúpila natoľko, že vidíme obce Bukovec, Perechrestnyj. Do druhej z nich je výhodnejšie zostúpiť, sme tam o trištvrtehodinku. V pekne vynovenej cerkvi práve končí omša, zopár ľudí zájde do krčmoobchodíka, kde sa zaujímame o odvoz do obce Užok. Nie sme veľmi úspešní, ak nerátam jedno vypité pivo na doplnenie kalórií i oslavu bezproblémového „zostupu“. Vydávame sa tak do dediny, kde už úspech prichádza, keď v jednom z dvorov vidíme Ladu i jej majiteľa, a rýchlo sa dohodneme. Vypýta si 40,- UAH na osobu (cca 4,- €/osoba), keďže cesta (puť) je zlá. Nuž, o tom nepochybujeme, lebo z bikovej túry ju už dobre poznáme. Skutočne, po tejto zime je znova v horšom stave, rozmýšľam, ako bude vyzerať o pár rokov. Cestou cez dediny Kičernyj, Roztoka a Husnyj sa veľa dozvedáme o živote miestnych, ako im museli v najhoršej snehovej kalamite prerážať cestu tanky, ako skupujú „celé Zakarpatsko“ synovia jedného z nemenovaných najvyšších predstaviteľov štátu. Ono by ani nemusel nič hovoriť, stačilo vidieť a zažiť tú cestu-necestu, a obraz o ťažkom živote miestnych by bol jasný tak či tak.

Dopravné spojenie

Pri príjazde do Užoku máme šťastie, keď vlak odchádza o 20 minút. Ukrajinské dobrodružstvo pomaly končí. Neprešli sme toho síce veľa, tento článok píšem skôr ako návod, ako sa dá urobiť pekná túra na Ukrajine aj bez auta či cesty autobusom. Existujú priame spoje Bratislava – Humenné, potom s jedným prestupom v Snine do Uble a ďalej napríklad podľa článku.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek