Pred dvomi rokmi došlo k zmene turistického značenia v prístupe na Zvolenský Pustý hrad. Pre tých, ktorí ho nezaregistrovali, alebo majú staršie mapové či sprievodcovské podklady, v krátkosti zopakujem základné fakty. Zmenu si vyžiadala deštrukcia lavičky, ktorá ponad Slatinu spájala zvolenský Balkán s cestou k Červenému medokýšu. Cez lavičku viedli modré a žlté turistické značky so začiatkom na hlavnej železničnej stanici. Turisti tak prišli o na naše pomery ani nie tak nevšedný „zážitok“: prechod okolo budovy, ktorá už medzitým prišla o pol strechy, hoci pred dvomi desaťročiami bola kompletne vynovená. Dnes sa na ňu môžeme pozerať z bezpečnejšieho druhého brehu Slatiny, no podľa kriku a doďaleka znejúcej diskotékovej muziky sa vari obyvateľom v tom zdevastovanom baraku nežije najhoršie.

Turistické značenie

Venujme sa však značeným chodníkom. V súčasnosti sa začína pri osobnej železničnej stanici vo Zvolene (v susedstve je aj stanica autobusová a supermarket) len žltá značka. Vedie nás Masarykovou ulicou na križovatku pod Zvolenským zámkom, kde sa spája s modrou značkou, ktorej začiatok nájdeme v centre mesta, na Námestí SNP, v blízkosti rímsko-katolíckeho kostola sv. Alžbety, na okraji Parku Ľ. Štúra. Prejdeme vpravo popod zámok a mostom ponad železničnú trať a Slatinu kráčame v ústrety zalesnenému kopcu s vyholeným temenom, kde sa črtajú múry hradu. Zatiaľ čo žltá značka smeruje po asfaltovej ceste k Červenému medokýšu, modrá sa rozdeľuje. Priamo sa môžeme dostať pohodlným výstupom po lesnej ceste do sedla pod Veľkým vrchom (zľava prichádza do sedla zelená značka od zvolenského autokempingu v Neresnici a pokračuje cez zalesnené Vráta na ostrolúcku planinu s dedinami Bacúrov a Dubové a z nich ďalej do Štiavnických vrchov).

Modrá značka obchádza z juhozápadnej strany zalesnený hrebeň s drobnými skalkami, ktoré sa v staršej literatúre spomínajú ako Matčí, niekde dokonca i ako Mačací zámok. Toto tvrdenie nebolo podložené archeologickými nálezmi. Václav Hanuliak (1947 - 2009), ktorého meno je spojené so začiatkom a dlhoročným výskumom hradu, považoval za Matčí zámok objekt, ktorý objavili na jednom z brál nad vodami Hrona neďaleko Červeného medokýša. Dnes je to miesto známe ako Peťuša a podľa odkrytých základov je pravdepodobné, že tam dal vybudovať predsunutú pevnôstku Ján Jiskra v prvej polovici 15. stor. Značky nás dovedú do sedla pod hradom a z neho po pevnej lesnej ceste k hradnej bráne. Na tento výstup budeme potrebovať z centra mesta alebo zo železničnej stanice asi dve hodiny.

Náučný chodník

Naším cieľom je však nový náučný chodník, ktorý slúži návštevníkom Pustého hradu od tohtoročnej letnej sezóny. Preto pokračujeme s modrou a žltou značkou cestou okolo zimného štadióna až k začiatku náučnej trasy. Hneď na úvod musím napísať, že som bol novým chodníkom veľmi milo prekvapený. Tabule dostali estetickejší vzhľad a aj informácie v slovenskom a anglickom jazyku sú presnejšie a bohatšie, pričom - čo nie je vždy samozrejmosťou - sú zrozumiteľné aj laikovi. Počet informačných panelov stúpol z dovtedajších 13 na dnešných 20.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vstupná tabuľa nás informuje, že náučný chodník má dĺžku 6,4 km a dá sa zvládnuť za tri hodiny. Pravda, škoda sa ponáhľať, treba nielen vstrebať základné údaje o prírode hradného vrchu a o histórii hradu (či vlastne dvoch hradov), ale aj si ich skonfrontovať pohľadom, ba vari si aj ohmatať hradné múry, presvedčiť sa, či to nie je iba sen a či slávny Zvolenský hrad, niekdajšie centrum veľkého kráľovského komitátu, siahajúceho v 13. stor. od Hrona až po poľské hranice, naozaj vstal z mŕtvych. Tento doslova hmatateľný dôkaz potrebujú predovšetkým tí, ktorí sa sem vracajú po mnohých rokoch, ba desaťročiach. Sám si spomínam, že keď som na hrad vyšiel prvýkrát 1. septembra 1969, prechádzal som sa miestami, kde sa pod nánosom zeme a lístia skrývala tajomná minulosť, kde len skromné zvyšky múrov a ako-tak zachovaná hlavná brána Horného hradu oživovali historické fakty a vlastnú predstavivosť. Človek, ktorý príde dnes na Pustý hrad po rokoch, je naozaj príjemne šokovaný. A potom sú tu výhľady, panorámy stredného Pohronia a okolitých hôr, ktoré sa otvorili po odlesnení hradného areálu, a ktoré sa tiež nezmazateľne píšu do pamäte.

Stúpame po chodníku hadiacom sa strmou stráňou. Koncom leta je už les tichý, horúčavy vzali vtákom píšťalky, ale to neznamená, že by les opustili. Ťukanie ďatľa a jeho ostrý hvizd ma prebudia z rozpomienok na prvé vychádzky na Pustý hrad. Veru, čas nezastavím, a tak si trúfam napísať, že tiež patrím k tým, ktorých podrážky pomáhali drať tento výstupový chodník. Chvíľu sledujem brhlíka, ktorý sa špacíruje po bukovom kmeni hlavou dolu. Preňho typická poloha. Chlapík sa šplhá na hrad, nerešpektujúc trasu chodníka. Nie je to pekný príklad pre početnú famíliu. Prajem mu, aby skončil ako ten brhlík, teda hlavou dolu, ale po chvíli si azda sám uvedomil svoj prehrešok, alebo ho na nezmyselnosť konania upozornil zrýchlený dych i kropaje potu na čele, a možno i fakt, že rodina tento „výkon“ ani neocenila, ani ho nenapodobnila.

Zatiaľ čo v nižších polohách kopca, na chladnejších severných svahoch skláňajúcich sa k Hronu a Slatine, dominujú buky, vyššie, v slnečnejších polohách, sa šíria dúbravy. To je jeden z prírodných fenoménov kopca, ktorý sa stáva lesoparkom. Zo skalného výčnelku zabezpečeného zábradlím sa otvoria prvé výhľady do údolia Hrona. Známy a predsa vždy akoby nový pohľad na kraj, o ktorom môžem povedať, že je aj môj. Vraciam sa na chodník, ešte pár serpentín a som na Dolnom hrade.

Dolný hrad

Skôr, ako cez niekdajšiu bráničku vojdem na nádvorie Dolného hradu, nemôžem si nevšimnúť čerstvé rúbanisko, vďaka ktorému sa mi otvoria nové výhľady na mesto Zvolen s Poľanou v pozadí. Na prvý pohľad je viditeľné, že sa na Dolnom hrade urobil kusisko výskumnej roboty. Václav Hanuliak dostal v osobe Jána Beljaka, rodeného Zvolenčana, toho najzdatnejšieho pokračovateľa. Ten najprv poopravil údaje svojho predchodcu a učiteľa, keďže nové merania ukázali, že hradný komplex nezaberá vyše sedem hektárov, ako sa udávalo, ale „len“ 4,7 ha, aj tak však Pustý hrad nemá v tomto meradle na Slovensku konkurenciu.

Ján Beljak sa vo svojom výskume zameral na Dolný hrad a urobil dobre. Samozrejme, že počas letnej výskumnej sezóny ani tu nechýbajú študenti archeológie z domácich i zahraničných vysokých škôl, aby si v praxi preverili teoretické vedomosti, zarobili nejaký grošík, prispeli k poznaniu dejín staroslávneho hradu a určite si aj príjemne užili prázdniny v spoločnosti starých i nových priateľstiev, azda i lások, veď ako inak by to mohlo byť v ich začínajúcej sa dospelosti.

Nie je cieľom článku zaťažovať čitateľa súhrnom historických údajov, ktoré súvisia s oboma hradmi. Tie návštevník nájde priamo na informačných tabuliach náučného chodníka, alebo si ich môže prečítať na www.pustyhrad.com. Centrálnou stavbou Dolného hradu bola obytná veža, ktorej torzo mu aj dnes dominuje. Jej základy majú rozmery 19,8 x 19,9 m a hrúbka múrov presahuje tri metre. Na informačnom paneli vidíme jej vizualizáciu. Podľa výskumu mohla mať päť poschodí a celkovú úžitkovú plochu vyše tisíc metrov štvorcových. Postavili ju začiatkom 13. stor. a slúžila uhorskému panovníkovi pri jeho častých pracovných či loveckých návštevách stredného Pohronia. Unikátnosť veže podčiarkuje fakt, že podobnú vežovitú stavbu v zachovanom stave môžeme dnes obdivovať až za hranicami Slovenska.

Archeologický výskum potvrdil, že v týchto miestach žil človek už v neskorej dobe kamennej, teda v rokoch 4400 - 2300 pred n. l., a pusto tu nebolo ani v mladšej a neskorej dobe bronzovej a v protohistorickom období v posledných storočiach pred naším letopočtom, keď tu žil ľud púchovskej kultúry. Na toto pradávne osídlenie nadviazal stredoveký kráľovský hrad. S Horným hradom ho čiastočne spájal 206 m dlhý múr. Medzi najpozoruhodnejšie nálezy patrí strieborný sobášny denár z konca 13. stor. a postriebrené kovanie konského postroja z toho istého obdobia. Nie je vylúčené, že práve na tomto hrade oddal Belo IV. svoju dcéru Konštanciu Levovi, synovi haličského kniežaťa Danila.

Horný hrad

Krátkym výstupom sa dostaneme z Dolného na Horný Pustý hrad. Na najvyššom mieste hradného kopca zrejme už koncom 12. stor. vyrástla obytná veža, ktorá mohla mať až osem poschodí. Naznačujú to aspoň mocné základy, ktoré sa po stáročiach dostali na svetlo sveta. Na hrad vstupujeme bočnou bráničkou. Vpravo sa rozprestiera tzv. Dončov hrad. Takzvaný preto, že mu toto meno dali až samotní bádatelia, aby tak zvýraznili fakt, že táto časť hradného komplexu vyrástla koncom 13. a začiatkom 14. stor., teda za županstva legendárneho rytiera Donča. Vedľa paláca je hlboká cisterna, ktorej dôležitosť vystupuje do popredia, keďže hrad nemal iný prirodzený zdroj vody. Z okrajových múrov sa ponúka priam vtáčí výhľad do údolia Hrona smerom na Banskú Bystricu i do prielomu medzi Kremnickými a Štiavnickými vrchmi, na mesto Zvolen i masív Poľany, nízkotatranskej Prašivej a veľkofatranskej Krížnej.

Areálu Horného hradu dnes dominuje chatka, ktorú postavilo v roku 2001 združenie Priaznivci Pustého hradu za pomoci mesta a žičlivých sponzorov, medzi ktorými bol najmä drevokombinát Bučina. Základnou ideou bolo, aby slúžila archeologickému výskumu, ktorý sa vtedy sústreďoval na Hornom hrade, čo bolo určite prijateľnejšie riešenie, ako búda (už odstránená) s honosným názvom hotel Ritz. V chatke sa mohli bezpečne uskladniť archeologické nálezy a poslúžila aj na propagáciu, či prichýlenie návštevníkov v nečase. Chatka však bola len dočasnou stavbou, ktorej oficiálna životnosť už skončila. Výskum sa presunul na Dolný hrad a neďaleko chatky a na Dončovom hrade postavili zrubové prístrešky. Mestskí poslanci preto rozhodli, že chatka musí byť odstránená do konca roka 2011, lebo okrem toho, že doba jej oprávnenej existencie už skončila, vraj negatívne zasahuje do celkového obrazu. Rytieri, Priaznivci Pustého hradu (PPH), sa bránia a snažia sa zachovať chatku na pôvodnom mieste s upravením jej ďalšieho využitia.

Dovolím si byť chvíľu osobný. Sám som sa vo svojej publicistike a spravodajstve postavil za to, aby chatku neodstránili. Skrývajú sa v nej nielen nemalé finančné prostriedky, ale aj nadšenie jej budovateľov, ktorým naozaj osud Pustého hradu ležal a zrejme stále leží na srdci. Je to aj jeden z pamätníkov na Vaška Hanuliaka, ktorý viedol archeologický výskum a po predčasnom odchode z tohto sveta sa na svoje nádherné dielo díva z ktorejsi hviezdičky. Na druhej strane som pri svojej publicistike a pri kritizovaní niektorých krokov mesta nemohol obísť fakt, že poslanci schválili svoje rozhodnutie väčšinou hlasov, teda demokraticky, a ak teda sú o svojom rozhodnutí stopercentne presvedčení, mali by trvať na ňom trvať tak, ako je tomu v iných prípadoch. Táto žabomyšia vojna pokračuje a jej výsledkom bude - podľa môjho predpokladu - smútok v duši rytierov, ale aj tých, ktorým chatka za desaťročie svojej existencie poslúžila. Vedenie mesta vydáva príkazy na odstránenie, združenie hľadá riešenie, ako chatku aj za cenu súdnych sporov zlegalizovať. Osobne mi nezavadzia, ba podľa môjho názoru chatka je bod, objekt, ktorý už na diaľku upozorňuje, že tam hore, na kopci, nie sú len pusté staré múry, ale kypí tam aj nový život.

Do spomenutého problému zasiahla aj výstavba nového bufetu, ktorý na Pustom hrade otvorili vlani a ktorý slúži aj na informovanie návštevníkov a preberá tak v podstate funkciu chatky. Zrubový bufet je skrytý v lese pod hlavnou bránou Horného hradu, pri ceste, ktorou sa dá na základe povolenia Lesného podniku mesta Zvolen vyjsť na hrad autom. Ako som sa presvedčil aj počas mojej návštevy v sobotu 18. augusta, bufet je „skrytý“ aj pred mnohými návštevníkmi. Len minimum z tých, ktorí stúpali so mnou po chodníku z parkoviska za zimným štadiónom, zašlo až k bufetu, mnohí sa po prehliadke Horného hradu otočili a vracali sa k zaparkovanému autu po rovnakej trase. (Na tomto mieste chcem zdôrazniť, že náučný chodník je okružný, čiže absolvovaním celej jeho trasy sa vrátime na miesto, z ktorého sme vyšli.) Informácie o tom, že tam bufet je, síce nechýbajú, ale väčšina turistov ide na túto krátku vychádzku s vlastným jedlom a pitím v batôžku. Keď som už zavŕtal do tohto problému, logickejšie sa mi vidí, keby boli postavili bufet pri Dolnom hrade, v miestach, kde je dnes archeologická základňa a kam smeruje tvrdá lesná cesta, odbočka tej istej, ktorá vedie aj na Horný hrad. V takomto prípade by mali návštevníci bufet po ruke počas výstupu i pri návrate. Opakujem: Je to môj osobný názor, podopretý skúsenosťami z iných podobných miest a pozorovaním návštevníkov, nepoznám všetky detaily, všetky dôvody, ktoré viedli k rozhodnutiu postaviť bufet pod hradnou bránou.

Zostup k Červenému medokýšu

Ako som už spomenul, väčšina turistov, ktorí sa na Pustý hrad vybrali v tom istom čase ako ja, sa vracala naspäť po rovnakej trase. Môj záujem sa tentoraz sústredil na vynovený náučný chodník a tak som zišiel od hradnej brány popri bufete do sedla a z neho vpravo dolu strmšie klesajúcou štrkovou cestou na asfaltku, ktorá vedie údolím Teplého potoka až kamsi pod Vráta. Pre tento zostup sa rozhodla z vari troch desiatok návštevníkov len mladá dvojica.

Ďalšie náučné panely v údolí hovoria o flóre a faune hradného vrchu a panel na rázcestí na brehu Hrona o bohatstve minerálnych prameňov na území mesta i v jeho okolí. Táto informácia tu vôbec nie je náhodou. Neďaleko (to sme už znova na žltej značke) vyviera Červený medokýš, ktorý sa spomína nielen v povestiach, ale aj v cestopise Martina Zeillera, ktorý vyšiel v roku 1632. Je starým rekreačným priestorom Zvolenčanov, k útulným pôvodným chatkám tu pribudla povyše prameňa veľká zrubová budova. Neskúmal som, či ide o súkromnú stavbu, alebo bude slúžiť verejnosti. Červený medokýš je aj obľúbenou zastávkou vodákov, splavujúcich Hron. Zastávku môžu využiť na výstup na hrad, alebo tu zvyknú aj stanovať či bivakovať.

Po asfaltovej ceste sa vraciam na začiatok náučného chodníka. Ešte na mňa čakajú informácie o Hrone a o rastlinnom a živočíšnom svete, ktorý súvisí s touto riekou a s jej prítokom Slatinou. Zvykne sa hovoriť, že Pustý hrad sa vypína na kopci nad ústím Slatiny do Hrona. Dnes je to pravda, ale keby sme sa vrátili do stredoveku, zistili by sme, že nie starý hrad, ale nový Zvolenský zámok, ktorý postavili v rokoch 1370 - 82, vyrástol nad spojom oboch riek. V stredoveku totiž Hron veľkým oblúkom zatekal až na južný okraj mesta a len neskoršia regulácia jeho toku, ako aj koryta Slatiny, čo súviselo najmä s výstavbou železničnej trate v roku 1872, zmenila nielen obraz krajiny, ale aj jej mapu.

Záver

Na záver môžem vychádzku na Pustý hrad odporučiť každému a v každej ročnej dobe. Výstup je to síce trošku náročnejší, ale zvládnuteľný. V prípade oficiálnych podujatí, k akým patrí aj Výstup na Pustý hrad v prvú septembrovú sobotu, alebo na požiadanie (informácie dostanete napríklad v mestskej informačnej kancelárii na Námestí SNP) sa imobilní alebo fyzicky menej zdatní záujemcovia môžu dať vyviezť na hrad autom.

Súvisiace odkazy

www.pustyhrad.com
www.pustyhrad.sk - Priaznivci Pustého hradu
www.zvolen.sk

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek