Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Korytnica – Donovaly – Staré Hory

Krásne letné dni nedajú človeku pokoj na duši. Nútia kamsi vyraziť, spoznávať, obdivovať. A tak sme na prelome júna a júla opäť vzali batohy na plecia a vyrazili do najzápadnejšej časti Nízkych Tatier. Celú túru sme poňali ako rekreačnú a tak sme išli pomaly, jedli čučoriedky a obdivovali okolie. Začali sme v Korytnici a cez Kozí chrbát sme mali namierené do Starých Hôr.

Vzdialenosť
31 km
Prevýšenie
+1241 m stúpanie, -1491 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 26.06.2012
Pohoria
Nízke Tatry, Starohorské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
minerálne pramene v Korytnici, Hiadeľské sedlo, sedlo Moštenický príslop pod Kečkou (pri salaši), Donovaly-Polianka, Bully, prameň Pri javore (prepad vodojemu), sedlo Dolný Šturec (pri chatke), Staré Hory
Nocľah
Salaš na Kráme
Doprava
Ružomberok (vlak, bus) - Korytnica (bus)
Staré Hory (bus) - Ružomberok (vlak, bus)/Banská Bystrica (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Organizácia prebehla na moje prekvapenie veľmi rýchlo. Dve hodinky vo vlaku a už sme sa otŕčali v Ružomberku na stanici. V Ružomberku stretávame aj Maťa, ktorý šiel súbežne s nami z Prešova, ale my vlakom a on stopom, keďže v jeho peňaženke štrngali len nejaké drobné. Došli sme takmer v rovnakom čase. Nakúpime v najbližšom obchode formou „čo je lacné, to je dobré“ a nastupujeme do takmer prázdneho autobusu vo štvorici a v dobrej nálade. Avšak jeden člen partie - Sajmon, ktorý vyrazil z Bratislavy, stále chýba. Ten je podľa telefonátu práve vo Zvolene a snaží sa chytiť stop cez Donovaly ku Korytnici.

Vystupujeme na rázcestí Korytnica a opäť voláme Sajmonovi, stále je vo Zvolene a tak vieme, že budeme mať mnoho času, pokiaľ dôjde. V Korytnici sa rozložíme na lavičke, vybaľujeme jedlo, vodu a samozrejme aj extra pohon na hory – každý po hlte z rumu. Maťo si krotí nadbytok energie vyťahovaním chrenu, ktorý rástol neďaleko, pretože sme si nevzali horčiču a tak sa vcelku hodí ku slaninke. Asi o hodinu prichádza Sajmon a konečne sa hýbeme vpred, aj keď na chvíľočku sa zastavujeme pri prameni a naberáme si korytnickú vodu.

1. deň

Korytnica – Korytnica kúpele – sedlo pod Babou – Hiadeľské sedlo – Kozí chrbát – sedlo Hadlanka – Kečka – sedlo Moštenický príslop pod Kečkou – Donovaly, Polianka – Bully – prameň pri javore – salaš na Kráme

Začíname stúpať nad Korytnicu modrou značkou po spevnenej ceste až k neďalekej chatovej osade v sedle pod Babou. Cestou míňame lesných robotníkov, ktorí za sprievodu revu motorvých píl robia všetko pre zachovanie lesov pre budúce generácie. Sajmon je hubársky naladený, aj keď je nám jasné, že v národnom parku by sa huby zbierať nemali, avšak keď v národnom parku miznú celé pásy lesov, myslím, že jedna huba nikomu chýbať nebude. Cesta naberá výšku vcelku príjemne, žiadne prudké stúpania nemáme a tak si šliapanie krátime debatami o všetkom, na čo inak nie je čas. V blate nachádzame stopu menšieho medveďa a tak razom naše debaty skĺzavajú k rečiam, čo by bolo keby bolo. Na(ne)šťastie žiadneho živého nestretávame.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sajmon odbehuje do lesa a my sa zastavujeme až po dlhšom čase s otázkou, kam asi zmizol. Na naše volanie nereaguje. Čakáme 10 minút a jeho nikde. Nakoniec telefonujeme – pasie sa na čučoriedkach. Chceme aj my! Po chvíli nachádzame tisíce krásnych čučoriedok a hoci opäť porušujeme návštevný poriadok národného parku, aj tak si na nich pochutnávame. A aj keby za to mali byť roky najťažšej basy, neodolal by som týmto šťavnatým bobuľkám. Trošku úsmevne vyznie ďalšia tabuľa s nápisom „Ochraňuj svoj les“ a pár metrov za ňou je výsledok ochrany – ďalší vyrúbaný pás lesa. Takéto pohľady mi vedia vždy pokaziť náladu. A nielen mne, pri týchto pohľadoch sa z našej skupinky neraz ozve aj nadávka.

V úplnej pohode prichádzame do Hiadeľského sedla, ktoré je oficiálnym táboriskom. Ale my tu neplánujeme prenocovať, len si oddýchneme a najeme sa. Po načerpaní síl nás čaká najprudšie stúpanie našej túry – výstup na Kozí chrbát. Odpájame sa z modrej značky a pokračujeme červenou. Do strmého výstupu nás ženie predstava krásnych výhľadov z Kozieho chrbta, ale aj napriek tomu viac ráz počas výstupu oddychujeme.

Akonáhle vychádzame z lesa na lúky v okolí vrcholu, prefukuje nás silný vietor, ale ten si poriadne ani nikto nevšimne pri toľkej nádhere okolo. Pod nohami koberce kvetov všetkých farieb, nad hlavou modré nebo s bielymi barančekami oblakov a okolo hory, hory, hory... Pre tieto okamihy to tak milujem mimo mesta.

Červena značka pokračuje rozsiahlymi lúkami okolo Hadlanky a Kečky. Tu stretávame jediných turistov. Pod Kečkou sa pristavujeme ešte pri búde, kde sa dá vcelku dobre prespať v prípade potreby. Od Kečky pokračujeme červenou smerom na Donovaly, ale máme plán, že pred Poliankou odbočíme a neznačenou cestou sa dostaneme až ku smerovníku Pri javore, ale odbočku míňame a tak sa ocitáme v osade, kde si po dlhšom úseku bez výhľadov opäť doprajeme niečo pod zub. Pýtame sa chatárov na možnosť niečo dokúpiť. Pod pojmom niečo si treba domyslieť rum. Posielajú nás až do Donovalov, čo sa nám veľmi nepáči a tak nám bude musieť ten kúsok rumu, čo máme, vystačiť na večerné posedenie pri ohni. Z osady nás delí už len niekoľko desiatok minút od dnešného cieľa – salaš na Kráme, kde strávime noc.

Salaš je v dobrom stave, je čistý, a poskytne ozaj dobré útočisko. Jediný problém je pec. Kto si dovolí založiť oheň, ten spraví zo salaša udiareň. Dreva je okolo dostatok, pred salašom je staršie ohnisko a tak si radšej oheň robíme vonku. Sadáme okolo, pečieme klobásy, slaninu a debatujeme až do zotmenia. Matúš zaspáva pri ohni, Sajmon sa zložil tiež do trávy a my ostatní sme sa rozložili dovnútra na lavice. S dobrou vôľou, ale so zlým výsledkom chcel Maťo založiť oheň v peci, ale to som sa pomaly zadusil a bolo po spánku, až pokiaľ sa vo vnútri nedalo znova dýchať.

2. deň

Salaš na Kráme – Krčahy-Kováčka – sedlo Izbica (Špaňodolinský banský vodovod) – Jelenská skala, lúčky – Žiare – sedlo Dolný Šturec – Richtárová (Rychtárová) – Staré Hory

Ráno vstávame do krásneho dňa. Jasná modručká obloha a teplé slnečné lúče veštia pekný deň. Raňajky, zahasíme oheň, zbalíme veci a ideme. Neďaleko by mal byť zdroj vody, avšak pri smerovníku Krčahy-Kováčka nachádzame len rozbahnený potôčik, kde sa voda veľmi nabrať nedá a tak sa snažíme ísť po jeho koryte vyššie a nachádzame kovový žľab s rúrkou, z ktorej sa kedysi isto dala voda nabrať. Dnes je to takmer nemožné, keďže je celý zanesený blatom a štrkom. Ostali sme takmer bez vody a pred nami je pár hodín šliapania v teplom dni. Veľmi nás to neteší, tiež mapa nesľubuje žiadne pramene.

Zelenou značkou pokračujeme až k vrcholu Žiare. Celý tento úsek je nenáročný a vedie takmer stále lesom, takže výhľady sme si v dnešný deň neužili. Hneď vedľa cesty, na padnutom strome, nachádzame hotový poklad – stovky a stovky hlív bukových. Strácame tu aj viac ako pol hodinu času, zato máme možno aj 6 kilogramov hlivy a na pni ostala aspoň ešte polovica z toho. Beriem si len na polievku zopár plodníc, zato Maťo so Sajmonom si nakladajú poriadne – naložené v octovom náleve budú delikátne. Po skrotení hubárskych chúťok ukrajujeme z cesty meter za metrom. Opäť nachádzame stopy medveďa v blate. Tentoraz už poriadneho maca, ale držíme sa v skupinke a tak sa nie je čoho obávať.

Pri smerovníku Žiare dopíjame posledné dúšky teplej vody a dúfame, že cestou narazíme na nejaký prameň. Trvalo to pár minút a už sme si do fľaší plnili ľadovú vodu, ktorá je hadicou privedená k chatke v sedle Dolný Šturec. Máme trošku problém nájsť žltú značku, ktorou sa chceme dostať do Starých Hôr. Najprv sa vydávame zlou cestou, čo si po niekoľkých stovkách metrov uvedomujeme a vraciame sa, potom ju nachádzame. Poplietol nás najmä smerovník, ktorý ukazuje smerom na asfaltovú cestu, z tej však treba zísť do lesa priamo na križovatke ciest v sedle.

Žlto značená trasa zo sedla Dolný Šturec do Starých Hôr je veľmi zarastená. Je nutné sa predierať cez nízke stromy, kríky, žihľavu a malinčie. Miestami je cesta neviditeľná, doslova zarastená vegetáciou a neponúka žiadne krajinárske scenérie. A tak ju prechádzame bez dlhších prestávok, najradšej by sme sa už vymotali z týchto húštin. Čím nižšie schádzame, tým je cestička lepšia, až nakoniec prichádzame k osade Richtárová (Rychtárová). Odtiaľ to už je do Starých Hôr len kúsok a keďže s Matúšom a Jarom chceme stihnúť autobus do Ružomberka, nechávame Sajmona s Maťom za nami a rýchlym tempom mierime k najbližšiemu obchodu. Nakupujeme pivo, horalky a pred miestnou poštou to všetko zhltneme. Práve keď sa chystáme na autobusovú zastávku, prichádza Maťo so Sajmonom. Maťo za pomoci palice krivkajúc sadá a ukazuje nám jeho nohu. Má ju celú opuchnutú, keďže ho poštípali včely a k tomu má ešte aj otlaky, no už nie je čas na veľa rečí. Lúčime sa s nimi a mierime na autobus.

Zhrnutie

Veľmi pekná trasa s príjemným miestom na prenocovanie. Najkrajší úsek celej trasy je jednoznačne časť hrebeňa od Kozieho chrbta po Kečku, ktorý ponúkne krásne rozhľady. Táto oblasť je vhodná najmä pre ľudí, ktorí majú na svojich potulkách radi samotu a nie príliš veľa turistov. Jediné náročnejšie stúpanie je z Hiadeľského sedla na Kozí chrbát, inak je to príjemná prechádzka, ktorú určite zvládnu aj občasní turisti. Škoda len toho zvláštneho pocitu, ktorý v človeku ostane, keď vidí, že národný park je len formálny názov pre niečo, čo vlastne ani neexistuje.

Fotogaléria k článku

Najnovšie