Cesta vlakom a mikrobusom

V Budapešti si chceme zameniť aspoň zopár eur za rumunské lei, ktoré sa v Trnave nedali zohnať v žiadnej zmenárni ani banke. Pani za prepážkou na železničnej stanici Budapest Keleti nám s úsmevom oznamuje, že kurz sa prepočítava dvakrát: z eura na forint a potom na lei. Nielen prepočítava, ale aj platí. Berieme si teda rumunskú menu aspoň za 20,- € s nádejou, že tam snáď nájdeme hneď nejakú zmenáreň. Euronight Ister s odchodom z Budapešti o 19.10 h nie je vôbec prázdny a čo je horšie, má len dva vozne pre obyčajných cestujúcich a ani v jednom nie sú kupé. Sediac a každú chvíľu sa otáčajúc trochu pospíme. Barman zatvára bar medzi polnocou a jednou hodinou a ukladá sa na spánok.

Sprievodca ešte na maďarskom území vypýta od nás „reservation“ príplatok po 3,- € k FIP-kám, ale i bežnému lístku. Rezervácia však neznamená, že sme dostali pridelené konkrétne miesto – jednoducho sa len môžeme viezť týmto vlakom. Rumunskí colníci sú podozrievaví a detailne porovnávajú každého s fotografiou a menom v občianskom preukaze. Do Devy prichádzame takmer s hodinovým meškaním (okolo štvrtej ráno), čo nám tentoraz vyhovuje, lebo nemusíme dlho čakať na stanici, kde upratovacia služba – žena s mopom – práve umýva staničnú dlažbu. O chvíľu prifrčí dvojvagónový osobný vlak, ktorý o chvíľu otočí mašinu a vezie nás až do Petrosani. Tých pár kilometrov mu trvá skoro 4 hodiny. Vozne, zdá sa, nezažili žiadnu zmenu od čias Ciausescovej totality, len čo ich zmenil čas. Po Petrosani je robotnícky vlak plný a ľudia stoja na chodbičkách. Predstava o spánku sa stráca pri stále zvoniacom mobile spolucestujúceho a jeho zvučnom hlase. Otázniky vzbudzujú ľudia s veľkými taškami dvojlitrových plastových fliaš. Jedni sú prázdne, druhé plné mlieka.

Podľa rumunského cestovného poriadku má ísť tento vlak až do Lupeni, ale v Petrosani všetci vystupujú, a tak musíme aj my. Je 7.20 h miestneho času. Hneď vedľa však stojí súprava súkromnej železničnej spoločnosti, na ktorú lístky sa predávajú za obchodom potravín, čo je priamo pri staničnej budove. Keďže to nevieme nájsť, pýtame sa rušňovodiča a zisťujeme, že lístky si môžeme kúpiť aj vo vlaku a bez príplatku za 3,70 lei na osobu. V Lupeni vystupujeme na zastávke, odkiaľ vychádzajú každú celú hodinu miestne mikrobusy smer Buta. Lupeni je dosť veľké, hoci podľa mapy sa zdá, že je to malá dedina. V zmenárni pri banke za Lidlom meníme eurá za lei v kurze 1,- € : 4,46 RON a potom sa už môžeme smelo vybrať do rumunskej divočiny.
Jazda mikrobusom je určite zaujímavá. Platí sa v hotovosti, lístok nám nikto nedáva. Cesta z Lupeni na Butu stojí 5,- lei na osobu. Vezieme sa 30 - 40 minút. Bez akéhokoľvek poplatku sa odvezú batohy, obrovské tašky plné mlieka, petržlenovej a kôprovej vňate, laminátové parkety... Čakáme už len kedy príde na rad ovca. Šofér je pokojný, nikoho nesúri, za jazdy pofajčieva, v reproduktoroch má pustenú domácu hudbu a s prehľadom zvláda aj miestami rozbité cesty.

Chata Buta

Aj keď sa vezieme na Butu, neznamená to Cabana Buta, čo je horská chata, ku ktorej sa chceme dostať. Tá je vo výške 1580 m a treba si k nej odšľapať minimálne 4 hodiny po nespevnenej ceste. Posledný úsek je dosť strmý. Prekvapuje nás značenie, ktoré je neprehliadnuteľné, a také je v celom Retezate. Značka každých 20 metrov a maxi veľkosť. Na Cabana Buta (Chata Buta) je možné prenocovať v 6- alebo 8-posteľových izbách na poschodí (4 izby) za 35,- lei na osobu za noc. Postele sú poschodové s dekami a bielymi návlečkami. Je možné najesť sa alebo si len kúpiť pivo, kávu či sladkosti. Pivo stojí 5,- lei a k dispozícii sú štyri druhy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

My sa však rozhodujeme pre kemp, ktorý je 10 minút stúpania nad chatou na krásnej poľane, obkolesenej horami. V chatke je strážca a miesta na stany dosť. Táborenie sa neplatí, ale vstup do Národného parku Retezat stojí 5,- lei na osobu na celý týždeň. No kto by to nebral! Celkom ako v Slovenskom raji, nie?! A tak meníme pôvodný plán, že budeme chodiť celý čas aj s batohmi a utáboríme sa. Vôbec nebanujeme. Tri dni a dve noci je náš stan dominantou táboriska. V lese je WC – kabína s dierou v podlahe a to najlepšie – sprcha s masážnou hlavicou nad veľkým plochým kameňom. Ďalšia voda je kúsok povyše táboriska – snáď 2 minúty chôdze. Prvá noc je tichá, celkom teplá, bez rosy...

Výstup na Varful Peleaga

Ráno začíname strmým výstupom do sedla Saua Plaiul Mic, ktoré nám otvára cestu do stredu Retezatu. Čas 1 hodina. Nadmorská výška 1879 m. Odtiaľ pokračujeme vpravo cez kosodrevinu a potom lúčnatými svahmi stále stúpame k vrcholu Varful Custura, ktorý je naším prvotným cieľom. V doline pod nami sa pasú divé kone. Pred vrcholom – keďže sa ešte cítime vo forme – meníme svoj cieľ a zameriavame sa na najvyšší vrchol Retezatu - Varful Peleaga. Traverzom cez kamenné polia prechádzame neznačeným a potom strateným chodníkom do sedla Saua Custurii a odtiaľ už zase po značkovanej trase strmým výstupom na Varful Papusa. Konečne sme hore. Výhľad je krásny. Vidíme všetky kopce naokolo. A chytáme dokonca aj mobilný signál. Hoci nakrátko, stíhame poslať odkazy domov, že sme živí a zdraví. Nikde inde signál nie je. Sme trochu "pažraví" a chceme zdolať aj Peleagu, ktorá je len o 80 cm vyššia ako Papuša, ale dolu v sedle Saua Pelegii si to predsa rozmyslíme. Povedľa plesa Lacul Pelegii sa spúšťame najprv strmým zostupom do doliny až k ďalšiemu táborisku na Poiana Pelegii. Cesta nie je značkovaná, ale vyšľapali ju pastieri so svojimi ovcami. Od kempu znovu strmo vystúpame za hodinu do sedla Saua Plaiul Mic a vrátime sa k nášmu stanu, ktorý stojí tam, kde sme ho ráno nechali aj so všetkými vecami v ňom.

Výstup na Varful Dragsan

Na druhý deň vyrážame len vo dvojici vychodeným, ale neznačkovaným chodníkom k plesu Lacul Buta. Dalo by sa v ňom asi aj okúpať – voda sa zdá o poznanie teplejšia oproti včerajšiemu Lacul Pelegii. Od plesa stúpa ovčí chodník strmo hore. Vyberáme sa doľava, ale pod úzkou rozsadlinou v skalách sa vraciame kus naspäť a skúšame to po pravej strane. Tentoraz sa strmým výstupom dostávame až na hrebeň, ktorý je čiastočne trávnatý, čiastočne zarastený kosodrevinou. Po chvíli sme už na vrchole Varful Dragsanu a z výšky pozeráme na našu poľanu a stan. Výhľad je úžasný na celý Retezat a pohorie Godeanu. Z vrcholu vidíme aj značkovaný chodník, ktorý po druhej strane schádza do „nášho“ sedla Saua Plaiul Mic. A čuduj sa svete: na chodníku pastier s ovcami, psami a tromi somármi. Tak to tu ešte nebolo. Už nám chýbajú len tie divé kone zblízka. Naše vrúcne prianie prišlo až za nebeskú bránu, a tak v sedle s údivom sledujeme stádo divých koní aj so žriebätami. Sú dokonale čisté, nablýskané a vyšportované. Pustia nás do vzdialenosti 15 metrov, hoci sú stále v strehu. Retezat vonia hovnom – konským a ovčím, a tak nejako to patrí k tomu.

Zostup z hôr a cesta domov

Sprcha v táborisku nás preberá k životu, a tak balíme stan a vydávame sa na cestu domov. Zostup je zdĺhavý a po troch slnečných dňoch prvýkrát trochu spŕchne. Na hlavnej ceste stopujeme mikrobus rumunskej verejnej dopravy, ktorý bez problémov zastavuje. Nedarí sa nám vysvetliť mu, že chceme zastaviť v Uricani na zastávke pri lese, a tak vystúpime na konci sídliska. Aj tak dobre. Aspoň si môžeme v miestnom obchode kúpiť chlieb. Banícke mestečko žije pokojným životom. Je piatok večer a na uliciach sú na prechádzke mladé dvojice i starší ľudia, deti sa kúpu nad prepadom v rieke. Na horách sa dalo dohovoriť lámanou angličtinou, tu už len rumunčina. Zachraňuje nás Martin, ktorý rozpoznáva jej podobnosť s taliančinou a od tejto chvíle zabezpečuje úlohu tlmočníka. Šofér ďalšieho mikrobusu, ktoré chodia v intervale 10 - 15 minút nakoniec pochopí, že hľadáme miesto na stan a zastaví pri cestičke odbočujúcej do lesa. Ani nie po 5 minútach nachádzame na začiatku Lupeni vhodný flek. Musíme sa poponáhľať, za chvíľu je tma. Jablká z blízkej plánky, cupitajúce podchvíľou na zem, húkanie lokomotívy pri posune a nejaká „blcha“ nám kazia spánok. Budík nás budí ešte za tmy. Rýchlo sa balíme. Mikrosbus nás vykladá nad železničnou stanicou Petrosani a cesta mu trvá asi hodinu. V Petrosani sme o 7.30. Tešíme sa zmeškanému rýchliku do Aradu, že predsa len budeme skôr doma a budeme sa viezť v klimatizovanom vlaku. Radosť je však predčasná. V Arade pred obedom zisťujeme, že najbližší vlak do Budapešti ide o 15.30 h. No výborne! Samozrejme mešká 80 minút. Odmietame ponuku taxikárov, že nás prevezú do maďarskej Lökösházy za 30,- € na osobu a nezostáva nám nič iné len sa schladiť v klimatizovaných obchodných domoch a sledovať podozrivé indivíduá na železničnej stanici...

Konečne doma

S maďarským sprievodcom sa dohovárame po rusky. Tentoraz neplatíme žiadny príplatok, hoci rýchlik Pannonia je Intercity. Sprievodca je milý a ochotný zavolať do Budapešti, aby nás počkali s medzinárodným rýchlikom Euronight Metropol. Medzitým nám zase sprievodkyňa oznamuje, že „klima kaput“ a posiela nás do vozňa prvej triedy bez príplatku. Zisťujeme, že aj tam je „klima kaput“. Nezostáva nič iné, len sa presunúť do reštauračného vozňa, kde nás ochladzuje nielen klíma, ale aj pivo, ktoré má cenu ako predošlý príplatok. Na počudovanie nás Metropol čaká v Budapešti 25 minút po pravidelnom odchode. Potme prechádzame cez Ipeľ na Slovensko a zdá sa nám, že sme boli dlho preč. Sme radi, že sa máme kam vrátiť.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek