Salatín je mohutný vápencový vrch, nachádzajúci sa v geomorfologickej skupine Salatíny, čo je vlastne severné rameno Nízkych Tatier, ktoré začína severne od osady Železné a Ráztockého sedla. Na Salatín sú krásne výhľady hlavne z oblasti Latiborskej a Veľkej hole na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, ale aj z Veľkého Brankova, ktorý je na západ od Salatína. No a zo Salatína sú nádherné výhľady na takmer všetky slovenské pohoria.

Na Salatíne som bol asi 4 – 5 krát a vždy som volil asi najjednoduchšiu výstupovú trasu, hlavne čo sa týka dĺžky. Trasa začína v Liptovskej Osade a pokračuje cez Liptovskú Lúžnu popod Maguru do Ráztockého sedla a odtiaľ priamo na vrchol Salatína. Čo sa týka pokračovania, bolo tých alternatív viac. Všetky majú niečo do seba a každý si môže vybrať, čo je jeho srdcu blízke.

Ako som spomínal, túru na Salatín som vždy začínal v Liptovskej Osade. Sám neviem, prečo. Ani som dôvody nikdy nehľadal. Z Liptovskej Osady je potrebné dostať sa do Liptovskej Lúžnej. Vrelo odporúčam použiť autobus, alebo ak nejde, čo je skoro istota, tak stop. Nikdy sa mi nestalo, aby išiel nejaký autobus a aby ma nejaký domorodec nezobral do Lúžnej. Je to totiž neuveriteľne dlhá dedina. Asi v polovici na väčšom priestranstve oproti kostolu začína značená trasa. Konkrétne červená. Chvíľu sa ešte ide pomedzi domy a potom popri potôčiku Ráztočná smerom na sever asfaltovou cestou, ktorá prechádza veľmi peknou krajinou. Pozor. Výstraha pre tých, ktorí pôjdu tadeto v lete. Kúsok za dedinou sa na pravej strane pod horou nachádza salaš a valasi si veľmi neradi uväzujú svojich prítulných slovenských čuvačov. Situácia, pri ktorej sa necelých 10 metrov od vás nachádzajú tri rozzúrené biele beštie a delí vás od nich len meter široký potôčik a lúčka, je zvládnuteľná len veľmi ťažko. Našťastie, vyzerám dosť nechutne, tak ma nechali na pokoji. A nemusel som ani prať.

Asi po dvoch kilometroch sa mení asfaltka na lesnú cestu, ale dobre udržiavanú. V zime je však dosť jedno, čo je pod tým pol metrom snehu, do ktorého sa prebárate. Ak nie je cesta odhrnutá. Počas šlapania sa pred vami otvárajú krásne pohľady na Maguru, čo je vlastne široké západné rebro Salatína a dosahuje výšku cez 1400 m n. m. Cesta sa postupne točí na východ a narastajú aj percentá stúpania. To už idete lesom, po ľavej strane potoka, ktorý tu už vyrýva peknú hlbokú dolinku. Nedajte sa zmiasť odbočkami, treba sa stále držať cesty, tú správnu odbočku do sedla určite nájdete. Tam totiž cesta končí, aspoň v našom východnom smere. Chodník odbočuje doľava, ale v zime ho nenájdete. Nevadí, prirodzený profil terénu vás logicky dovedie až do Ráztockého sedla. A slušne sa pri tom spotíte.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V Ráztockom sedle sa červená značka spája so zelenou, ktorá ide zo sedla Ďurkovej do Ludrovej. Dedina Ludrová je aj náš konečný cieľ, ale to neznamená, že zelená je tá pravá. Ale k tomu sa vrátim neskôr.

Hovorí sa, že to najlepšie nakoniec, takže od vrcholu Salatína nás delí už len kilometer, ale 400 metrové prevýšenie. Čerešnička na torte, hlavne, ak je hnusný a hlboký sneh. Tu si treba dávať veľký pozor, pretože svah je pokrytý viac-menej len kosodrevinou a značku nemusíte vôbec nájsť. A ak je navyše hmla a nepoznáte to tam, ďalší postup je dosť rizikový z dôvodu možného zablúdenia a rýchleho zostupu jedným z lavinóznych žľabov, ktoré sa tam nachádzajú. Takže prvýkrát na Salatín za pekného počasia a najlepšie v lete.

Ak je všetko ok, tak tesne pod vrcholom dôjdete na križovatku značiek a po pravej strane vpredu budete mať veľké prírodné koryto, plytký plochý žľab. Vrchol je teraz mierne naľavo hore, z toho miesta to nie je dosť jasné. Ale keď prejdete pár metrov, určite ho nájdete. Ak nie je sneh aj na kosodrevine, čo je radosť nad radosti. Kto to pozná, vie, o čom hovorím.

Tak, šťastlivo sme sa dostali na vrchol, zapísali sa do vrcholovej knihy, pozreli na tabuli, čo nesmieme, pokochali sa krásnym výhľadom na vzdialené vrcholy alebo blízku kosodrevinu, podľa počasia, prípadne strávili chvíľu meditáciou a teraz prichádza otázka, kade ďalej. Ak sa nechceme vracať späť tou istou trasou, máme dve možnosti. Buď hrebeňom cez Malý Salatín, Bohúňovo a Kohút, alebo dole a cez tiesňavu Hučiaky do Ludrovskej doliny. Obidve trasy končia v Ludrovej. Hrebeňová je zelená, dolinová červená. Rozhodovanie v tejto chvíli veľmi záleží na klimatických podmienkach, ktoré vládnu na Salatíne. Ak je tvrdý, zmrznutý sneh, alebo ak ho je málo, dobrá je hrebeňovka, ak je viac snehu, ktorý však musí držať, a nie je veľké lavínové nebezpečenstvo, alebo nie je ľad, stojí za to ísť Hučiakmi. Hrebeňová trasa je na prvých 2 – 3 kilometroch vlastne prebíjanie sa kosodrevinou, hrebeňovým lesom, až pri Malom Salatíne sa dostávame na horské lúky a následne opäť šup do lesa. Ale Malý Salatín je naozaj krásny, pripomína mi Ohnište pod Ďumbierom. Túto trasu si ale viac vychutnáte v lete, keď je všetko zakvitnuté a zelené. Vtedy si človek sadne a sedí a kochá sa.

Do tiesňavy Hučiaky tiež nie je v zime jednoduchý zostup. Z vrcholu sa kúsok vrátime a potom odbočíme doprava, po červenej značke. Treba si dávať velikánsky pozor, lebo sa traverzujú veľmi strmé svahy a chodník má dve špecifiká, a to že je tak úzky, že vám vyzuje topánky a ďalšia vec je, že býva vyplnený ľadom a bohovsky sa šmýka. Takže by ku slovu v pohode prišli aj mačky. O paličkách ani nehovorím, tie sú povinné. Chodník schádza medzi Salatín a Maguru, potom sa točí doprava na sever strmo dole do lesa. Pozor, táto zmena sa dá prehliadnuť, lebo je to na lúčke. Ak sa vám podarí trafiť, tak ste už za vodou, ale nie doslovne, lebo voda vás ešte len čaká. Ale už sa nestratíte. Budete už len ochkať nad krásou tiesňavy s jej stenami, ľadopádmi, potokom, jaskynkami a inými chuťovkami. Takisto vyzývam na opatrnosť, lebo si buď môžete zlomiť nohu na ľade, alebo sa dokonale premočiť. Prechádzate totiž priamo potokom, takže opatrne a s istotou. Osobne si neviem predstaviť túru tiesňavou, keď sa naplno topia snehy.

Kúsok za tiesňavou prídete k chate a to ste už vlastne v Ludrovskej doline. Ak nie je odhrnutá, tak vás čaká pár kilometrov šliapania stopy skoro plochou dolinou. Z depresie vás vytrhnú bralné útvary, ktorých je po ceste dosť.

Salatín ako turistický vrchol by som doporučil skôr na leto, okolo polovice júna je tam naozaj nádherne, na zimnú trasu si treba počkať na dobré počasie, dobrý sneh a ideálne je, ak človek už pozná, do čoho ide. Paličky so sebou určite a dobré sú aj ľahké turistické mačky. Vodu si treba zobrať so sebou, lebo ja osobne som tam nikde prameň nevidel. Ale ani som ho nehľadal.

Na záver by som Salatín hodnotil ako náročnejší kopec na zimné túry, ktorý vás však za vyloženú námahu odmení naozaj krásnymi zážitkami a scenériami. A ešte posledné upozornenie, pozor na medvede a vretenice. Sú tam :-)

Fotogaléria k článku

+2 ďalších fotiek