Túra

Hrebeňom Lúčanskej časti Malej Fatry

03.12.12
Tento rok sme sa s kamarátom dohodli, že skúsime nakuknúť aj do iného kúta našej krajiny. Naplánovali sme si všetko do posledného detailu a stanovili si termín na 2. až 4. august 2012. Rozhodnutie padlo tentokrát na Lúčanskú časť Malej Fatry.

Nie sme takí aktívni turisti ako väčšina z vás, čo prispievate svojimi článkami a skúsenosťami na tento server. Bývame na juhu a tam je núdza o hory a kopce, takže pre mňa je príjemným spestrením cykloturistiky aj pešia túra. Inšpirovali ma články, ktoré som pozorne preštudoval predtým, ako sa vyberieme na hory. Prípravu sme vôbec nezanedbali a zodpovedne sme zvážili, do čoho ideme.

Pôvodný plán bol: Fačkovské sedlo – Terchová za 4 dni. Boli sme optimisti. O tejto trase bolo už veľa napísané. Je to vraj najkrajšia hrebeňovka na Slovensku, ktorá sa dá zvládnuť za tento čas. Užitočné nám boli tipy o prameňoch, možnostiach prenocovania v chatách a krásnych výhľadoch.

V stredu večer po práci sme sa dopravili do Kľačna na Hornej Nitre, kde sme prenocovali, aby sme mohli skoro ráno vyraziť z Fačkovského sedla. Týmto by som chcel poďakovať nášmu kamarátovi Hogenovi, že nás prichýlil a nabalil. Hneď po prvom výstupe sme zistili, že až príliš.

Prvý deň

Fačkovské sedlo – Staré cesty – Reváň – Kľak – Ostrá skala – Vríčanské sedlo – Skalky – Janková – sedlo pod Úplazom – sedlo pod Hnilickou Kýčerou

2. augusta (štvrtok) ráno sme sa vyviezli po kľukatej ceste autom okolo prameňa rieky Nitra do Fačkovského sedla. Po vystúpení z auta sme nahodili batohy na chrbát, utiahli bedrové popruhy a o ôsmej sme zo zastávky vyrazili po žltej značke na rázcestie Staré cesty smerom k nášmu prvému dnešnému cieľu – vrcholu Kľak. Usmieval sa na nás hneď od začiatku. Krásne ho bolo vidno priamo z Fačkovského sedla a bol pre nás prvou výzvou. Začali sme šliapať najprv po poľnej ceste, a potom sme vošli do lesa, ktorým sme sa kľukatým (a zdalo sa nám, že nekonečným) chodníkom dostali do Reváňskeho sedla pod vrcholom Reváň. Tento výstup bol prvou skúškou našej odvahy, vytrvalosti, pevnej vôle, kondície a správnosti zbalenia si vecí do batohov. Cestou hore sa nám pomedzi stromy ukazoval často Kľak vo svojej plnej kráse, osvetlený slnkom ho už bolo vidieť lepšie ako z „doliny“.

V Reváňskom sedle sme nadšení z krásneho počasia a prvého úspechu urobili pár záberov fatranskej flóry a od ohniska si vzali suché oporné lieskovice, čo bol, ako sa neskôr ukázalo, veľmi dobrý nápad. Výstup nám trval trochu dlhšie ako ukazovali smerovníky, ale na začiatok to nebol zlý čas. Trochu nám dal zabrať, a to sme netušili, čo nás čaká ďalej. Nestrácali sme čas a po občerstvení sme pokračovali cez sedlo pod skalou až k skalnatému vrcholu Kľaku. Na vrchol sme vystúpili po dvoch a pol hodinách. Prekvapením bolo, že na ceste hore sme našli tabuľku s fotografiou pôvodnej chaty pod Kľakom z roku 1947. Po zápise do vrcholovej knihy, raňajkách, fotografii pod dvojkrížom a po nabažení sa krásnymi výhľadmi do Rajeckej doliny sme pokračovali. Chodník na vrchole zmenil farbu na červenú a tá nás sprevádzala odteraz po celej našej púti. Červená značka je súčasťou európskej diaľkovej trasy E3, ktorá začína v Španielsku a končí v Rumunsku. Pokračovanie červenej značky sme chvíľu museli hľadať medzi skalami, ale nakoniec sme sa vydali správnym smerom. Chodník viedol lesom úsekmi, odkiaľ sme mali krásne výhľady na kopce, čo boli pred nami a na Kľak, ktorý sme opustili.

Ostrá skala, tento skalnatý vrchol bol našim ďalším cieľom. Treba na ňu trochu námahy, ale tá stála za to. Poskytuje krásny výhľad do Rajeckej doliny. Keďže hrebeňovka Lúčanskej Malej Fatry vedie prevažne lesom, nevedeli sme v diaľke presne určiť smer našej cesty. Len tam, kde chodník vyšiel z lesa na lúku alebo čistinku, bolo vidieť kadiaľ pôjdeme. Zostup z Ostrej skaly bol strmý a boli sme radi, že nemusíme ísť s batohmi opačne. Inokedy blatistý zostupový chodník bol suchý, no v daždi sa realizuje asi šmykom na jeden raz. Kolená dostali zabrať. Došli sme do Vríčanského sedla. Lesom a chodníkom, ako inak, opäť do kopca, ktorý nás trochu deptal svojou nekonečnosťou, sme stúpali na vrchol Skalky, ktorý bol opísaný ako veľmi pekný. Tento úsek cesty bol dlhší, bez odbočiek, a zdolali sme ho aj vďaka útechovým značkám, ktoré nás stále ťahali vpred a ubezpečovali, že ideme správne. Konečne sme vyšli z lesa a pred nami sa ukázala lúka a vrchol Skalky.

Slnko hrialo, tráva voňala a my sme s radosťou na vrchole zhodili ťažké batohy a vyzliekli prepotené tričká. Bolo tam tak krásne, že sa nám ani nechcelo ísť ďalej. Pokračovať sme však museli a pomaly sme začali chápať charakter tejto hrebeňovky. Cesta viedla striedavo lúkami a lesom a v tomto teréne sa osvedčili „volavky“ - značky, čo treba hľadať na stromoch alebo na skalách na protiľahlej strane lúky, aj keď vyšliapaný chodník nám nedovolil stratiť smer. Po ceste na Jankovú sme stretli krásneho fúzača alpského, ktorý nám ochotne zapózoval na kmeni stromu. Prevýšenie nebolo až tak strašné, len pár desiatok metrov. Postupne sme si začínali viac všímať údaje o nadmorskej výške najbližšieho cieľa a podľa hodnoty rozdielu medzi miestom, kde sme boli, a miestom, kam ideme, sme vedeli, čo nás čaká.

Zase zostup! Kolená už dávali o sebe viac vedieť, tak sme hľadali tie najmenej bolestivejšie spôsoby zdolávania zostupov. Do sedla pod Úplazom sme klesali o skoro 200 výškových metrov. Pri tomto lesnom klesaní našťastie v krásnom počasí sme stretli dvojicu s kolobežkami. Smerovali na Kľak čo sa nám zdalo dosť nepravdepodobné, no oni to mysleli vážne. Keby som nevidel, neuverím. Keď sme si spomenuli na cestu, ktorú sme prešli od Kľaku, tak si zaslúžia môj obdiv... alebo údiv?

Sedlo pod Úplazom je miesto, kde sa stretávajú lesné cesty a turistické značky. Nezdržali sme sa tam dlho, nebolo prečo. Bolo už dosť veľa hodín, pred nami ešte poriadny kus cesty a dochádzala nám voda. Najbližší prameň bol v sedle pod Hnilickou Kýčerou. Zo sedla do sedla viedol chodník popod vrchol Úplaz, ktorý sme našťastie nemuseli zdolať celý. Slnko klesalo, voda dochádzala, síl ubúdalo, telá boleli a pred nami sa vo svojej celej kráse ukázala Hnilická Kýčera. Desivý vrchol, keď sme boli pod ním, ale krásny keď sme vyšli hore. Pred výstupom sme v sedle pod ňou stretli niekoľko turistov a o šiestej večer ukončili prvý deň putovania. Na tomto mieste je pekne upravený kríž, o ktorý sa ľudia z doliny vzorne starajú. Voda z prameňa mi ešte nikdy tak nechutila ako vtedy. Batohy sme trochu odľahčili, ale ich stratenú váhu opäť doplnila pramenistá voda. Mesiac svietil tak silno, že nebolo vidieť hviezdy, ale vedeli sme, že sú tam. Tento deň sme mali v nohách desať hodín šliapania a s istotou sme vedeli, že náš plán nedodržíme.

Druhý deň

Sedlo pod Hnilickou Kýčerou – Hnilická Kýčera – Oselná – sedlo za Usypanou skalou – Grúň – sedlo Majbíková (Maríková) – Kopa – Horná lúka – útulňa Grand hotel Partizán (prameň) – Horná lúka – Veterné – Vidlica (prameň)

Ráno sme sa každý vydali svojim smerom. Pred nami bola Hnilická Kýčera. Výstup sme začali krátko po ôsmej, vstávanie bolo namáhavé a prvé tri slová, čo vypustil z úst môj kamarát radšej nebudem spomínať. Bola to dobrá skúška vytrvalosti a sebazaprenia, keď sa vám po celodennom putovaní s batohom na chrbte odrazu postaví chodník pred nos. Výstup na Kýčeru je strmý, náročný, našťastie nie dlhý. Je to približne 200 výškových metrov a trvá necelú hodinu. Krásne počasie nás neopustilo ani druhý deň. Výstup či zostup z Kýčery po mokrom teréne by bol dvakrát náročnejší, svedčili o tom šmykové stopy turistov pred nami. Tu sa nám dobre osvedčili naše lieskové palice. Na vrchole sme sa zapísali do vrcholovej knihy a v diaľke sme zahliadli náš prvý vrchol – Kľak v rannom opare a chodník, ktorým sme zišli do sedla pod Kýčerou. Príjemným chodníkom medzi bukmi a hrabmi, ktorý raz stúpal, potom opäť klesal a vystihoval charakter celej trasy, sme sa dostali k sedlu za Usypanou skalou. Našťastie chodník viedol v tieni pod korunami stromov, tak nám slnko neodoberalo sily, aj keď sa kamarát potil stále.

Boli sme opäť v sedle a pred nami ďalšie sedlo Majbíková (na starších mapách Maríková) a ďalších sto výškových metrov z kopca. Sedlo Majbíková je na veľkom rúbanisku a je križovatkou s modrou značkou, ktorá vás dovedie buď na zámok Kunerad alebo druhým smerom do Valčianskej doliny. Vyzerali sme nejaké medvede, ale asi boli v inej doline. Červená značka E3 ukazovala, že na Hornej lúke budem o hodinu a pol. Horná lúka znamená ďalší prameň a útulňu. Chodník viedol lesom a pomedzi čučoriedkové kríky, na ktorých sme sa počas cesty často pásli. Po zdolaní tristo výškových metrov zo sedla Majbíková sme zhodili batohy na Hornej lúke. Celá je posiata čučoriedčím, na ktorom od rána pracovali čučoriedkári. Útulňa známa aj ako „Grand Hotel Partizán“ je miesto, ktoré vám môže pri zlom počasí vylepšiť náladu a zachrániť vás, preto ho neničme a uchovajme pre podobných nadšencov našich hôr. Horná lúka je ozaj lúka a po dlhom putovaní lesom to bolo príjemné spestrenie. Konečne sme videli v diaľke ďalšie naše ciele, ako Veterné, vysielače na Krížave a trávnatý chodník, po ktorom pôjdeme. Pri útulni sme si navarili teplú polievku, ktorá mi už dávno tak nechutila, doplnili zásoby cukru, posilnili sa domácou a rozmýšľali čo ďalej. Blížiace mraky a v diaľke znejúce hromy nás donútili chvíľu sa zdržať pod strechou útulne. Našťastie "dážď", ktorý sa z mrakov spustil (ak sa pár kvapiek počas 10 minút dá nazvať dažďom) trval veľmi krátko. Opäť vyšlo slnko a rozhodli sme sa pokračovať ďalej. Rozlúčili sme sa s "Grand hotelom" a vrátili sa späť na červenú pri smerovníku na Hornej lúke.

Posilnení a dobre naladení, že počasie nám praje, sme pokračovali na vrchol Veterné. Chodník sa vnoril do lesa a stúpaním a klesaním sme zdolávali ďalšie výškové metre. Niekedy chodník viedol pomedzi smreky úzkym voľným pásom v lese, ktorý sa zdal, akoby bol vyrúbaný práve pre tento chodník. Opustili sme les a nastúpili sme na zdolanie posledných metrov, vedúcich na vrchol Veterné, na ktorom sme vztýčili vlajku o pol šiestej. Veterné je tretí najvyšší vrchol Lúčanskej časti Malej Fatry, ponúka krásne výhľady na všetky strany a mali sme tú česť vyskúšať, prečo sa tak nazýva. Po hrebeni pokrytom hustou trávou sme pokračovali na vrchol Vidlica. Keďže tu už nie je les, mali sme výhľad stále okolo seba. Po dvoch dňoch sme dorazili na Martinské hole. Tieto kopce sú bohaté na vodu a na ich svahoch vyviera viacero potokov. Pod Vidlicou, pri prameni jedného z nich, chránení skupinou smrekov sme zostali.

Tretí deň

Vidlica – Veľká lúka – Krížava, vysielač – Šíravy – Zázrivá – Dlhá lúka – sedlo Prašivé – Minčol – sedlo Okopy – Úplaz – Rázsošná – sedlo Saračníky – sedlo Javorina – sedlo Rakytie – Strečno – Nezbudská Lúčka

Východ slnka nad Veľkou Fatrou bol zážitok, ktorý sa často neopakuje. Na najvyššom vrchole Lúčanskej Malej Fatry – Veľkej lúke (1476 m n. m.) sme sa obzreli späť a v diaľke sme zazreli náš známy Kľak. Nechcelo sa nám veriť, že sme tam boli pred dvoma dňami. Prešli sme okolo vysielačov na Krížave, zberačov čučoriedok a mierili po holi do sedla Prašivé. Ako už názov nášho nasledujúceho cieľa naznačoval, vedeli sme, že budeme klesať a to viac ako dvesto výškových metrov. Zostup do sedla viedol opäť lesom a dal zabrať kolenám aj iným častiam nôh. Konečne sme dorazili do sedla. Asi desať minút po žltej je prameň na Dlhej lúke. Samozrejme, že sme si išli nabrať a pramenistú vodu vylepšili čučoriedkami, ktoré sme napúšťali do fliaš. Zo sedla Prašivé sme sa po pol hodine krátkym stupákom dostali na vrchol Minčol. Je to ďalší z vrcholov, ktorý poskytuje krásny výhľad na všetky strany. Hlavne, keď je pekne - a to v ten deň bolo. Z Minčola vidieť v diaľke na vrcholoch kopcov zrúcaniny Lietavského a Súľovského hradu. Ďalšia vrcholová fotka pod dvojkrížom, batohy na chrbát, dotiahnuť popruhy a išli sme ďalej. Pri pohľade späť sa nám ukázal krásny pohľad na vrcholy Martinských holí, čo už boli zdolané. Nezabudnite sa občas obzrieť aj späť, niekedy sú tieto pohľady oveľa krajšie, ako tie pred vami.

Sedlo Okopy pamätá boje počas 2. svetovej vojny, svedčia o tom viditeľné okopy pre delá, ktoré tam aj ostali. Ešte jedno mierne stúpanie, pohľad na Minčol z kóty Úpaz a nasleduje nekonečné klesanie tisíc výškových metrov do Strečna. Trasa E3 a červená značka nás viedla lesom stále dole kopcom cez Saračníky do sedla Javorina. Zostup sa nám zdal nekonečný, ešteže na stromoch boli útechové značky. Svah bol veľmi strmý a cesta dole určite bolela viac, ako by bolela cesta hore. Keď sme oddychovali pod prístreškom v sedle Javorina, v duchu sme ľutovali turistov, ktorí sa rozhodli absolvovať hrebeň Lúčanskej Malej Fatry opačným smerom, zo Strečna na Fačkovské sedlo.

Boli sme dosť unavení a zostup bol nepríjemný hlavne tým, že sa zmenil terén. Mäkký trávnatý chodník nahradila tvrdá kamenistá cesta, ktorá nas doviedla až do sedla Rakytie. Okolie nedáva dôvod na dlhšie zastavovanie sa, a tak sme pokračovali po ceste ďalej. Zo sedla Rakytie je ešte do Strečna päťdesiat minút. Necelá hodina neustáleho klesania po kameňoch a tvrdej ceste. Pálili nás chodidlá a stále častejšie sa ozývali aj kolená. Toto klesanie bolo najhoršou časťou celej hrebeňovky a obdivujem tých, pre ktorých znamenalo stúpanie. Keby sme išli zo sedla Javorina po modrej do sedla pod Kojšovou a odtiaľ po žltej do Strečna, nemuselo to byť také. To sa však nedozvieme, chceli sme ostať verní našej červenej, a tak sme to dotiahli až do konca. Nezbudská Lúčka bola naša konečná.

Zhrnutie

Hrebeňovku Malej Fatry sme neurobili, tak ako to bolo pôvodne v pláne, za štyri dni z Fačkovského sedla až do Terchovej. Za tri dni sme prešli len jej polovicu - Lúčanskú časť. Vôbec nám to však neprekáža. Unavení ale spokojní, že nám vyšlo počasie a nikomu sa nič nestalo, sa už teraz tešíme na pokračovanie, teda na Krivánsku časť, ktorú určite absolvujeme. Na základe informácií, ktoré som čítal od tých, čo túto hrebeňovku absolvovali sme si mysleli, že to dáme aj my. Po tejto skúsenosti však musím konštatovať, že hrebeňovka sa nedá urobiť za štyri dni s 20-kilovým batohom, bez kondície a tréningu. Nie som fanúšikom rýchlostnej turistiky, chcem si vychutnať výhľady z vrcholov, na ktoré som sa s námahou vyškriabal a počúvať ticho, ktoré rušia len lietadlá nad hlavami. Nabudúce nabalíme menej, ale nebudeme utekať.

Fórum 46 príspevkov
Hrebeňom Lúčanskej časti Malej Fatry 20/09/15 16:55 46 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Hrebeňom Lúčanskej časti Malej Fatry Tento rok sme sa s kamarátom dohodli, že skúsime nakuknúť aj do iného kúta našej krajiny. Naplánovali sme si všetko do posledného detailu a stanovili si termín na 2. až 4. august 2012. Rozhodnutie padlo tentokrát na Lúčanskú časť Malej Fatry. 03/12/12 Jaro Kovac Malá Fatra
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Tatry - turistický sprievodca Nová publikácia z vydavateľstva DAJAMA: Tatry Vysoké, Belianske, Západné z edície turistický sprievodca, ma oslovila pri poslednom love v kníhkupectve. Pri káve som si ju prelistovala a už nejaký čas je v našej tatranskej a turistickej knižnici. dnes Daniela Mäkká Mapy a knihy
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Pozvánka Vysoké hory Nitra 2019 Tretí novembrový víkend bude v Nitre už po štrnástykrát patriť tradičnému festivalu. Pozostáva z hlavného festivalového dňa, soboty s bohatým programom pre širokú verejnosť, ktorému predchádza „detský piatok“ pre žiakov nitrianskych škôl. Podujatie uzavrie nedeľný poznávací výlet na Zobor. včera Redakcia Festivaly a premietania

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Hrebeňom Lúčanskej časti Malej Fatry 20/09/15 16:55 46 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Krivánska časť
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1476 m n. m.
    • min: 370 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 2403 m
    • klesanie: 2850 m
  • Vzdialenosť
    • 44 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 02.08.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.9636 ° SŠ
      dĺžka: 18.6111 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.1827 ° SŠ
      dĺžka: 18.8694 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.02355 ° SŠ
      dĺžka: 18.7336 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 49.08452 ° SŠ
      dĺžka: 18.81453 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • sedlo pod Hnilickou Kýčerou
      Vidlica (bivaky)
  • Voda
    • sedlo pod Hnilickou Kýčerou, Horná lúka, Dlhá lúka
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Fačkovské sedlo (bus), Strečno/Nezbudská Lúčka (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.85 (0.29)