Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Ondrejisko, Honzovské a Havrania skala

Južnú časť Slovenského raja mám veľmi rád. A aj preto tam, až na posledné výnimky, mám prejdené všetky značené chodníky. Okrem nich ma ale lákajú aj úseky neznačené. Lenže Raj, to nie sú len rokliny. Ústredným motívom tejto túry je tak návšteva trojice vrcholov: Ondrejisko, Honzovské a Havrania skala, pričom na prvých dvoch menovaných budem mať premiéru. Rozhodol som sa ich pospájať trasou, ktorá bude kombináciou spomínaných úsekov značených i neznačených. Vyčkám už len na pracovné voľno a vyrážam.

Vzdialenosť
36 km
Prevýšenie
+1323 m stúpanie, -1307 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 02.10.2011
Pohoria
Slovenské rudohorie: Spišsko-gemerský kras - Slovenský raj
Trasa
Voda
studnička u Furmana, pri salaši pod Ondrejiskom, pod Ondrejiskom, pod Hanesovou, Občasný prameň pod Havraňou skalou
Nocľah
Povala chatky pod Honzovským (bivak)
Doprava
Dobšinská Ľadová Jaskyňa (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.233 Slovenský kras, Sloven… (1:100.000)

Trasa

Dobšinská Ľadová Jaskyňa – sedlo Besník – Čuntava – Ondrejisko – Honzovské – Pod Hanesovou – Stratená – Havrania skala – Stratenský kaňon – Dobšinská Ľadová Jaskyňa

Deň prvý: najvyššie Ondrejisko a Honzovský experiment

Už klasicky začínam na železničnej stanici v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni (miestna časť Stratenej). Po moste cez Hnilec sa napojím na štátnu cestu a cez samotnú osadu pod pekne tvarovanou Ostrou skalou mierim k ranču. Vládne tu pravá ranná pohoda, pár pasúcich sa koní a pekný výhľad na masív Ondrejiska. Počasie je vynikajúce, vyzerá, že ma čakajú ďalšie dva krásne dni v horách. Po chvíli odbočujem z hlavnej cesty na lesnú do dolinky Spišského potoka, kde za podjazdom železničnej trate dokumentujem upravený prameň u Furmana. Tieň doliny si ani nestihnem poriadne užiť a už som na lúkach Knižkovej pod sedlom Besník. Míňam dvojicu jazdcov na koňoch a v sedle sa príliš nezdržiavam, lebo kráčam ku krížu nad ním. Je odtiaľ nádherný výhľad na okolitú krajinu s Kráľovou hoľou i Vysokými Tatrami. Zatiaľ som nadmieru spokojný, mám za sebou úsek zelenej značky, ktorý som doteraz neprešiel.

Po dostatočnom vychutnaní si malebného výhľadu pokračujem červenou značnou E8 lesom na Čuntavu. V polovici trasy ma predbieha auto a na rázcestí pred Čuntavou sa zdravím s rodinkou, ktorá z neho vystúpila. Na Čuntave sa ich strasiem tým, že odbočím na neznačenú lesnú cestu, o ktorej viem, že by ma mala priviesť pod Ondrejisko. Tajomným lesom sa dostávam do sedielka, následne cez lúku a ďalším lesom sa ocitám opäť na lúke medzi dvoma vrcholmi Ondrejiska (1272 m). Tu chvíľu riešim dilemu, kam ďalej, lebo postup nie je vôbec jasný. Môj orientačný zmysel ma však znovu nesklamal a zakrátko už zohrievam lavičku na vrchole.

Skôr, než sa rozložím s obedom, rozhodnem sa pofotiť si výhľady. A tie sú úžasné. Od Tresníka cez Kráľovu hoľu, Besník, Prednú hoľu, Vysoké Tatry, údolie Hnilca s Ostrou skalou a členitú krajinu Slovenského raja. Skonštatujem, že toto je určite najlepšie vyhliadkové miesto celého národného parku. Dokázal by som tu sedieť dlhé hodiny, no treba sa mi predsa len pohnúť ďalej. Sľúbim si však, že sa sem skoro vrátim.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Kroky ma privedú až do známeho sedielka, odkiaľ však nejdem späť na Čuntavu, ale kúsok klesnem a napájam sa zas na červenú značku pri salaši pod Ondrejiskom. Odtiaľto striedavo hore a dole, lúkami a lesom prichádzam až na skalnú vyhliadku pod Vyšnou záhradou. Ale čo nevidím. Je tu nová lavička a prepílený výhľad, vďaka čomu si užívam pohľad na Stolicu, Buchvald, lúky Dankovej, Radzim a mnoho ďalšieho. Neskôr z lúk Nižnej záhrady zaliatych už pekným podvečerným svetlom mierim smerom na Honzovské (1172 m).

Prebíjam sa skalnatým hrebienkom, kriačinami, stromami, padajú aj tvrdé slová a výčitky, čo som si to zas vymyslel. Všetko ma však opustí, keď sa konečne vyštverám na vrchol. Najprv som trochu sklamaný, že severný výhľad, kde by dominovali Tatry, je clonený stromami, no plne mi to vynahrádza pohľad na juh. Vrchol je akási naklonená miničistinka. Večerné svetlo nádherne prekresľuje kontúry rudohorskej kráľovnej - Stolice, Buchvaldu i dvojvrcholového Radzimu. Na východe vidím i odlesnený masív Babinej. Som nadšený, nakoniec je z toho ďalší magický večer uprostred tichého ľudoprázdneho Slovenského rudohoria.

Zostup už nie je taký krkolomný, a tak po chvíľke mierim ku chatke na lúke pod vrcholom, kde plánujem prespať na teraske. Lenže tu dostávam facku, keďže chata je v rekonštrukcií a terasa je zrušená. Bivak na lúke ma vôbec neláka. Uvažujem nad ďalšími možnosťami, no nakoniec sa mi podarí preniknúť dnu, kde panuje slušný stavebný neporiadok. Na poschodí pod ementálskou strechou nachádzam to pravé miesto pre karimatku. Večeru si tak varím s pohľadom na hviezdy, ktorý ma natoľko upokojuje, že skoro zaspávam.

Deň druhý: roklinami a tiesňavami na havraní výhľad

Koketoval som aj s myšlienkou vybehnúť si ráno opäť na Honzovské, ale nakoniec som to zavrhol. Tesne po východe slnka sa tak prechádzam po lúke v okolí chaty až na vyhliadkové miestečko, odkiaľ po x-týkrát pozorujem majestátnu Stolicu, Buchvald i zobúdzajúce sa lúky Dankovej. Krajina má v rannom svetle už príjemný jesenný šat. Ešte si všímam staršie medvedie stopy pri napájadlách a pomaly sa presúvam na rázcestie pod Hanesovou II. Tesne pred mojím príchodom odtiaľto odišlo cinkajúce stádo koní a tak sa pohodlne rozkladám s raňajkami na tunajších lavičkách. Prichádza chlapík, hľadajúci baču, no keď mu poviem, že už odišiel, tak ich nasleduje.

Po tom, čo som ulahodil svojmu žalúdku, vydávam sa do kraja roklín a tiesňav. Prechádzam cez ohradu, za ktorou míňam ďalšie rázcestie pod Hanesovou I., už som aj v tieni roklinky, zvanej Tiesňavy. Osobne ju mám veľmi rád, pretože, na rozdiel od ostatných, je tu vždy kľud. Zo začiatku, keď chodník vedie vo svahu nad tokom, nič nenasvedčuje tomu, že by ma čakal malebný úsek. Lenže v spodnej časti sa dolinka poriadne zúžila a zdolávam ju tak pomocou mostíkov i drevených rebríkov. V jednom mieste to dokonca vyzerá ako umelo vyrezaný kaňon. Skutočná nádhera, no to už vchádzam do Stratenej pod majestátnymi Sokolími skalami a bralami Marčekovej.

Tu sa nijako nezdržiavam a uličkami sa preplietam pod spomínané bralá k cintorínu. Odtiaľto už chrúmem serpentíny, ktoré ma dovedú až do úžiny Sokolica. Zhora však podozrivo svištia kamene a keď zdvihnem hlavu, je mi to jasné. Spúšťa ich skupinka kamzíkov vysoko nadomnou. Stretávam ich tu už po druhýkrát, a teda ma to neprekvapuje. Fotiť sa ale nedajú, a preto sa sústreďujem na to, aby som niečo neschytal. Nechám ich pásť sa a kľukatou lesnou cestou dorážam k známemu Občasnému prameňu. Tu sa musím občerstviť pred „krpálom“, ktorý ma čaká pri výstupe na Havraniu skalu (1156 m). Zakrátko už popri dvoch zívajúcich otvoroch jaskýň dofučím na vrchol s prekrásnym výhľadom.

Bolo by neodpustiteľnou chybou nezdržať sa na tomto „výhľadovom pojme“ celého Slovenského raja. A tak zhadzujem batoh a nažhavujem foťák. Pod nohami nesmierne členitá krajinka Slovenského raja a v pozadí masívy Stolice, Radzimu, Veľkej Knole či Braniska nenechajú nikoho chladným. A korunu tomu nasadzujú Vysoké Tatry. Všetko v úžasných farbách... no, hneď mi lepšie chutí obed. A veru sa mi aj ťažko odchádza.

Žltá značka ma krížom cez lúku privedie do lesa a v ňom cez ďalšie úzke miesto až na lesnú cestu. Z hrany svahu pod Remiaškou sa pokochám siluetami Ostrej skaly v doline Hnilca, Ondrejiska i Kráľovej hole. Serpentínový zostup do ďalšej miniroklinky je už klasika. Stretám tu mladú dvojicu na prechádzke s mačkou. Teda videl som už kadečo, ale mačku na turistike zrejme po prvýkrát. Po chvíli sa ocitám v šere magického Stratenského kaňonu.

Genius loci tohto miesta je nepopísateľné, to človek musí vidieť na vlastné oči. Hnilec si tu prerezal svoju cestu skalným masívom a vytvoril nesmierne čarovnú tiesňavu. Meandre rieky prekonávam pomocou mnohých mostov, ktoré majú však už svoje najlepšie roky za sebou. Svetlo sem už nedopadá a ticho je priam liečivé. Až ma zamrzí, keď po pár minútach doťapkám k vstupu do tunela na štátnu cestu.

Odtiaľto už deriem asfalt širšej doliny, kde sa mi odkryje krásny pohľad na mohutné Srnčie skaly ožiarené večerným svetlom. Míňam rázcestie Krivian a do cieľa na železničnú stanicu v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni mi chýbajú už len posledné stovky metrov, ktoré absolvujem náučným chodníkom. Nasadnem do zmeškaného legendárneho rýchlika Horehronec a ďalšej rozprávky je koniec.

Skončila sa tak opäť parádna túra vo vynikajúcom počasí v jednom z najmalebnejších slovenských pohorí. Takmer žiadni ľudia a úžasné jesenné farby ideálne doplnili atmosféru kraja. Okrem toho som si v úvode prešiel jeden z posledných mnou nepoznaných úsekov a hlavne konečne navštívil najvyššie Ondrejisko. Slovenský raj ma opäť nesklamal, ba práve naopak, inšpiroval ma k ďalším návštevám. Ale o tom niekedy nabudúce.

Túra sa uskutočnila 2. a 3. 10. 2011

Fotogaléria k článku

Najnovšie