Túra

Cez Štiavnické vrchy

05.10.12
Keď meteorológovia predpovedali, že krásne teplé počasie sa udrží až do stredy, a od štvrtka sa ochladí o 15°C, povedali sme si, že máme poslednú možnosť niekam vyraziť a urobiť si pekný letný vander. Už od jari som nazeral do mapy Štiavnických vrchov a vytipoval som si trasu, ktorá nie je frekventovaná a asi ani známa. Trasu bez veľkých prevýšení a zdanlivo menej atraktívnu. Ale nám sa na nej páčilo veľmi.

1. deň: Sv. Anton (Antol), Žibritov, Líška

O 9.30 odstavujeme auto na parkovisku poblíž zámku vo Sv.Antone. V obchode si kúpime jedno fľaškové pivko, lebo tradícia je tradícia, a potom vyrážame po zelenej značke smer Banský Studenec. Cesta sa prediera medzi domami stiesnenými v uzučkej doline okolo Studenského potoka. Stúpanie nie je prudké, občas sa dolina trošku otvorí a poskytne skromné výhľady. Asi po dvoch kilometroch opúšťame zelenú značku a odbočujeme lesnou neznačkovanou cestou okolo Suchého potoka. Po asi polhodinke sa dostávame na pomerne veľkú lúku a na protiľahlej strane lesa vidíme senník, drevenicu a veľký prístrešok pre kravy. Psi brešú, ale my sa neberieme k salašu. Ihneď stúpame vpravo okolo drevenej ohrady kolmo hore. Lúčna cesta nás vyvedie nad ohradu a tam sa napojí na lesnú cestu. Po nej ideme vľavo a obdivujeme nádhernú krajinu, kde sa pasú kravy, kde sú drevené obydlia a ohrady, skrátka, vyzerá to ako v kovbojsku. Paráda.

Po asi 500 m už narážame na modrú značku, idúcu z Banského Studenca. Značka vedie zväčša lesnou cestou, ale občas sa úplne bez avizovania šipkou stratí na neviditeľný chodník a tak občas trošku kufrujeme. Krajina je pekná, len sucho zmenilo les tak, že vyzerá ako v jeseni. Práši sa za nami ako za kombajnom. Uskakujúci chodník nás vyvedie až na Buzalkov vrch a tu nastáva problém, ako sa z neho dostať dolu. Strmý úšust nakoniec prekonávame šmykom a značka sa nám zasa stráca. Nakoniec ju objavíme a začíname klesať na lúky. Slniečko pečie ostošesť a nám sa začínajú zavarovať závity v hlave. Konečne sa objavujú strechy a obec Žibritov je pred nami.

Je to naozaj malá dedinka, v ktorej nie je ani obchod, tobôž krčma. Ale v strede dedinky je obecný úrad a pri ňom akýsi „park“ so studňou, lavičkami, drevenou sochou a náučnou tabuľou. Napriek horúčavám a suchu ja studňa plná vody a stačí raz zaťahať a voda tečie a tečie. Oproti cez cestu stojí zvonička z r.1586, ktorá je vraj pozostatkom bývalého hradu. Do r.2009 bola ešte osadená aj zvonom, ale ten asi niekto ukradol, pretože mal historickú hodnotu. Trošku sa omyjeme, naobedujeme sa a prečítame si čo-to z histórie tejto dedinky. Zaujímavosťou je aj to, že je to najsevernejšia obec na Slovensku, kde sa pestuje vinič. A veru je to nielen vidieť, ale aj cítiť. Vôňa hrozna sa šíri dedinou a podľa nej zisťujeme, že ide o tzv. bago, alebo samoroďák, čo síce nie je nejaké kvalitné hrozno na výrobu vína (má príliš veľa metylalkoholu), ale chutí a vonia ohromne.

Meníme farbu značky a teraz už po zelenej prechádzame okolo spustnutého obchodu a medzi domami dolu k potoku Bebrava, kadiaľ vedie aj Žibrovický náučný chodník. Z neho sa dozvedáme o sopečnej minulosti krajiny. Nad nami je opustený kameňolom a takmer na chodníku je spadnutý starý drevený násypník. Potok, chudobný na vodu, poskakuje v malých kaskádach do doliny. Vychádzame na lúky so zanedbanými, ale stále rodiacimi ovocnými stromami a niekoľkokrát po lavičkách prekročíme potok. Minieme akúsi peknú usadlosť a stúpame lesom až na kótu Štangarígel-Krupínske Bralce. Je to zaujímavý skalný útvar s vystupujúcimi päťbokými hranolmi a aj s nejakým neznámym písmom, vytesaným do nich. Je tu lavička, náučná tabuľa a smerovník. Chvíľu posedíme, dáme hlt rumu a ideme ďalej. V lese je kopec guľatých balvanov, nezvykle porastených machom, takže to vyzerá, akoby tu niekto vysypal vagón melónov. Dostávame sa na vrchol hrebienka a po lesnej ceste začíname schádzať smerom ku Krupine. Dostávame sa na lúky a všade na okolí vidíme samoty a usadlosti. Pred nami v diaľke je Krupina a nad ňou známa veža Vartovka. Ale tam dnes nechceme a tak hoci je ešte zavčasu, začíname hľadať miesto na spanie. Nakoniec odskočíme od cesty za pásik lesa a na okraji poľa s ďatelinou, blízko bodu Líška, rozhodíme spacáky a je vystarané. V lesíku nazbierame trošku dreva na úplne maličký tzv. ešusový ohník, uvaríme čaj a navečeriame sa. S večerom zahorí i náš malý táborák. Hviezdy svietia ako o dušu a my pomaly zaspávame.

2. deň: Líška, Krupina, (bus), Hontianske Nemce, (bus), Sebechleby, Mladá Hora, Belujská dolina, Beluj, lesík nad Širokou lúkou

Po raňajkách zostupujeme po ceste do Krupiny. Všade je plno psov, na reťaziach, v ohradách i voľne pobehujúcich, a poviem vám, že to nie sú žiadne ratlíky, ale riadne psiská. A tak sprej do jednej ruky, riadny kameň do druhej a pomaly prechádzame okolo nich. Pred kopcom Líška, kde je nejaký poľnohospodársky závod, doširoka devastujúci okolie, vyráža oproti nám poriadna črieda oviec s tromi psami a s atrakciou, doposiaľ nevídanou. Namiesto typického honelníka v gumákoch ženie celú čriedu pekná, atraktívna blonďavá bačovka. Len tak valíme očiská na ten div sveta a nestačíme sa čudovať. Tak toto už je naozaj čosi. Veď len sa pozrite na fotku, uznáte, že mám pravdu. Ale nás čaká cesta a tak ešte jedno klesanie po asfaltke a potom stúpanie okolo policajného baraku a už aj schádzame do Krupiny. A rovno na námestí je baldachýn nad reštauračnou záhradkou a v nej je asi celá krupinská podnikateľská „elita“, nalievajúca sa kávou, pivom a čímsi, čo vyzerá ako rozmixovaný špenátový pretlak a čo je (ako sa neskôr dozvieme) Mojito na krupinský spôsob. Ale hlavné je, že majú pivo a tak tam každý šuchneme dve a potom ešte kávičku a ideme na autobus. O 10.30 hod. odchádzame do obce Hontianske Nemce a krátiac si čas ďalším pivkom čakáme na spoj do obce Sebechleby.

O pol hodiny sme už aj v Sebechleboch. V samoške si kupujeme niečo na mls a hroznom prevoňanou dedinou ideme neznačkovanou cestou smer priehrada a Mladá Hora. Vedie nás smerovka „Tábor“. Slniečko páli ako hrom. Vľavo pod nami je už opustená priehrada s lavičkami a plážou, opusteným kempom, a pomaľovaný sud nás informuje, že vinárska oblasť Mladá Hora je priamo vpravo od nás. Ale my pokračujeme lesnou cestou okolo veľkej chaty s množstvom chatičiek, z ktorej sa ozýva krik detí, ktoré sú tu asi v škole v prírode. No, podľa kriku ich tam muselo byť asi tristo. Lesná cesta statočne stúpa hore dolinou a po asi polhodinke narážame na križovatku so sudom a so smerovkami na Starú Horu a Beluj, a po ďalšej štvrťhodinke na horáreň a skupinu lesných robotníkov, ktorí končia svoju prácu. Pri chate sú ohrady pre zvieratá a aj pekné kryté posedenie, kde by sa dalo aj zabivakovať. Trošku si oddýchneme a ideme ďalej.

Stále pomaly stúpame a pot sa z nás len tak leje. Cesta sa stáva únavnou a nezáživnou. Ale potom sa protiľahlá stráň otvorí a je zasa na čo pozerať. V mieste, kde cesta začína zatáčať vľavo do bočnej dolinky, prechádzame lesom na lúky a cez ne a cez vykosenú ďatelinu sa dostávame na rúbanisko a potom cez lúku a vyschnuté riečisko potoka stúpame nad dedinu Beluj. Všade je ticho a mŕtvo. Až miestna občianka nás informuje, že obchod je otvorený a je len „tuto za zákrutou“. A tak hurá do obchodu a potom už len niekoľko pív a naša hladina tekutín v tele sa konečne dostáva na normál. Trošku diškurujeme s peknou okatou a zhovorčivou predavačkou, ale o 16.30 sme už zasa na ceste. Z obce Beluj už ide modrá značka smerom na Sitno. Najprv asi 2 km asfaltkou a potom doľava poľnou cestou. A keď asi po 500 m vidíme vpravo od nás malý lesík s posedom, tak sa nám jeho poloha tak zapáči, že sa stáva našim útočiskom pre túto noc. Celý kraj máme pod sebou ako na dlani. Vľavo od nás je osada Široká lúka, Beluj sa ukrýva za kopcom. V lesíku nalámeme trošku dreva na večerný oheň, navaríme čaj a po večeri už aj sedíme u ohníka. Hviezdy zasa čarujú a zrazu vidíme, ako z asfaltky odbočujú svetlá auta a ani nie o tri minúty zastavuje u nás džíp a náš hosť sa nás vypytuje, čože to tu robíme. A tak si trošku pokecáme a on sa aj s autom zasa stráca kdesi v tme. Noc je úžasná.

3. deň: Nad Širokou lúkou, Tatarský jarok, Vlčia jama, Ilija, Sv. Anton

Východ slnka je fantastický. Prvé pásy mrakov nad horami robia pekné farebné divadlo, ale slnko nad nimi víťazí. Vyrážame už o 7.30 hod. Schádzame z nášho návršia nazad na poľnú cestu a modrú značku a cez lúky stúpame k hranici lesa. Značkovanie je trošku biedne a je vidno, že naposledy tadiaľ išli asi len značkári. Začíname stúpať na hrebeň. Po ňom postupujeme lesnou cestou a chodníkmi až na stretnutie so žltou. Chvíľu ideme okolo napájacieho jarčeka, ktorý smeruje kamsi do tajchu, najskôr do Počúvadla. Nové smerovníky nás trošku pletú, pretože máme starú mapu a na nej nie sú názvy uvádzané na nových smerovkách. Prechádzame na žltú značku a dosť zlým terénom po úbočí Sitna sa dostávame do časti, kde prebieha ťažba. Priamo pred nami padá na chodník strom a tak pískame ako Jánošík, aby sme dali o sebe vedieť. Zdá sa, že to pomáha, ale potom počujeme zasa praskot a ďalší strom nám padá takmer k nohám. Príčinu vidíme takmer ihneď. Drevorubač má na ušiach slúchadlá a preto naše pískanie nepočuje. A tak len rýchle prekĺzneme cez kritický úsek a konečne sa dostávame k rázcestníku Vlčia jama. Zasa meníme farbu našej značky na zelenú a začneme schádzať nepríjemnou suťovou lesnou cestou do obce Ilija. Kolená bolia, ale obec sa približuje. Súkromný smerovník pri akomsi ranči nad cestou nás navádza priamo do krčmy, čo je len taká malá súkromná, vo dvore urobená krčmička. Ale pivko tu je a to stačí. Po chvíli prechádzame obcou okolo obchodu a začíname stúpať okolo nových domov smer Sv.Anton. No a o hodinku už schádzame dolu okolo beznádejne zatvoreného ranča Nádej, a zámok nás priam láka do obce. Je pravé poludnie. V krčme si dáme kávu, kofolu a už aj sadáme do auta a pálime domov.

Meteorológom to tento raz zasa vyšlo. Už večer začína riadne pršať a teplota klesá a klesá. Lenže to my sme už zasa doma a len zarastené tváre a nohy v lavóre svedčia o tom, kde sme boli a čo sme tam robili.

V Štiavnických vrchoch, 10.- 12. 9. 2012

Fórum 8 príspevkov
Cez Štiavnické vrchy 30/10/12 17:17 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Správa Nový cykloturistický most cez Moravu pri Kopčanoch Dovoľujem si oznámiť turistickej a cyklistickej verejnosti, že nový most, spájajúci archeopark Mikulčice (Morava) a slovenskú časť predstavujúcu kostolík sv. Margity Antiochijskej pri Kopčanoch, je postavený a začína na ňom bežná prevádzka. 12/10/19 Boro Tomis Správy
Rada Čo má perie, všetko letí – detailne o páperovej výbave Používanie peria pri výrobe outdoorového vybavenia je dlhodobou záležitosťou. Perie spolu s kožušinou tvorilo základ pre vybavenie polárnikov, horolezcov a iných výprav do krajín mrazu a snehu. Dodnes je perie najlepšou „výplňou“ teplého oblečenia, ale hlavne spacích vakov, kde zabezpečuje dostatok izolácie (tepla) i pri najextrémnejších podmienkach. Orientovať sa v tom, aké perie tvorí náplň vášho spacáka, či oblečenia, by mohol pomôcť môj text. Rovnako by vám mohol pomôcť pri výbere či nákupe nového vybavenia. 31/07/19 Boro Tomis Začíname
Príbeh Pohľadnica Sedím v kuchyni pri okne a obzerám si pohľadnicu. Nenašiel som si ju v poštovej schránke, ale zastrčenú pod dverami svojho bytu. Akási pláž, pár hotelov a lodičky, ale to ma nezaujíma. Zaujíma ma text. „Pozdravujeme z dovolenky a tešíme sa na vás doma. Víno výborné, jedlo úžasné. Všetci sme v poriadku.“ Tak to mi naozaj stačí. Pohľadnica má len jednu malú chybu. Polovica, kde obvykle býva adresa, a aj vrch, kde je zvykom vytlačiť destináciu, chýba. Len akési číslo úplne dolu je to, čo hľadám. Nie že by bola pohľadnica vystrihnutá alebo začiernená, to nie. Je len z polovice materiálu strhnutá. Akoby vyšúchaná mokrým prstom, ale nevadí. Dobre viem, kto mi ju poslal, a dobre viem, odkiaľ je. Som veľmi šťastný. A asi nie som sám. 25/05/19 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Túra Magurský NP: Diablov kameň a Magurský vodopád Vyberáme sa na nenáročnú túru k našim susedom do Poľska. Náš cieľ sa nachádza v Magurskom národnom parku (Magurski Park Narodowy). Navštívime Diablov kameň (Diabli Kamień), Magurský vodopád (Wodospad Magurski) a poprechádzame sa po dedinke Folusz. Trasa je ideálna pre rodiny s deťmi, pretože za krátky čas sa tu dá uzrieť naozaj mnoho atraktívnych krás panenskej prírody. dnes Gabriela Ferencová Nízke Beskydy, Poľsko
Túra Jesenné Grinavské jazerá Nie sú to síce žiadne veľhory, ale podhorie Malých Karpát na rozhraní lesa a vinohradov vie byť na jeseň veľmi príjemné na dopoludňajšiu vychádzku. Takto sme sa počas babieho leta s mamou a Maťkom vybrali do obľúbenej lokality nd Grinavou, časťou Pezinka. Okrem farebných vinohradov sa postupne prechádza okolo troch rybníkov. K tomu nás čakajú ešte dve pekné vyhliadky. včera Soňa Mäkká Malé Karpaty
Rozhovor Národné parky sú lunaparky, využívané primárne na ťažbu V novembri sa v Bratislave konala medzinárodná konferencia New initiatives from a decade of progress. Jedným z rečníkov bol slovenský europoslanec Michal Wiezik, ktorý hovoril o tom, že Slovensko by potrebovalo aspoň 5 % územia ponechaného na samovývoj. O tom, prečo práve 5 %, či toľko vhodného územia vôbec máme, a či pustiť do bezzásahových území turistov, sme sa rozprávali v nasledujúcom rozhovore. včera Soňa Mäkká Rozhovory

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Cez Štiavnické vrchy 30/10/12 17:17 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Štiavnické vrchy
  • Počet dní
    • 3
  • Nadmorská výška
    • max: 730 m n. m.
    • min: 231 m n. m.
  • Vzdialenosť
    • 56 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 10.09.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.42193 ° SŠ
      dĺžka: 18.9411 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.42193 ° SŠ
      dĺžka: 18.9411 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • pod širákom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • auto, bus
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.79 (0.26)