Trasa

Hrabušice, rázc. Mýto – Hrdlo Hornádu – Prielom Hornádu – ústie Kláštorskej rokliny – Letanovský mlyn – ústie Bieleho potoka – ústie Lesnice – Čingov (bufet Ihla) – Smižany, časť Maša – Smižany

Predpoveď pekného, hoc mrazivého víkendu ma nenecháva kľudným a rozmýšľam, kam vyraziť. Nápadov je mnoho, ale správy z okolia o totálne zamrznutom Hornáde v Slovenskom raji rozhodujú veľmi rýchlo, spolubývajúci navrhuje základný tábor u nich doma v Spišskej Novej Vsi, a tak balíme veci a v piatok podvečer vyrážame smer ďaleký východ.

Dnes asi každý chce ísť

Sobotné ráno neostáva nič dlžné predpovedi. Krásny slnečný deň, na teplomeri decentných -15 °C, no čo viac si priať. Raňajky, naplnenenie termosiek a môžeme vyraziť. V meste sa stretávame s narýchlo zorganizovanými kamarátmi a mierime na autobusovú stanicu. Množstvo ľudí na nástupišti dáva jednoznačne tušiť, že dnes nebudeme putovať sami. Autobus sa zaplní do posledného miesta vrátane uličky a pohľad na asi tridsať ďalších ľudí čakajúcich v Smižanoch vyvolá úsmevy na tvári. Šofér zareaguje pohotovo, zapne mikrofón a zahlási jednoznačný organizačný pokyn: "Dakus se pociskajce jeden na druhoho, bo dnes asi každý chce ísť na... do Slovenského raja!" Niektorí berú ľudí na kolená, niektorí sú zavalení batohmi, ale všetci do jedného nastúpili. Chvíľu som sa aj kochal výhľadmi na Vysoké Tatry, ale po chvíli som už nestíhal utierať rosiace sa a hneď mrznúce okná, a tak som už len driemajúc čakal na signál k výstupu. Vystupujeme za Hrabušicami na rázcestí Mýto a spoločne s nami takmer celý autobus. Chvíľku sa ešte hľadáme v mase ľudí, ale potom už naberáme smer Hornád.

Nestíham sa čudovať

Niektorí sa vrhajú do zamrznutého koryta hneď za cestou. My však zatiaľ odolávame pokušeniam a kráčame vŕzgajúcim snehom po značke, vedúcej poľnou cestou. Pár spätných pohľadov na Vysoké Tatry pre pohladenie duše a po chvíli sa ocitáme v samotnom hrdle Prielomu Hornádu. Po chvíľke státia v tieni nám začína byť vcelku zima, a tak sa prvými nesmelými krokmi začíname poberať po ľadovom podklade. Míňame skupinku ľudí, ktorí si obúvajú korčule, niektorí okolo nás prefrčia na bežkách a nestíham sa čudovať, aké rôznorodé vyžitie dokáže ponúknuť jedna zamrznutá rieka. Miestami je ľad úplne hladký, miestami pokrytý snehom, niekde pod nohami praská viac, ako by som si prial, ale kráča sa fajn. K úplnej pohodičke mi chýbajú už len slnečné lúče, tie však v zimných mesiacoch dno rokliny často nepohladia a pri fotení bez rukavíc mi zima vlieza doslova pod nechty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotenie preto obmedzujem na minimum, avšak prvé ľadopády zo skalných stien ma nútia opäť siahnuť do brašny. Rôznorodé ľadové štruktúry, od veľkých ľadopádov po miniatúrne kryštály abstraktných tvarov sú úžasné. Zaujmú okamžite malých aj veľkých. Je problém niečo odfotiť bez množstva ľudí, a tak sa ani príliš nezdržiavame a pokračujeme ďalej. Exponované stúpačky máme tentokrát nad hlavami a prekonávame ich s ľahkosťou po ľadovej hladine. Postup korytom je omnoho rýchlejší a pohodlnejší ako po chodníkoch a stúpačkách. Pohľad na lávky ponad rieku je taktiež zaujímavý a zďaleka nie tak náročný pre slabšie povahy ako prechod po nich. Blížime sa pomaly k Letanovskému mlynu, čoho jasným znamením sú aj početné rúbaniská priamo na zamrznutej hladine. Zamrznutý Hornád uľahčil prístup k palivu aj našim spoluobčanom z neďalekej obce Letanovce, ktorých stretávame vyzbrojených pílkami a sekerkami. Nuž čo, zima je v týchto dňoch zvlášť krutá a treba sa o seba postarať.

Ponadávame na skvelú zimu

Podchádzame Kartuziánsky most na Letanovskom mlyne a hneď za ním sa ocitáme na pláži zaliatej slnkom. Naozaj mi to tu pripomína pláž. Uzimení ľudia sa tu vyhrievajú na slniečku, rozvoniavajú čajíky a všakovaké domáce dobroty, pobehujú tu psíky zmätené z toľkých vôní. Hotová idylka. Mať tak so sebou lehátko, tak ma odtiaľto nikto nedostane, ani bežec, ktorý okolo prefrčal vo svižnom tempe v elasťákoch a botaskách. Nuž, každý si to užíval svojím štýlom. Chvíľu na to sa poberáme ďalej aj my. Vnárame sa opäť do rokliny, opäť do tieňa a opäť do zimy. Úsek za Letanovským mlynom už nie je taký pestrý ako pred ním. Pár ľadopádov sa ale nájde aj tu. Pri jednom z nich stretávam Thailona a Ripa, starých známych zo značkovacieho stretka v Slovenskom krase. Prehodíme pár slov, ponadávame na skvelú zimu a poberáme sa ďalej, len opačnými smermi. Moja partia mi medzitým ušla a v jednom momente ostávam v koryte sám, prvýkrát v tento deň.

Míňam mostík pod Tomášovským výhľadom a prechádzam úsekom, ktorý pripomína rýchlokorčuliarsku dráhu. Ľad je tu až neskutočne rovný a hladký, tu musia mať korčuliari radosť. Prichádzam k ústiu Bieleho potoka, z ktorého vanie ešte o niečo chladnejší vzduch, a ten rýchlo zaháňa moje myšlienky na jeho preskúmanie. Po chvíli sa obzerám späť a vidím svojich kamošov, ktorí sa rozhodli preskúmať aj kúsok Bieleho potoka a len mi potvrdzujú domnienky o ešte väčšej zime. Už spoločne míňame ústie Lesnice, to už je len kúsok pred Čingovom, a tak čoskoro opúšťame koryto rieky a smerujeme do bufetu Ihla, kde si opäť môžeme vychutnať slnečné lúče. Dáme si čajík, nejaké oriešky na dodanie energie a už vcelku unavení sa poberáme ďalej. Chvíľu po lúke, potom ešte nejaký ten kilometer po koryte a sme v Smižanoch v časti Maša. Tu sa už definitívne štveráme na cestu a smerujeme na autobusovú zastávku. Autobus ide až o hodinu, a tak ideme do krčmy, kde sa v teplúčku pomaly dostávame do bežnej pracovnej teploty. Nosy a líca máme všetci vyfarbené do ružova a každý sa už teší na teplú sprchu a nejakú deku či perinu.

Záver

Všetci sme ale vďační za dnešný deň a za príležitosť, ktorú nám ponúkla pani príroda. Zamrznutie Hornádu nebýva vôbec častou záležitosťou. V zime 2011/2012 to bolo po dlhých, tuším že desiatich, rokoch. A tak, keď sa vám niekedy dostanú do uší chýry o jeho zamrznutí, neváhajte a choďte navštíviť toto nevídané ľadové kráľovstvo. Určite to stojí za to!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek