Svet Teplické skalné mesto
Keďže Vlčia roklina medzi Adršpašským a Teplickým skalným mestom je až do odvolania kvôli zlému technickému stavu pomôcok od Rašeliniska po Adršpašské jazierko uzatvorená, nechali sme si návštevu Teplického skalného mesta na ďalší deň.
Poučení množstvom turistov z Adršpachu vyrážame z hotela skoro ráno, aby sme si aspoň časť výletu užili len sami. Auto parkujeme na veľkom parkovisku pri vstupe do skalného mesta v mestečku Teplice nad Metují, u pracovníka vyberajúceho poplatok dostávame textového sprievodcu s mapou a môžeme vyraziť. Ľudí tu, na šťastie, nebýva toľko ako v Adršpachu (kým Adršpašskými skalami prejde ročne 250 000 ľudí, Teplickými len 50 000). Okruh je trochu dlhší, časovo však nenáročnejší – najmä vďaka menšiemu počtu návštevníkov.
Trasa
Teplice nad Metují, Teplické skály – rozc. U Ozvěny – Teplická jeskyně – hrad Střmen – Skalní brána – Horolezecká chata, rozc. – jeskyně Skalní chrám – Martinské stěny – skalní brána pod Kancem – Krápník – Anenské údolí – vodopád v Anenském údolí – Sibír – Horolezecká chata, rozc. – Skalní brána – Teplická jeskyně – rozc. U Ozvěny – Teplice nad Metují, Teplické skály
Prvých pár minút stúpame širokou lesnou cestou k Teplickej jaskyni a hradnému bralu. Míňame odbočku na žltú značku vedúcu do Vlčej rokliny a pokračujeme ďalej. Jaskyňa má vďaka svojmu umiestneniu na dne hlbokého kaňonu veľmi chladnú a vlhkú mikroklímu. V zime sa tu tvorí mohutná ľadová výplň a pretrváva až do neskorého leta. Vďaka tomu tu žije niekoľko vzácnych glaciálnych reliktov (t. z. prežívajú tu od poslednej doby ľadovej). Niektorí vedci sa dokonca domnievajú, že pod samotnou jaskyňou sa skrýva permafrost – večne zamrznutá pôda. Na vrchol brala, kde kedysi stával hrad, vedie 300 schodov, z toho väčšina železných a pomerne strmých.
Hrad Střmen postavili páni zo Skalice, ktorí boli tiež majiteľmi hradu v Adršpachu a Vízmburku. Najväčšia časť hradu bola upravená priamo zo skalného masívu. Aj hradnú vežu tvoril upravený skalný útvar. Stavitelia do neho vytesali i zárezy na zasadenie trámov. Na tých boli položené drevené pavlače a mostíky. Menšia skalka pred vežou slúžila na postavenie opevneného dreveného zrubu. S vežou bol spojený padacím mostom. Dnes hrad pripomínajú len opracované skalné steny, zárezy pre trámy a zvyšky schodov. Tam, kde kedysi stávala hradná veža je dnes plošina, z ktorej je nádherný výhľad na celé okolie.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Približne o 500 metrov ďalej sa údolie začína meniť, ubúdajú stromy a pribúdajú skaly. Päťdesiat metrov vysoké steny, obrovské balvany, štíhle veže, previsy a diery. Pri Krakonošovej harfe sa dozvedáme, že prvé historické správy o skalách pochádzajú z 13. storočia a týkajú sa Broumovských stien. Adršpašsko–Teplické skály boli v tej dobe prístupné iba na okrajoch, kde vyrástli hrady – Střmen, Adršpach a Skály. Za nimi bola len neprístupná divočina bez mena. Lesný požiar v roku 1824 skalné mesto odkryl a umožnil tak jeho bližšie spoznávanie v úseku od Mäsiarovej sekery k Martinskej stene. V roku 1847 bola upravená cesta cez Chrámové námestie a v roku 1868 bol sprístupnený chodník Anenským údolím.
Za chatou pri Skalnej neveste sa konečne dostávame do samotného mesta. Prechádzame umelo vybudovanou bránou, no táto nie je vtesnaná medzi vysoké skalné steny ako v Adršpachu. Ani priestor za ňou nie je stiesnený a chladný. Pohodlným chodníkom pomedzi papradie prichádzame ku križovatke. Vpravo sa nachádza výstup z časti pomenovanej Sibír. Vďaka chladnému vánku zvnútra cestičky sa opäť na chvíľu cítim ako uprostred posledného dielu Pána prsteňov. Sibír však musí počkať, držíme sa vľavo. Z informačnej tabule sa dozvedáme niečo z morfológie. Vznik a vývoj pieskovcových skalných miest z pôvodne celistvých vrstiev je výsledkom hĺbkového zvetrávania, ktoré postupovalo po zvislých, navzájom takmer kolmých puklinách. Erózia sa okrem systému puklín prejavila aj na rôzne odolných vrstvových špárach. Pôvodná pieskovcová tabuľa bola takýmto spôsobom postupne rozčlenená do skalných blokov. Spolu s tektonickými pohybmi a pôsobením vody sa na modelácii terénu podieľalo aj mrazové zvetrávanie, posuny skalných blokov a následné rútenie skál.
Najzaujímavejším miestom prvej polovice trasy je Skalný chrám. Ide o mohutnú puklinovú jaskyňu vysokú niekoľko desiatok metrov. Do jej útrob sa môže pozrieť každý návštevník. Verejnosti je prístupná od roku 1846 a je súčasťou puklinových labyrintov nazvaných Poseidon. Do roku 1958 bol dokonca turistom poskytovaný pri chráme výklad o jeho vzniku. V tej dobe sa tiež využívala výborná akustika priestoru – organizátori prehliadky tu zaviedli hru na flašinet. V chráme znela ako hra na varhany. S orientáciou v jaskyni vám pomôže značenie trasy na mape, umiestnenej na informačnom paneli pred chrámom. Pohyb mimo vyznačeného chodníka nie je povolený – hrozí nebezpečenstvo pošmyknutia sa na vlhkých kameňoch a pri nepozornosti návštevníkov aj poškodenie chránených útvarov.
Za Skalným chrámom pokračujeme mierne doprava po širokom, jemným pieskom pokrytom turistickom chodníku, aby sme si pár výškových metrov ďalej mohli vychutnať pohľad na Martinské steny. Sú vysoké cez 60 metrov a horolezecké výstupy na ne patria k najťažším, no zároveň najkrajším v oblasti. Za rôznu členitosť steny vďačia najmä dĺžke času, kedy sú vystavené poveternostným vplyvom. Tie spôsobujú postupné zvetrávanie. Čím je stena staršia, tým je členitejšia. Najmladšie steny sú hladké. Stúpame ďalej a dostávame sa k zaujímavej informačnej tabuli. Vedeli ste, že ďateľ čierny má rád súkromie? Rodičia mladých vtákov majú každý vlastnú noru, kde v noci spia. Ak výr skalný hniezdi v skalnej stene, jeho mláďatá sa naučia šplhať skôr ako sa naučia lietať...
Pri skalnej bráne pod Kancom prechádzame najvyššie položeným miestom trasy a zároveň sme zhruba v jej polovici. Opäť sa z otvoreného priestoru dostávame medzi skaly. Klesáme širokým chodníkom, občas míňame ľudí, až sa pod Ľadovým medveďom dostávame k ústiu Anenského údolia. Nachádza sa tu tiež križovatka so zelenou značkou. Na tej je tabuľa s oznamom, že sa turisti dostávajú do spoplatnenej oblasti. Po zelenej sa k nám blíži partia starších Nemcov s českým vodcom. Na križovatke stojí starší pán a na naše prekvapenie kontroluje vstupenky (podobne označené miesto sme na trase už videli, no tam vstup nekontroloval nikto). Nemcom vysvetľuje, že prichádzajú z nespoplatnenej časti Adršpašsko–Teplických skal a ak nemajú vstupenky, musia zaplatiť.
Prehodíme pár slov so strážnikom, zasmejeme sa na Krakonošovom špáratku a vydávame sa užším dreveným chodníkom medzi vysoké skalné steny. Po chvíli prechádzame tunelom popod balvany a dolu po schodoch do vlhkej a chladnej časti nazývanej Sibír. Cesta sa neustále zužuje, kde tu ideme po drevených lávkach, kde tu piesčitým dnom rokliny. Skaly sú pokryté machom a slnko si sem nájde cestu len občas. Keďže roklina je po celý rok chránená pred slnkom a vetrom, vládne tu jedinečná mikroklíma.
Ide o typickú inverznú tiesňavu. Na jej dne sa hromadí studený a vlhký vzduch, čo je dôvodom, prečo sa tu nachádza len pár druhov rastlín. Väčšej diverzite bráni nielen vlhko a zima, ale aj nedostatok svetla. Vo vrchnej časti nájdeme vres, čučoriedky a brusnice. V strednom pásme sú zase rozšírené paprade. Blízko dna rokliny sú skaly bohato porastené rôznymi druhmi odolných machov. Rovnako zaujímavá je i fauna. Tak ako v Teplickej jaskyni, aj tu prežilo niekoľko druhov vzácnych glaciálnych reliktov. Napríklad pavúk Bathyphantes simillimus.
Za zmienku stojí tiež priemerná ročná teplota tiesňavy, ktorá je podobná ako na polárnom kruhu. Môže za to sneh, ktorý sa sem rúti z kolmých skalných stien a niekedy dosahuje až trojmetrovú výšku. Počas jarného topenia veľmi rýchlo rastie ľadový príkrov, pretože tu zamŕza voda tečúca z vyšších a teplejších polôh Anenského údolia. V roku 1996 ľadová stena dosiahla 1,4 m. Voda v nej vyhĺbila tunel, ktorý bol niekoľko dní jedinou cestou cez roklinu. Sneh sa tu drží veľmi často až do letných mesiacov. Aj keď sa do Teplického skalného mesta vyberiete podobne ako my na začiatku septembra, pribaľte si do ruksaku bundu. Určite sa vám na Sibíri zíde.
Po východe zo Sibíra sa dostávame na križovatku, kde sme sa na začiatku trasy vybrali vľavo ku Chrámovému námestiu a Skalnému chrámu. Opäť sa vydávame vľavo – k parkovisku sa vraciame tou istou cestou, ktorou sme sem prišli. Pod Teplickou jaskyňou stretávame dve turistiky, ktoré sme míňali počas výstupu na Střmen, chvíľku pokecáme a svižným krokom mierime do najbližšej reštaurácie. Dávam si povestnú českú sviečkovú a vyťahujem mapu, aby sme sa dohodli, ako zakončiť tento deň.
Zdroje faktických informácií: Informačné tabule na trase
