Laca som poznal už dávno. Začínali sme liezť asi v rovnakom veku aj čase. Bolo to niekedy v roku 1972. Neboli to žiadne ťažké cesty vo veľkých stenách. Náročnejší a na tú dobu dosť vážny bol výstup Západnej Lomnice cez Hokejku. Dobre si na to pamätám, lebo sme to liezli jeden deň pred nástupom na vojenčinu. Pamätám si to však aj preto, lebo náš kamarát Paľo Mačák, ktorý nás vlastne vytiahol na vrchol, si splnil poslednú podmienku. Tá spočívala v tom, že sa stavil so spolužiakom Igorom Viestom, a ten sľúbil, že keď vy(z)lezie PP variant, Cagašíka na Žltku a práve spomínanú Hokejku, tak mu bude vykať. Neviem ako dlho mu vykal, lebo Paľo potom zdrhol na Západ.

Už sa dobre nepamätám, ako som zoznámil s Luďkom. Myslím, že v Adršpachu alebo na Hrubici, ale určite pri pive. Bol to skvelý lezec na Pieskoch, v Dolomitoch, Alpách, ale aj na Tomašaku, kde ostala po ňom pekná cesta, aj v Tatrách, v ktorých nakoniec skončil veľmi sľubnú kariéru vrcholového horolezca. Veľké šťastie pre mňa bolo to, že bol na vojne v Kežmarku a nemal s kým liezť, čo som vďačne privítal. Naučil ma liezť! Chodil som na zrazy do Ádru, ale kto tam chodil, dobre vie, že tam sa neliezlo. Vtedy sa hral futbal, preberala sa teória lezenia, rozprávali sa zážitky, ale hlavne sa netrpelo smädom. Kto si chce na Pieskoch zaliezť, musí tam aspoň na týždeň. My sme boli dva, za ktoré ma previedol takmer všetkými oblasťami. Boli sme dostatočne vyťažení. Keď bolo pekne, liezli sme na Hrubici, Prachove, Přihrazích, Drápských světničkách, keď spŕchlo - na Suškách, keď pršalo - na Hrubej skále alebo Valdštejne. Vyliezli sme 50 - 60 ciest klasifikácie VII - VIIc. Ale aj v Tatrách sme liezli. Platňu na Kežmarák, Pochylého na Malý Kolový, Diretku na Stredohrot v zime... Bol oveľa viac ako primeraný spolulezec, mal výbornú fyzickú a psychickú prípravu. Liezli sme síce na striedačku, ale keď som už nemohol, vyviedol to za mňa.

Ondreja som spoznal cez moju kamarátku Karu. Bola to správne pojašená členka našej partie. Chodila tiež do hôr, ako ináč, a na výpravách za dobrodružstvom a krásami Tatier akosi zakotvila na Brnčalke, kde sa spoznala s Ondrejom, ktorý v tom čase plodne pôsobil v tejto lokalite. Priznávam, že som si ani neuvedomil, že je vydatá a má dve deti, keď sme trávili celé víkendy absolvovaním túr v Slovenskom raji a následne oboznamovaním sa s miestnymi pohostinstvami a či víkendovaním na mojej chate.

Skrátka Ondreja som už poznal. Bol to známy lezec, do prítomnosti ktorého sa dostať som považoval za česť. V jeden večer, keď sme pri pive riešili problémy života, sme sa zhodli na tom, že treba liezť. Tak aj bolo. Ešte večer v Šariši s pribudajúcimi pivami sme liezli čoraz lepšie, tak sme úmerne tomu aj zvyšovali obtiažnosť cesty. Nakoniec sme usúdili, že tá správna bude Obrovský kút v južnej stene Kežmarského štítu. Bola to dobrá voľba, krátky nástup, známa cesta, komu by sa chcelo šliapať tri až štyri hodiny pod nejakú severnú stenu. Ráno sme vyrazili dobre, s časovou rezervou. V Tatranskej Lomnici Ondrej vybavil lanovku zadara, lebo v tom čase skoro všetci zamestnanci lanovky boli Lendačania. Poznal ich dobre, samozrejme, aj oni jeho, lebo bol učiteľom na ZDŠ v Lendaku. Na Skalnatom plese sme boli, nedám na to krk, o ôsmej - pol deviatej, výborný čas.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takže cestu sme mali vybratú už deň predtým, aby sme sa nedajbože nezdržiavali, ale bolo sa ešte treba vyrovnať s Lendačanami. Najlepšie je vyrovnať sa s Lendačanmi po lendacky, to je, zavolať ich na pivo. Za starých čias bola lanovka na Skalnaté pleso veľmi drahá, stála 14,50 Kčs, takže sme museli primerane investovať do lanovkárov, lebo čo keď dakedy...? Lenže aj pivo bolo nekresťansky drahé, 6,- Kčs. Dve a dosť, aby sa nám to rentovalo. Pivo bolo dobré a po hodine (alebo dvoch?) sme sa s Lendačanmi rozlúčili. Mimochodom povedali, že sme bárs dobrí kamaráti, museli na lanovku, čo keď prídu ďalší dobrí kamaráti? Mimovoľne som pozrel na hodinky a slnko bolo už vysoko, Ondrej to zbadal a skonštatoval, že máme kopu času, že on to pozná, že to brat liezol len osem hodín a to bol prvovýstup, a že... Ondrej bol skrátka vedúci.

Zavolal ďalšie pivo a Luděk jemne poznamenal, že nemám byť vykikirikaný z takého kvaku. Znova sme začali trénovať, všetky cesty, ktoré sme už liezli, aj tie, čo nie, boli o stupeň ľahšie. Keď všetky cesty boli ľahšie o dva stupne, vedúci okolo obeda „skonštatoval“, že treba liezť. Dobre teda.
Vyrazili sme. Pod stenou sme boli hneď, nepamätám sa na dlhý nástup. S Lacom sme sa chceli naviazať, ale vedúci namietal, že načo, že v takých trojkách, štyrkách nebudeme drať lano, že oni (Pavúci) sa tiež nenaväzovali. Tak sme sa štverali, kto ako chcel, tuším sme sa potratili a keď sme sa pod kútom stretli, vedúci nám konečne dovolil sa naviazať, dokonca sa naviazal aj on. Bolo už dávno po obede, keď sme začali liezť, to už si pamätám dobre. Zapochyboval som, či to dolezieme do večera, ale vedúci, že to sú len tri dĺžky a za chvíľu sme hore. Nebolo to za chvíľu, ale boli sme naozaj hore. Bola však už tma. Vedúci skonštatoval, že bude rýchlejšie a hlavne bezpečnejšie, keď sa odviažeme, vybehneme len tak, lebo to je len dajaká trojka a na vrchol je to len dajakých tristo metrov... a je už aj tak tma. Pokrikovali sme po sebe aj trošku pospevovali, aby sme sa zase nepotratili, lebo už bola TMA.

Hore sme sa stretli a začal zostup. Vedúci povedal - žiaden problém, on to dobre pozná. Poznal som to tiež, nebol som na Kežmaráku prvýkrát, ale keď z Huncovského sedla nepochopiteľne odbočil znova do južnej steny, vedel som, že to nebude len taký zostup. Nebol to turistický, ale horolezecký zostup, so všetkým, čo k nemu patrí. Veď sme predsa horolezci. Tak sme sa zapráskali, že sme museli asi dvakrát zlaňovať. Vedúci znervóznel: “Ale rýchlo, nesrať sa s tým, lebo nestihneme poslednú lanovku zo Skalnatého." Šťastne a rýchlo sme zlanili, ale lanovku sme dávno nestihli. Prespali sme na Skalnatej chate, vedúci tam mal známeho chatára. A známy, chatár Rybanský, mal zase známe pivo. Večer sme mali čo preberať. Výkon to bol pozoruhodný, takmer za dva dni sme boli asi päť hodín naviazaní.

Vedúci, dobrý kamarát, s ktorým som ešte mnohokrát liezol v Tatrách, na pieskoch, v zahraničí, už nie je medzi nami. Zahynul v horách so svojím bratom pravdepodobne pri zostupe. Veľká škoda, obaja boli špička v tomto športe. Luděk, veselý, skromný, spoľahlivý kamarát mal podobný koniec. Pri pokuse o prvovýstup, myslím že na Hrubô, zahynul. Až začiatkom leta ho našiel vlastný brat v odtopenej lavíne. Mnohokrát potom, ale aj predtým, som bol na pohreboch kamarátov z hôr a pýtam sa sám seba: "Stojí to za to?" Za ten zármutok a bôľ rodičov, manželiek, detí...

Neviem. Možno... Mali by zakázať horolezectvo!

Autor titulnej fotografie: Zdeno Vasilišin