Veľký Choč patrí do skupiny Chočské vrchy, ktoré sú typické tým, že nevytvárajú hrebeň, ale jednotlivé masívy. Z geologického hľadiska sú to vlastne kopy vápenca a tomu zodpovedá aj flóra, ktorá sa tam nachádza. Veľký Choč je v tomto pohorí dominantným vrcholom, veď prevyšuje ostatné vrchy minimálne o 400 až 600 výškových metrov. V lete sa svojim kvetenstvom veľmi podobá na Salatín. V zime zas na všetky kopce, kde je veľa snehu, ktorý rafinovane ukrýva kosodrevinu a odkrýva silu nervov a odolnosť kĺbov.

Variant z Likavky

Na Veľký Choč sa dá dostať zo šiestich obcí až siedmymi trasami. Prvý krát som išiel trasou z Likavky – hore po modrej a dole po červenej. Bolo to už dávno, tak si veľmi na tieto trasy nepamätám, no viem, že sa najprv išlo dlho poliami. Neskôr lesnými cestami a nakoniec lúkami. Teda aspoň dúfam, že tam boli lúky, lebo všetko bolo pod snehom. Z vrcholu sme mali dva desaťsekundové letecké pohľady na Liptovskú kotlinu a potom dlhotrvajúci pohľad na krásne odtiene hmly. Naspäť sme išli od sedla Spuštiak po červenej značke a zablúdili sme aj na hrad Likavka, ktorý vrelo odporúčam navštíviť.

Variant z Valaskej Dubovej alebo túra štyroch omylov

Druhý krát sme sa vybrali na Choč trasou z Valaskej Dubovej a ja som sa tou istou trasou aj vracal naspäť. Nechali sme tam totiž auto a keďže kamaráti mali lyže, chceli ich využiť a spustiť sa do Jaseňovej. Ako plynie aj z podnadpisu, túto túru možno nazvať aj túrou štyroch omylov. Hneď prvý omyl nastal pri vete, ktorú vyslovil kamarát ešte v aute: "Je nejako málo snehu, chcelo by to viac!". Po odstavení auta a presunutí sa na začiatok trasy sme zistili, že snehu je viac než dosť a to asi metrového prašanu na tvrdšom podklade. Potešilo. Druhý omyl prišiel, keď som si povedal: "Nič to, veď mám snežnice!". Chyba, snežnice mi síce pomohli, ale aj tak som išiel tak po kolená do snehu. Bez nich by som tam ostal a čakal do jari, kým sa sneh roztopí. A jar tento rok dosť mešká.

Aby som sa vrátil k trase, začína na konci Valaskej Dubovej a pokračuje do doliny smerom na severovýchod. Najprv vedie lúkami, neskôr sa vnára do lesa. Smrekový les prikrytý metrovým prašanom, to je pastva pre oči. Samé postavičky, príšerky, zvery, no proste paráda. Človek aj zabúdal, že ledva chrčí a krížia sa mu oči. Obchádzame úplne snehom zapadnutý altánok a prichádzame pod skalné útvary, Soliská. Aj tu je na čo sa pozerať. Steny vysoké niekoľko desiatok metrov sú nádherné.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pod Soliskami sa smer mení na juhovýchod. Chodník v lese sa zužuje, snehu pribúda, stúpanie tak isto. Chodník vlastne ani neexistuje, ideme viac intuitívne. Postupne musíme obchádzať niekoľko spadnutých stromov, traverzovať, kľučkovať, cikcakovať a tak sa pomaly posúvať vpred. Pri takejto nádielke je na mieste znalosť trasy už z leta, lebo ja osobne som značky priveľmi neregistroval. Ale ja som už neregistroval v tej chvíli viac vecí...

Po plahočení sa lesom vychádza trasa na veľké lúky s názvom Stredná Poľana. Prídeme k smerovníku a po spustení sa o pár metrov dole uvidíme po pravej strane Hotel Choč. Pri ňom si oddýchneme, doplníme kalórie a tekutiny. K tomu obhliadka hotela a fotky. Potom sa vraciame späť k smerovníku a ďalej v podstate rovno popod staré smreky hľadáme prvé tyče zimnej trasy. Ak by sme nešli na útulňu, tak pri smerovníku odbočíme doľava. Asi po sto metroch sa trasa točí opäť doľava do svahu. A tu treba dobre hľadať, tyče sú občas veľmi dobre ukryté, no vždy sa dajú nájsť. Túto prácu som nechal kolegom, ja som sa už len silou vôle posúval po ich stope dopredu, v hlave turistickú mantru. A potom prišla už spomínaná skrytá kosodrevina. To ma takmer dorazilo. Z predošlej túry som si to tak ťažké nepamätal. Ale čo by človek neurobil pre krásny výhľad, však?

A to bol omyl číslo tri. Už od začiatku to vyzeralo zle, ale snažili sme sami seba oklamať, že hore to rozfúka. Áno, rozfúkalo, ale boli to naše nádeje, rukavice, sily a stopy na spiatočnej ceste. A čím vyššie, tak tým horšie. Viditeľnosť ledva od tyče k tyči, vetrisko ako v Arktíde. Des desný. A potom vrchol, kde ma musel kamarát upozorniť, aby som nešiel ďalej, lebo spadnem dole hnusne strmým svahom. Choč má vlastne dva vrcholy, ale ja netuším, na ktorom sme boli. Hore pár fotiek, dúšok čaju a hurá späť. Tí dvaja to mali parádne – hop-hop v prašane si nadskakovali ako zajace, ale ja na snežniciach som išiel ako tuleň. A tá kosodrevina ma zabíjala. Hups a bol som v nej po pás, a skúste vtedy vytiahnuť nohy aj so snežnicami. Otrasné.

Zlepšilo sa to pri smerovníku, kde bola bojová porada. Frajeri na lyžiach sa rozhodli, že sa spustia do Jaseňovej po zelenej a následne červenej, ja som sa rozhodol pre starú osvedčenú trasu do Valaskej Dubovej. Vzhľadom na to, že mi snežnice skvele v prašane smerom hore podklzovali, veril som, že dole to bude zážitok. A naozaj, bolo to skvelé, v prašane sa naozaj perfektne beží. Dole. Za chvíľu som bol pod Soliskami a vtedy sa mi aj otvoril pohľad na severnú časť Veľkej Fatry s pár vrchmi, ktoré som však nevedel identifikovať. Trochu som spomalil a kochal sa, hovoriac si, že aj tak ma páni lyžiari budú čakať v Jaseňovej v krčme, tak čo sa budem ponáhľať. A to bol omyl číslo štyri. Zbehol som k autu, premiestnil do Jaseňovej a ich nikde. Telefonicky som zistil, dusiac sa smiechom, že slušne zakufrovali a len v tej chvíli uzreli svetielka dedinky, ich spásy. Podotýkam, že to už bola takmer tma. Po asi trištvrte hodine čakania konečne dorazili, uzimení, napálení, lebo nielenže stratili chodník, ale ani lyžovať sa nedalo. Chvíľu som sa triasol škodoradosťou, ale potom moja súcitná povaha zvíťazila, naložil som im lyže a pustil do teplučkého auta. A to bol koniec toho pekného a pestrého dňa.

Zhrnutie

Keď to zhrniem, výstup na Veľký Choč z Valaskej Dubovej je krátky, asi najkratší zo všetkých, ale tým pádom aj strmý. Dĺžka výstupu však veľmi závisí od aktuálnych podmienok. Táto trasa je zaujímavá, ale ak máte čas a dobré podmienky, doporučujem vybrať si aj niektorú z ostatných trás, ktoré určite tiež majú čo ponúknuť. A čo sa týka Veľkého Choča, je to nádherný kopec, ktorý stojí za tú námahu, aj keď mne sa, žiaľ, z neho veľa vidieť nepodarilo. Snáď nabudúce.

Fotogaléria k článku

+7 ďalších fotiek