Trasa

Predkorytnica – Korytnica–kúpele – sedlo pod Babou – Hiadeľské sedlo – Prašivá – Malá Chochuľa – Veľká Chochuľa – Košarisko – Skalka – sedlo pod Skalkou – Liptovská Lúžna

Po troch rokoch sme opäť s Maťou na dovolenke na Slovensku a chystáme sa zdolať Veľkú Chochuľu. Prvý menší šok zažívame už pri hľadaní autobusového spojenia. Do centra kedysi slávneho kúpeľného mestečka Korytnica už nejde ani jeden autobus. Podľa mapy to však z hlavnej cesty nevyzerá byť ďaleko a modrá značka do Hiadeľského sedla sa prezieravo začína už tu. Je mrazivé slnečné ráno, ochotný šofér nám ukázal, kde máme vystúpiť, a tak sa vydávame na cestu. Asi po pätnástich minútach chôdze sme v centre Korytnice, kde okrem plniarne minerálnej vody už nefunguje nič. Škoda. Prejdeme popri bezútešne schátraných kúpeľných budovách, po ľavej ruke sa mihne prameň Jozef a cesta sa mení z asfaltovej na lesnú zvážnicu. Na vrcholoch, ktoré chceme zdolať je sneh, čo ma dosť prekvapí. Ráno pred cestou do Ružomberka som sa díval z okna na hrebeň Krivánskej Malej Fatry, ktorý má porovnateľnú nadmorskú výšku s Veľkou Chcochuľou. Sneh tam veru nebol. Zdola to však vyzerá len na poprašok, a tak dúfame, že kým tam prídeme, tak si s ním slnečné lúče poradia. Mýlili sme sa.

Stúpanie je príjemné, po necelej hodine sme v sedle pod Babou, kde je niekoľko chát a je odtiaľto výhľad na masív Zvolena (Nová hoľa) na Donovalmi. Ešte asi trištvrte hodinu chôdze po zvážnici, les začína rednúť a cez vyrúbaný priesek môžeme vidieť veľkofatranský hrebeň od Krížnej až po Suchý vrch. Vidíme aj elektrické vedenie a čoskoro sa ocitáme v Hiadeľskom sedle. Všade vidno stopy „budovateľského nadšenia“ novodobého Slovenska a už nestojí ani chata, kde sme kedysi so spolubývajúcim z internátu strávili noc pred hrebeňovkou Nízkych Tatier.

Pohodové stúpanie sa končí, vystupujeme strmo najprv lesom, ktorý však postupne redne a prechádza do kosodreviny. Slnko začína pražiť ako divé, na obzore sa nám začínajú ukazovať horstvá južnej časti stredného Slovenska. Už vidíme aj vrcholovú lúčku na Kozom chrbáte a túra sa nám začína naozaj páčiť. Oproti nám kráča skupina turistov a jeden z nich tvrdí, že hustá kosodrevina pod Prašivou je pod snehom a nedá sa tade prejsť. Pokračujeme však, dokonca si fotím prvý fliačik snehu na chodníku. Čoskoro ho budeme preklínať. Kosodrevina hustne, fliačikov snehu pribúda a po pravej ruke sa nám otvára pohľad na zasnežený hrebeň Nízkych Tatier. Sneh mu dodáva zvláštny „veľhorský“ charakter. Sme tesne pod vrcholom Prašivej, kosodrevina je takmer nepriechodná a navyše je pokrytá ťažkým mokrým snehom. No do riti! Po pár minútach máme celkom premočené topánky aj nohavice. Náhradné, žiaľ, nemáme. Povzbudzujem Maťu, že toto snehovo-kosodrevinové peklo sa musí čoskoro skončiť a ona dá síce najavo svoju nechuť nad výberom trasy, ale pokračuje ďalej.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Sme na vrchole Prašivej a výhľad, ktorý máme, nám berie dych. Na oblohe nie je ani mráčika, vďaka nízkej teplote nie je ani opar a tak môžeme obdivovať všetky pohoria stredného a severného Slovenska v plnej nádhere. Navyše už vidíme aj koniec snehovo-kosodrevinového pekla, ktorým ešte zostúpime do sedla medzi Prašivou a Veľkou Chochuľou. Pri stúpaní na Veľkú Chochuľu už našťastie žiadna kosodrevina nie je. Hoci sa voláme Suchí, sme celí mokrí, čo ma však teší je fakt, že Maťa sa začína zmierovať s tým, na akú kravinu sa dala nahovoriť a túra sa jej opäť začína páčiť. Výhľady by dostali každého. Tesne pod vrcholom Veľkej Chochule stretávame staršieho pána so psom. Bude to posledný človek, ktorého dnes stretneme. Ešte zopár minút a sme hore. Prezliekame si aspoň suché tričká, jeme niečo z našich zásob a užívame si božské pohľady. Nemá význam písať sem, čo všetko vidíme, je to však úplná nádhera. Čo nás teší, je aj pražiace Slnko, ktoré nám celkom rýchlo vysušuje premočené nohavice, ktoré sa ešte pred chvíľou dali žmýkať.

Sneženie zasiahlo aj vrchol Salatína a horstvá smerom na východ, ale obidve Fatry ostali ušetrené. Sneh sa topí pred očami a mení sa na mláky, ktoré nechcú dovoliť našim topánkam, aby vyschli. Zostúpili sme z Veľkej Chochule a po ľavej ruke vidíme dlhú predlhú Liptovskú Lúžnu, kam sa chystáme zostúpiť. Po asi dvadsiatich minútach prídeme do sedla Košarisko, kde sa pripája modro značený chodník z Nemeckej na Horehroní. Ako kráčame, približuje sa masív Latiborskej hole, ktorá vyzerá pod snehom úplne úžasne. Na hrebeni je ľudoprázdno, a tak sa cítime ako niekde ďaleko na severe. Hrebeň Nizkych Tatier postupne klesá a tesne pred sedlom pod Skalkou miestami prechádzame aj riedkym lesom. Žiadna hustá kosodrevina tu, našťastie, nie je, ale kaluže na chodníku v hlbokej tráve naše topánky udržiavajú v neustálej vlhkosti. Ešteže aspoň nohavice už máme celkom suché.

V sedle pod Skalkou sme asi po hodine pochodu od Košariska. Smerovník ukazuje, že po žltej sa dá zostúpiť do Liptovskej Lúžnej, lenže náznaky kopaných chodníkov sú tu asi tri a ani na jednom z nich nenachádzame žltú značku. Asi bude niekde na kameni, no a zvyšky snehu ju pred nami ukrývajú. Jeden z chodníkov pokračuje dolu strmým lavínovým žľabom, a tak sa ho rozhodneme použiť. Výškové metre strácame rýchlo, hoci takéto prudké klesanie na uzučkom chodníku v mokrej tráve je miestami dosť nebezpečné. Žltú značku síce nevidíme, ale dúfame, že sa objaví na zvážnici, ktorú už vidíme pod žľabom. Asi v strede žľabu pramení malý potôčik, je tu dosť malinčia i čučoriedia, jednoducho „medveďovisko“ ako vyšité. Našťastie nemáme tú česť. Chodník postupne klesne do lesa, po ľavici máme potôčik a napravo vyzerá byť priesek v lese.

Po hodine krkolomného zostupu sme na zvážnici a aj keď nás znepokojuje, že nevidíme žltú značku, rozhodneme sa po nej pokračovať. Prechádzame najprv cez les a počujeme ťažobné stroje. Po pár minútach vyjdeme na lúku, odkiaľ vidíme Liptovskú Lúžnu, dokonca to ani nevyzerá byť ďaleko. Malé povzbudenie poteší. Sme opäť v lese a kde sa vzal - tu sa vzal, sprava sa na zvážnicu pripája žlto značený chodník, ktorý sme chceli použiť na zostup. Sme na rázcestí Želiarske a smerovník udáva ešte hodinu do Liptovskej Lúžnej. Po necelej polhodine vyjdeme z lesa na rozsiahle pasienky nad Liptovskou Lúžnou a po ďalších pätnástich minútach prekročíme potok, čo nás hore sprevádzal, a sme v dedine. Ľudia sú vonku, veď tu dolu je poriadne horúco, a tak autobusovú zastávku a krčmu nájdeme hravo. Autobus ide o dvadsať minút, tak si môžeme dať kávu, naposledy poobdivovať snehom pocukrený hrebeň Nízkych Tatier a ísť si domov vysušiť naše ešte stále mokré topánky.

Zhrnutie

Nádherná túra s prekrásnymi výhľadmi. Kosodrevina na Prašivej je veľmi hustá a v prípade dažďa, či snehu treba počítať s tým, že na človeku neostane suchá ani jedna nitka. Na zostup zo sedla pod Skalkou je možné použiť aj neznačený chodník, ktorý však dá zabrať vašim kolenám a navyše porušíte aj návštevný poriadok NAPANT-u. V autobuse z Liptovskej Lúžnej sme sa rozprávali s poľovníkom, ktorý hovoril, že miestni tento chodník často využívajú a volajú ho „chytrô, ale strmô“.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek