Príbeh

O bohatstve hôr - studničky a pramene

30.11.12
Studnička. Najkrajší to zjav po ťažkej túre, či práci v lese bez vody, ktorý sa vám môže ukázať v doline, či pod horským sedlom. Najmä v suchotách, ktoré už nejednu sezónu sužujú naše končiny, v ktorých už prevládajú len prívalové dažde – ak vôbec prší. Voda sa len zvezie dolu svahom ako o preteky a stužky a malé korýtka dočasných potôčikov zanikajú tak rýchlo, ako aj vznikli. Vlaha už do pôdy nestihne vsiaknuť a smädné útroby Zeme darmo úpenlivo prosia a čakajú na príchod vody – životodarnej potravy pre všetko živé.

O studničkách a prameňoch a o ich piesňach

O studničkách

Koľkokrát neprichádza, koľkokrát ostáva vnútro Zeme vyprahnuté. No potom natrafíte na studničku a neviete si vysvetliť, odkiaľ sa len v nej tá voda berie. To snáď vie len ona sama. A nepovie. Len spieva. Spieva si svoju pieseň o vode, o dobrých ľuďoch, ktorí ju tu, vysoko v horách vybudovali len preto, aby ako krásna malá drevenička zastrešovala poklad hodnoty nevyčísliteľnej. Poživeň, ktorá cez ňu preteká. Spieva si o prameni, ktorý v sebe ukrýva a možno aj o tajomstvách o pôvode vody z útrob Zeme. Spieva si nádhernú melódiu, ktorej dirigentom je prameň. Ten vychádza z vnútra Zeme a predierajúc sa pod ochranným krovom studničky na svetlo sveta si hudie tú svoju, no v dokonalej symbióze so studničkou už priam koncertnú melódiu. Nič na svete neznie tak, ako studnička. Studničku spoznáte podľa melódie aj so zaviazanými očami. Tá hudba jednoducho neklame. Je to hudba bez vypočítavosti, bez nároku na zisk, bez akejkoľvek kalkulácie a bez zbytočných slov. To preto, lebo je to Hudba. Úprimná, milá, nevtieravá a ukľudňujúca, posilňujúca a očarujúca. Je to hudba, ktorá lieči ducha a aj telo, keď sa z nej napijete. Je to niečo, čo sťa by hudobný nástroj, výraznou mierou prispieva k orchestru hôr, v ktorom účinkuje vietor v korunách stromov, šum lesov, hukot dolín, či jarné piesne drozdov, aby sme tak v lone prírody mali silný zážitok z dokonalého koncertu.

Studničky sú rôzne. Sú ako dobré víly. Každá má čistú, no inak krásnu dušu a aj vzhľad. Či ako snehové vločky – každá je dokonalá a nádherná, no dve rovnaké nenájdete. Neraz ich na jar môžete nájsť v tôni, obklopené žltým morom kvietkov záružlia močiarneho. Môžete ich objaviť v objatí topiaceho sa snehu, ktorý vo forme starého záveja obklopuje a ochraňuje ako aura studničku, no v bezprostrednom okolí studničky sa už roztopil sneh a teraz okolo nej kvitnú šafrany. Nájdete ich aj v zime plné cencúľov nádherných tvarov, nad ktorými čnie snehom obsypaná strieška a studnička vyzerá ako chalúpka z rozprávky. Nájdete ich aj v lete v obklopení margarétok, či modrých zvončekov, horcov, alebo v objatí žeruchy siatej – rastlinného indikátora čistých vôd. Aj na jeseň ich zbadáte pod záľahou farebného lístia, ktoré sem navial neposedný jesenný vetrík, aby tak na chvíľu studničku ukryl pod zlatisté lístie javorov, jaseňov, či červené listy jarabiny. Neraz ich objavíte pod prastarým smrekom, jedľou, dubom, či bukom. Starý strom, pamätajúci stáročia, tu svojimi mohutnými, mocnými a pokrútenými koreňmi objíma poklad – malú dreveničku vo svojom lone, z ktorej vyteká najchutnejšia voda v širokom – ďalekom okolí.

Dreveničku, sťa by miniatúrny model. Domček, ako zo sveta škriatkov. Domček, ktorý zdobí takmer každú dolinu všetkých našich krásnych hôr. Domček, v ktorom je doma prameň a jeho silný duch. Domček, z ktorého neúnavne žičlivo vyteká liečivá voda, aby svojou chuťou a vôňou opájala zmysly všetkým živým bytostiam, ktoré sa z nej napijú. Domček, ktorý svojou neraz čarovnou architektúrou poteší oko každého vnímavého človeka, ktorý sa z nej napije a vpustí do seba živú vodu a čaro miesta. Domček, ktorý človeku dokáže spôsobiť nekonečnú radosť, keď ho unavený a smädný zbadá... Domček plný sviežosti, radosti a života – lebo toto je studnička – je vždy naporúdzi, keď je živá bytosť smädná.
Každá studnička má svoju moc. Moc liečiť, moc ukľudňovať, moc zmieriť, moc vyčarovať dobrú náladu a úsmev na unavenej tvári po celodennej lopote, moc spievať.

A tak si neustále spieva svoju pieseň o prameni, ktorý sa v nej rodí a na ktorého nezbednosť sťa by matka dohliada. Spieva si o poctivých mozoľnatých rukách, ktoré ju stvorili, o čistých dušiach s ušľachtilým úmyslom a o hudbe sekier a vôni čerstvo naštiepaných šindľov, ktoré ju pokrývajú. Zanôti si aj spolu s vetrom, ktorý sa pohráva s tenkým prúdom vody, vytekajúcim z úzkeho žliabku a mení tak smer cikajúcej vody a aj jej melódiu. Spieva si o kvietkoch, ktoré ju od jari až do jesene obklopujú zakaždým v inom druhovom, no priateľskom zložení.

Ba zaspieva si aj o bytostiach, ktoré z nej pijú. Aj o smiešnom turistovi nevedno odkiaľ, v značkovom odeve, ktorý sa tu minule snažiac sa napiť pošmykol a spadol na zem rozvaliac si raťafák o jej striešku potom, čo sa na jednej z horských chát nalial goralskou pálenkou a potom vykrikujúc dolinou na plné hrdlo zrazu zistil, že je v horách a že je smädný. Zahudie si aj o malých deťoch, ktoré neraz šantia pred jej očami a ostrekujú sa za neustáleho smiechu vodou a radujú sa zo života. Aj o starom horárovi, ktorý sem každý večer po pochôdzke prichádza, aby sa s ustarostenou hlavou sklonil a napil sa zázračnej a priezračnej vody, oprúc si starú vyrezávanú palicu z lieskového dreva o jej striešku. Ba zanôti si aj o jeho psíkovi, slovenskom kopovovi, ktorý, keď sa napije a múdrym pohľadom sa pozrie do očí svojho gazdu, obidve tváre sa ako na povel rozosmejú.

Áno, studničky sú tu pre radosť, pre múdrosť, pre poživeň a pre potechu. Nezabúdajme preto poďakovať každej studničke, keď sa z nej napijeme. Neďakujeme len jej, ale aj prameňu, dobrým a statočným ľuďom, ktorí ju vytvorili zároveň. Ďakovať by sme teda mali trikrát. No stačí iba raz. Lebo studnička je skromná. Lebo len to, čo je skutočne čisté, je skromné a nenárokuje si nič a rozdáva radosti a sviežosti zôkol – vôkol. Vďaka by to mala byť preto úprimná. Ako tie deti – tie jej ďakujú svojou radosťou a úsmevmi – a ona to cíti a vie.

O prameňoch

Ej prameň, prameň. Na kameni leží kameň a pod nimi hľa – prameň. Tam, kde voda pociťuje potrebu, aby vyšla z útrob Zeme, tam ho možno nájsť.
V močiaroch, či dolinách, v sedlách, či kotlinách. Na úbočiach strmých, na zrázoch neprístupných. Na holiach aj rovinách, v skalách, ba aj v nížinách.

Naša krásna vlasť je na vodu stále oproti iným krajinám nadmieru bohatá. A práve toto bohatstvo je to, čo činí našu rodnú hrudu výnimočnou. Prameň lezúci z útrob Zeme si nevybral krajinu, v ktorej uzrie svetlo sveta náhodou. Kedysi to bola krajina čistého a silného ducha, dobra, cti a hrdosti. Tak, ako tomu bolo aj v iných krajinách. Statočných činov statočných ľudí – našich múdrych predkov. A práve týchto ľudí tieto pramene napájali už odmalička. Preto je na čase napiť sa z prameňa, priatelia! Napiť sa a porozmýšľať nad tým, čím a kým vlastne sme.

Porozmýšľať aj nad prameňom, čím a kým vlastne je a prečo tu je. A aj si zaspievať spolu so žblnkotajúcou vodou, ktorá si veselo zurčí dolu svahom, aby napojila potok, ten zase iný potok, ten rieku a rieka zas more. Bez prameňov by totižto nebolo ani jedného, ani druhého a ani tretieho. Pramene sú darcami života i osvieženia, sú veselou súčasťou dolín, v ktorých by bez nich bolo smutno a pusto. Neraz ich nájdete na tých najkrajších miestach, o akých ste počuli len kedysi dávno v rozprávkach a ktoré sa zrazu stávajú skutočnosťou. Pod veľkými balvanmi obrastenými zeleným machom, či na trávnatých úbočiach, na strmých svahoch v záveroch dolín. Alebo sú ukryté hlboko v húštinách, kde ich prezrádza len ich žblnkot. Možno ich nájsť v neprístupných roklinách, kam vedú len kamzičie chodníčky, či pod príkrymi zrázmi v hustých lesoch, kde vás k nim spoľahlivo dovedú stopy lesnej zveri. Len tých sa v núdzi treba držať a smädný človek bez vody dlho neostane.

Stačí občas nastražiť uši a počúvať, či už nepočuť známu melódiu, ktorú si prameň neúnavne hudie už po tisíce rokov. Melódiu, večnú pieseň, v ktorej sa spieva o stromoch, kameňoch, trblietavom piesku, či kamienkoch. O pstruhoch, rakoch, či zveri, ktorá sa z neho chodí každý večer sprevádzaná červenejúcimi lúčmi zapadajúceho slnka napájať. A o vode, ktorá dáva prameňu život.

Voda z každého prameňa chutí inak. Nenájdete dolinu, v ktorej by chutila rovnako, či mala rovnakú teplotu. Každý kopec, či hora je iná a tak aj prameň, ktorý je s ňou spätý a z ktorej vychádza, je vždy iný. Prameň v sebe nesie podstatu hory. Len cez prameň nám hora dáva na známosť, aké je jej vnútro. Lebo práve v prameni je ukrytý duch hory, z ktorej vyteká. Prameň nám porozpráva aj o zložení hornín v útrobách Zeme, ale aj o tom, ako dlho sa voda musí predierať vnútrom hory, aby sa na povrch dostala čistá, prefiltrovaná a obohatená o minerálne látky, ktoré k životu potrebuje každá živá bytosť. A možno vám porozpráva aj o tom, ako dômyselne je všetko vymyslené a ako jednoducho a spoľahlivo funguje.

Pramene nám môžu povedať veľmi, veľmi veľa, možno viac, než si myslíme. Je preto len na nás, či chceme počúvať, čo nám hovoria.

Poznámka redakcie:

Ak máte svoju obľúbenú studničku a nenachádza sa v našom zozname prameňov, pridajte ju do GPS databázy a bude sa zároveň zobrazovať na www.turistickamapa.sk.

Fórum 25 príspevkov
O bohatstve hôr - studničky a pramene 16/06/16 20:44 25 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala konca kraja, ale zdá sa, že som sa jej nadobro zbavil. Uvidíme, či sa mi dnes podarí dostať do Popradu, lebo telo je poriadne oslabené. 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Zimná hôrka – Vlkovce – Spišský Štvrtok Neskoré októbrové ráno na Zimnej hôrke je akési sychravé. Hustá nízka oblačnosť, mrholenie a vlhko ma nútia vyliezť zo spacáku a zistiť, ako to dnes bude vyzerať s počasím. Zatiahnuté je úplne všade, a tak sa radšej balím. Na druhej strane, vyspal som sa fantasticky a teším sa na dnešné putovanie, akurát na večerný návrat do Popradu sa neteším vôbec. Niet divu. V prírode sa cítim najlepšie. 28/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Reportáž S Mišom Diviakom o citlivom hospodárení v lese Súčasťou Strednej odbornej školy lesníckej v Banskej Štiavnici sú aj školské lesy Kysihýbel, ktoré slúžia budúcim lesníkom na praktické vyučovanie. Vedúcim školských lesov je Mišo Diviak, lesník, učiteľ a náš dlhoročný autor. Prešli sme sa po zrekonštruovanom náučnom chodníku Kysihýbel a hovorili nielen o tom, ako sa hospodári v tunajších lesoch, ale aj v lesoch všeobecne. dnes Soňa Mäkká Reportáže
Túra Z Luhačovíc k Vlárskemu priesmyku Keď som písal príspevok z vlaňajšieho putovania Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice a hľadal som prijateľnú formu záveru článku, zvolil som jeden slovný obrat. O trase, čo kamsi pokračuje a čo skadesi prišla. Bol to aj, ako som si následne uvedomil, určitý verejný prísľub. A záväzky je potrebné v slušnej spoločnosti plniť. Takže došlo aj na spoznanie neznámeho „skadesi“. Červenou značkou z Luhačovického Zálesí na východ, k juhovýchodnému rohu Valašska. včera Vladimír Mikuš Česko
Túra Od zubačky z Tisovca cez Fabovu hoľu do Michalovej Na Muránsku planinu sme sa s priateľkou vybrali, aby sme konečne preturistikovali celý víkend. Aj napriek tomu, že sme nemali k dispozícii auto, a museli sme sa na planinu dopraviť spojmi, sme nakoniec naplánovali dve pekné trasy, ktoré sme boli schopní prejsť za dva dni, s tým že sa vieme dostať v nedeľu domov. Do toho všetkého sme ešte zakomponovali parný vláčik, ktorý práve počas víkendu išiel trasu sedlo Zbojská – Tisovec a späť. Pre počasie nehlásili žiadne pekné vyhliadky, ale to nehlásili ani týždeň predtým v Tatrách, a mali sme z toho peknú túru. Ako sa ukázalo, na Muráni sa nám počasie pomstilo aj za predchádzajúci víkend. 13/10/19 Dominik Chňapko Muránska planina, Veporské vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
O bohatstve hôr - studničky a pramene 16/06/16 20:44 25 príspevkov
Fakty
  • Ročné obdobie
  • Dátum túry
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.73 (0.1)