Túra

Výzva menom Veľký bok

14.01.13
Veľký bok - mohutná, rozložitá, nádherne tvarovaná plošinatá hora, vypínajúca sa mimo hlavného hrebeňa Nízkych Tatier. Odľahlá, ťažko dostupná, málo navštevovaná je tak skutočnou a pravou výzvou všetkých turistov - fajnšmekrov, mňa nevynímajúc. Bolo by však nedôstojné vybaviť ho len obyčajnou jednodňovkou. A preto som si načrtol pohodovú trojdňovú trasu, v rámci ktorej si tieto končiny budem môcť dosýta vychutnať. Konečne si tak splním dlhoročnú túžbu o výstupe na túto magickú horu.

V minulosti som sa už o výstup na ňu pokúšal, ale kvôli technickým problémom a počasiu som to zabalil na Zadnej holi na druhý deň. Keďže dnes som o skúsenosti bohatší a meteorológovia hlásia tri dni slnka a inverzií, neúspech si vôbec nepripúšťam. Lákajú ma sem hlavne veľké priestory hôr bez ľudí s nádychom divočiny, za akými sa chodí na Ukrajinu či do Rumunska. Za tie roky moja túžba narástla do rozmerov, ktorým už nemôžem odolať a vrhám sa tak v ústrety dobrodružstvu.

Trasa

Závadka nad Hronom – Oravcová – Zadná hoľa – Homôľka – Zadná hoľa – sedlo pod Veľkým bokom – sedlo pod Oškovou (kóta 1616 m) – sedlo pod Veľkým bokom – Dolina Hodruša – Malužiná

Zahmlené ráno a mrazivý večer

Po ceste malebným Horehroním vystupujem z motoráčika v Závadke nad Hronom, ktorá je ponorená v hustej hmle. To znamená, že jej horná hranica nebude vysoko, a preto dedinou len plynulo prejdem a zastavujem sa až pri hoteli pod Varechou s malou vodnou nádržou. Hmla zostala dolu v údolí a posledné chuchvalce sa ešte prevaľujú popod horu. Fotím pasúce sa srnky a krátko na to vstupujem do nádherne sfarbeného lesa pri horárni Kolesárová. Modrá značka ma najprv vedie dolinou, z ktorej sa pár zákrutami dostávam na nevýrazný hrebienok. Po ňom začínam strmšie stúpať stále v područí farebného lesa. Tak som sa zahrial, až som sa začal potiť. Strmák nepoľavuje ani v rúbanisku, ktoré mi otvára po dlhej dobe výhľady na okolitú krajinu. Okrem zdevastovaných lesov Nízkych Tatier tak pozorujem aj podstatnú časť Horehronia či nespočetné záhyby Slovenského rudohoria. Opäť vkĺznem do tentoraz smrekového lesa a po pár minútach stojím pri rázcestníku na Oravcovej.

Vyštveral som sa tak na hlavný nízkotatranský hrebeň. Stojím v lese jemne štrajchnutom víchricou a po potrebnom oddychu pokračujem smerom na Zadnú hoľu. Chodník s červenou značkou sa kľukatí hrebeňom spočiatku príjemným smrekovým lesom, v ktorom sa však postupne začínajú objavovať čistinky s výhľadmi. Les už značne zredol, a tak sa posadím na malé skalky pod záverečným stúpaním na Zadnú hoľu. Rozhodol som sa tu naobedovať, lebo je tu lepšie závetrie, než bude hore na holi. Medzičasom sa totiž poriadne rozfúkalo a zostala slušná kosa. Doteraz všetko prebiehalo hladko, no vietor mi spravil malé vrásky na čele. Veď uvidíme.

Dorážam na Zadnú hoľu, kde sa musím opäť pristaviť. Otvára sa mi odtiaľto nádherný kruhový výhľad, ktorému dominuje obrovitý masív Veľkého boku. V pozadí za ním pretŕčajú zubaté Vysoké i Západné Tatry, kontrastujúce s jeho hladkými líniami. Nemenej zaujímavá je i blízka Homôľka. Na juhu potom stovky hrebeňov a dolín Slovenského rudohoria a všetko uzatvára pohľad na východ s dominantnou Veľkou Vápenicou či v opare sa strácajúcou Kráľovou hoľou. Bohužiaľ, neprehliadnuteľné sú aj rozsiahle holoruby všade navôkol, z ktorých napr. ten na Zadnej Širokej v spojovacom hrebeni Veľkého boku je pre mňa nový. Bez nich by tieto hory boli dokonalé.

Keď som sa dostatočne nasýtil, poberám sa krátkym traverzom do sedla Homôľka. V okolitej krajine sa mieša tráva s kríčkami, fľakmi kosodreviny a riedko porastenými smrekmi. Takýto terén mám veľmi rád, dokonca radšej než čisté trávnaté hole „a la“ Veľká Fatra. Odpája sa odtiaľto zelená značka do Polomky, no krátko stúpam po červenej a z nej po chvíli uhnem vpravo na Homôľku (1660 m). Po pár minútach už stojím na vrcholovej čistinke skrášlenej pekne formovanými bralami. Keďže tu plánujem prenocovať, skladám batoh a idem hľadať vhodné miesto pre stan.

Veľa možností tu nie je a preto ho staviam priamo na spomenutej čistinke hneď vedľa kosodreviny. Závetrie je síce len psychologické, no lepšie nebude. Silný studený vietor pomaličky potichučky prifúkol „zlatú hodinku“ a svoju pozornosť začínam venovať fotografovaniu. Výhľad je úžasný, po krajine sa už plazia večerné tiene, ktorým odolávajú len tí najvyšší na čele s Veľkým bokom či Ďumbierom. Sedím na skalách a v totálnom tichu nasávam túto opojnú atmosféru. Slnko sadá za mráčiky a postupne zhasínajú i tí najvyšší tatranskí krásavci. Mrazivý vietor mi však nedovoľuje pokojné pozorovanie hviezd a ja sa tak v „teple“ stanu po večeri pripravujem na dlhú noc.

Inverzné ráno a rozpačitý večer

A noc bola veruže dlhá a mimoriadne nepríjemná. 12 hodín som totiž počúval trepotanie stanovej látky v silnom vetre a veľa som toho nenaspal. Navyše vyzrážaná vlhkosť mi zvnútra zamrzla a zasypávala celý priestor stanu, ktorý vyzerá, ako keby sa mi v ňom vysypal cukor. Teším sa však na východ slnka, ktorý mi určite zdvihne náladu. Keď ale vyjdem von, prehĺtam ďalšiu horkú pilulku. Všetko je biele od hrubej námrazy (akoby posnežené) a hlavne okolo je taká hustá hmla, že si ledva vidím na nos. Dochádza mi, že je síce inverzia, lenže som akurát vo výške inverzných mrakov a z východu slnka nič nebude. „Do kelu,“ po koľkýkrát mi východovka nevyšla? Zaleziem dnu a vybaľujem raňajky.

Na chlieb sa pokúšam natrieť zmrznutú paštétu, no beriem to už ako normálne. Stíham si zbaliť aj pár vecí, keďže ponáhľať sa nemusím, lebo hmlu rozfúkalo až po vyše hodine. Predsa sa vydávam niečo pofotiť, i keď v tom vetre a mraze mám vôbec problém stlačiť spúšť. Prostredie je nádherné, sťaby vianočne vybielené, no mráz neznesiteľný, a tak sa výhľadmi nezdržiavam. Vraciam sa ku stanu, ktorého balenie s premrznutými rukami je čerešničkou na rannej torte.

Vyrážam až niečo po 10-tej a chytám tak už typický časový sklz. Ako si všímam, Ďumbier sa z mrakov vyslobodil až teraz. Schádzam do sedla a odtiaľ späť až na Zadnú hoľu. Väčšina námrazy sa už roztopila a zostali len posledné zvyšky v tienistých miestach. Spolu s úzkou líniou chodníka, príjemným svetlom a peknými mráčikmi to vytvára fotogenické scenérie. Hoci čas neúprosne beží, výhľadov zo Zadnej hole sa znova nemôžem nabažiť. Túto kochačku však predsa nekompromisne končím a začínam zostupovať žltou značkou v ústrety vysnívanému Veľkému boku.

Kráčam príjemným chodníčkom, ktorý tento spojovací hrebeň v podstate zväčša traverzuje. Tajomné smrekové lesy sa striedajú s malými lúčkami. Často sa zastavujem a vychutnávam si totálne ticho rušené len občas typickým zvukom slovenských hôr, t. j. revom motorovej píly kdesi z doliny Hošková. Les je naozaj čarovný a ani sa mi nechce veriť, že v skutočnosti len pár metrov odomňa sú rozsiahle rúbaniská. Nakoniec sa z neho predsa vygúľam v lúčnatom sedle pod Veľkým bokom. Keďže čas výrazne pokročil a stále výborné počasie kazí len silný chladný vietor, rozhodol som sa pre obed v závetrí tunajšej chaty, postavenej na základoch bývalej turistickej "ozruty". Potom si chcem ešte doplniť vodu z prameňa a následne začnem výstup na vrcholovú plošinu.

Batoh nechávam pri chate a vydávam sa hľadať studničku. Lenže, íha... Po ceste schádzam čoraz nižšie, no okrem malej mláčky nikde nič nevidím. „Do šľaka, to snáď nie je pravda.“ Definitívne mi dochádza, že toto je opäť jeden z tých prameňov, ktoré sú zaznačené v mape, ale v teréne asi nikdy neexistovali. Rezignovane sa vraciam k batohu a zvažujem, čo ďalej. Mám totiž obrovský problém, lebo poslednú vodu som dopil pred chvíľou a zostalo mi už len trochu džúsu. Lenže ako na ňom chcem vydržať do zajtrajška a hlavne, čo s varením večere? A sen o Veľkom boku sa mi začína rozplývať. Rozmýšľam, že ak to teraz zabalím, stíham ešte v Malužinej posledný autobus domov. Ale zase odídem porazený, nechcem sa tak ľahko vzdať. Myšlienky sa mi v hlave bijú, no nakoniec sa rozhodnem pre „extrémne riešenie“. Ešte dnes sa pokúsim vystúpiť na vrchol, jedlo nejako poriešim a zajtra zídem do dediny. A tak plný neistoty predsa vyrážam.

Krátky úsek pekným smrekovým lesom presne podľa môjho gusta zdolávam pomerne rýchlo. Následne kótu Ošková (1616 m) traverzujem chodníkom v kosodrevine, ktorá je tu naširoko presekaná a ocitám sa v nesmierne malebnom lúčnatom sedielku. Predomnou sa dvíha trávnatá plošina a vidím i samotný vrchol Veľkého boku (1727 m), ktorý je už tak blízko a predsa tak ďaleko. Z prostredia som nadšený, okolie lemuje kosodrevina i roztrúsené smriečky a trávu pretína môj dlhokánsky tieň, keďže svetlo už začína chytať podvečerný šmrnc. Len výhľady do diaľky nie sú bohvieaké. A ešte vietor, ktorý je poriadne silný a rovnako tak aj mrazivý. A to je práve problém, lebo si neviem predstaviť, ako v ňom chcem rozkladať stan na vrchole. Lenže ani tu nie je žiadne závetrie a ako najrozumnejšia možnosť sa javí návrat do sedla. Sklamaný a rozčarovaný vrhám ešte posledný zasnený pohľad na vrchol a poberám sa späť.

Po návrate uvažujem, kde sa zložím, no predpokladám, že dnes sem už nik nepríde, a tak rozkladám stan vedľa chaty. Heh, aká naivná myšlienka, ale pekne po poriadku. Nemám vodu a jediné, v čom môžem variť večeru, je džús. Takže tak činím a popri tom rozmýšľam, akú má vlastne džús teplotu varu. Dlho sa nič nedeje, no nakoniec to predsa dovarím. Ochutnám a je mi zle. Lepkavá konzistencia a sladká chuť džúsu spojená s cestovinami s paprikovou omáčkou vytvorili naozaj odporný humus. Je to možno to najhoršie, čo som kedy jedol, ale som hladný a toto je jediná teplá vec v šírom okolí, tak nemám na výber. Sľúbim si však, že už takéto niečo nikdy neurobím a rozhodne to ani nikomu neodporúčam.

Je už čiernočierna tma, chystám sa zaliezť do stanu, keď zrazu začujem podivný zvuk. Vzíde z neho auto, prichádzajúce po ceste z doliny Hošková. Zastavuje pred chatou a vystupuje z neho trojica chlapíkov. Podídu ku mne, aby zistili, kto som. Zľahka im opíšem svoju situáciu a z jedného z nich sa vykľuje strážca prírody. „Skvelé, takže ešte to len začne byť zaujímavé,“ pomyslím si. Čakám tak opletačky a výšku pokuty. No chlap ma prekvapí a povie, že tentoraz mi to prejde len s napomenutím. Tak to som nečakal. Vypýtam si vodu do fľašky, lebo ju v chate majú, no vonku vraj žiadna nie je. S ňou mi donesie na koštovku aj „koreňovicu“. Tak také dačo som ešte nepil. Treba uznať, že slušne píše. Potom sa rozídeme a tento deň plný zážitkov zakončujem zababušením sa do spacáku.

Sychravé ráno a jelení odvoz

Ráno registrujem zvláštne bubnovanie na stan a najprv si naivne myslím že to len opadáva ihličie zo stromu, pod ktorým ležím. Lenže z toho rýchlo vytriezviem a hneď mi je jasné, že vonku prší. Ale ako je to možné, veď v predpovedi boli len samé inverzie a o daždi ani reči. Nuž, ale v kontexte tejto túry ma to už ani neprekvapuje. Čo je však horšie, zisťujem, že ležím v mokrom spacáku na mokrej karimatke a pod hlavou mám ako vankúš bundu s rukavicami. Ako inak, oboje mokré. Navyše vonku je nielen sychravo, ale aj slušná kosa. Aspoň, že už „iba“ mrholí. No proste je to opäť jedno z tých „príjemných“ horských rán, ktoré všetci tak milujeme. Premrznutý balím mokrý stan a rozhodujem sa pre zostup do Hodrušskej doliny. Odpadá tak aj posledná šanca na vrcholový útok. V tomto počasí by to nemalo zmysel.

Stále mrholí a po okolí sa váľa hmla. Lúčim sa so sedlom a po dokumentačnej fotke klesám serpentínami rozblatenej lesnej cesty do doliny Hodruša k zrubovej chate. Pohľad na okolitú krajinu je žalostný. Všade samé holiny, lesy sú vo výraznej menšine. A pritom by boli také krásne. Na terase poľovníckej chaty dávam raňajky. Zrazu prichádzajú dvaja poľovníci a ponúkajú mi odvoz dolinou. Síce sa nikam neponáhľam, no toto sa neodmieta, a preto nasadám.

S mojím batôžkom som sa ledva narval dnu, ale budiž. Trochu spolu debatujeme, pýtajú sa, odkiaľ šliapem a tak rôzne. Všímam si šoférove krvavé ruky. Po chvíli zastavujeme a spolujazdec vystúpi von. Šofér mi zatiaľ objasňuje, že toto je klient z Čiech, boli na poľovačke a bola úspešná. Preto vraj tie krvavé ruky, aby som si nemyslel niečo zlé. Mne to bolo, samozrejme, jasné už od začiatku. No aj tak mi toto vysvetľovanie vyznieva trochu bizarne, ako z nejakého hororu, hehe. Chlapík prinesie spoza porastu hlavu jeleňa s veľkými parohami. Horko ťažko ju zmestí dnu a následne pokračujeme. No teda, s jeleňou trofejou som sa ešte neviezol a zrejme ani tak skoro nebudem, takže som opäť o zážitok bohatší. Cesta dolinou rýchlo ubieha a pri horárni Škarkétka Čech presadá do svojho luxusného vozu. So Slovákom sa ešte chvíľu rozprávame a pri chate Predné vystupujeme. Oni tu končia, tak sa rozlúčim a ďalej už pokračujem peši.

Poslednú hodinku tak deriem asfalt Malužinskej doliny. Míňa ma pár áut a keď sa priblížim k Malužinej, začínam stretávať i niekoľko ľudí na prechádzke. Dolina sa rozširuje a popri prvých domoch vchádzam do dediny. Ako hľadám autobusovú zastávku, všimnem si akýsi podnik. No ten je v sobotné poobedie už zavretý a čaj si tu teda nedám. Na zastávke zisťujem, že spoj mi ide až o nejakú hodinku a pol. Čas si krátim stopovaním, ale nemám šťastie a z totálnej nudy ma vyslobodzuje až prichádzajúci autobus. Skončila sa tak ďalšia, na zážitky mimoriadne bohatá túra.

Záver

Veľký bok aj po druhýkrát odolal. Neuveriteľné, akosi mi to pripomína dobýjanie Everestu. Musím ale povedať, že počasie ma prekvapilo, no hlavným problémom bola absencia studničky. S odstupom času však túto túru beriem s nadhľadom a na nevšedné zážitky si rád zaspomínam. Navštívil som nové, naozaj krásne miesta a opäť som takmer nikoho nestretol a vychutnal si mnou tak často hľadaný pokoj. A hlavne, Veľký bok tu bude aj o rok, takže zas niekedy nabudúce, lebo ja sa nevzdám!

Túra sa uskutočnila 3. - 5. 11. 2011

Poznámka redakcie:

Voľné táborenie, stanovanie a bivakovanie na území Národného parku Nízke Tatry je povolené len na vyhradených miestach (táboriská, chaty a útulne) na základe návštevného poriadku NAPANT-u. Homôľka a sedlo pod Veľkým bokom nepatria medzi vyhradené miesta. Najbližšie táboriská sa nachádzajú v sedle Priehyba (prístrešok) a na Ramži (útulňa).

Fórum 91 príspevkov
Výzva menom Veľký bok 14/07/13 20:12 91 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Z Lysca na Kľak - jarná samota vo Veľkej Fatre Po prechode liptovského hrebeňa Veľkej Fatry ma prirodzene zaujímal aj jeho sused, divoký, menej chodený turčiansky. Jeho časť od Borišova po Malý Lysec som si kedysi prešiel s kamarátmi, ale severnejšie sme sa vtedy nedostali. Keď som si v máji študoval mapy, veľkofatranské lesy a ich jarná krása ma k sebe zasa akosi pritiahli. Nemám síce dosť času na kompletnú hrebeňovku, ale na prejdenie ďalšieho úseku to stačiť bude. Počasie hlásia ideálne a teším sa, čo mi putovanie pre mňa doposiaľ neznámym krajom prinesie. 25/08/19 Martin Baniari Veľká Fatra a Choč
Túra Ráztocká hoľa - stretnutie s vlkom Začiatok leta sa niesol v horúcom duchu a aj v relatívne peknom slnečnom počasí. Mám tak možnosť prespať aj vo väčšej nadmorskej výške bez toho, aby som drkotal zubami. Bol by hriech nevyužiť príležitosť, a preto zostáva zodpovedať len otázku, kam sa vydať. V práci mám však len krátke voľno a do úvahy pripadajú iba blízke končiny. Po chvíli štúdia máp sa rozhodujem opäť oprášiť jeden z dávnejších plánov. Je ním prechod bočného hrebeňa medzi Košariskom a Ráztockou hoľou v Nízkych Tatrách. S nadšením sa tak vydávam do svojich obľúbených tichých končín hôr. 27/08/17 Martin Baniari Nízke Tatry
Túra Skalka - stretnutie s medveďom Napriek rôznym negatívam mám Nízke Tatry veľmi rád. V rámci ich spoznávania som si kedysi dávno sľúbil, že si prejdem všetky vyznačené bočné hrebene. Jedným z najzaujímavejších je nepochybne rázsocha Skalky a Žiarskej hole. V minulosti som ho navštívil s kamarátmi v rámci jednodňovky, ale vracali sme sa späť a nedotiahli sme to až na Kotliská v hlavnom hrebeni. Odvtedy som túžil dokončiť prechod a ako to už u mňa býva dobrým zvykom, pridať do plánu aj východ a západ slnka. Vhodná príležitosť sa naskytla v auguste 2014 a preto som neváhal a vyrazil za novými zážitkami. 14/08/16 Martin Baniari Nízke Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Túra Žarnovica – Paradajs – Sklené Teplice – Žiar n. Hronom Babie leto vyčíňa. Teploty lámu rekordy pre október. Denné aj nočné. Chcelo by to vyraziť do prírody aspoň na dva víkendové dni. Moje pokusy s kontaktovaním ľudí náchylných na túto aktivitu zostávajú bez odozvy. Nič mi neostáva, len zo zásobníka ešte nezrealizovaných trás vybrať jeden hrdzavejúci projekt a vydať sa na cestu sám. Treba ho stihnúť, pokiaľ sám nepodľahnem korózii. Bude to spoznávanie západných oblastí Štiavnických vrchov červenou zo Žarnovice do Žiaru nad Hronom. Väčšinu ostatných značených turistických chodníkov z a do Banskej Štiavnice som prešiel. No tento je pre mňa okrem krátkeho úseku neznámy. dnes Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy
Reportáž Namiesto ostnatého drôtu voľný pohyb ľudí aj zvierat Pred tridsiatimi rokmi padla Železná opona, ktorá nás oddeľovala od slobodného západu. Na celom úseku železnej opony v rámci ČSSR zomrelo podľa Ústavu pamäti národa 280 civilných obyvateľov. Na slovenskej časti opony bolo pri pokuse o prechod hranice smerom na západ usmrtených 42 osôb zastrelením, elektrickým prúdom, výbuchom mín, roztrhaním psami a inými zákrokmi príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže. Dnes je režim na hranici absolútne opačný. Vzhľadom na minulosť týchto miest sa v nich zachovala viac alebo menej neporušená príroda, do ktorej sa chodí na túry, cyklotúry či len obyčajné vychádzky. Navyše, s voľným prekračovaním hranice, o ktorej niekedy v poli ani nevieme, kde presne je, a v tej chvíli to ani nie je dôležité. včera Soňa Mäkká Publicistika
Útulňa Hájovňa v sedle Červená studňa Vraciam sa späť k tajchu Červená studňa a špekulujem nad umiestnením novej turistickej útulne v rovnomennom sedle. Pri murovanom dome priamo pri ceste sa ozýva krik detí. Podľa posedení to tam vyzerá na bufet. Pozerám, či je teraz funkčný. 16/11/19 Vladimír Mikuš Štiavnické vrchy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Výzva menom Veľký bok 14/07/13 20:12 91 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Tatry - Kráľovohoľské Tatry, Horehronské podolie
  • Počet dní
    • 3
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1660 m n. m.
    • min: 606 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1337 m
    • klesanie: 1217 m
  • Vzdialenosť
    • 31 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • jeseň
  • Dátum túry
    • 03.11.2011
  • Štart trasy
    • šírka: 48.84859 ° SŠ
      dĺžka: 19.91473 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.98109 ° SŠ
      dĺžka: 19.76624 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.9093 ° SŠ
      dĺžka: 19.86267 ° VD
      » Mapa
  • 2. nocľah
    • šírka: 48.92864 ° SŠ
      dĺžka: 19.87902 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Homôľka, sedlo pod Veľkým bokom (bivak v stane)
  • Voda
    • potok v doline Hodruša
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Závadka nad Hronom (vlak, bus)
      Malužiná (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.01 (0.37)