Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Svet Cez Boubín do Boubínskeho pralesa

Stúpame strmou upravenou šotolinovou cestou a zvedavo nakúkame do okolitého lesa. Toto má byť ten prales? Žiadne opice, liany ani škriekajúce vtáky. Žiaden nepriestupný terén ani dusný vzduch. Jednoducho nič z toho, čo sa väčšine z nás vynorí pred očami pri slove prales.

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+820 m stúpanie, -820 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Pohoria
Česká republika: Šumava
Trasa
  • Najvyšší bod: 1362 m n. m.
  • Najnižší bod: 900 m n. m.
Voda
Kubova Huť, prameň pri loveckej chate Zámeček
Doprava
vlastná

Tretia najstaršia prírodná rezervácia v Českej republike - Boubínský prales (vyhlásená v roku 1858 na podnet lesníka Josefa Johna, ktorý chcel pochopiť prírodné procesy, do ktorých nezasahuje človek) je jedným z mála pozostatkov tradičného lesného ekosystému, ktorý sa v minulosti nachádzal v celej kontinentálnej Európe. Za 12 000 rokov, od pravdepodobného vzniku Boubínskeho pralesa, bola však väčšina pralesov vyrúbaná alebo premenená na hospodárske lesy. Existuje preto už len málo miest, kde sa ešte dodnes nachádzajú pôvodné lesné spoločenstvá.

Na rozlohe 666,41 ha možno na vrchu Boubín v juhozápadných Čechách obdivovať predovšetkým pôvodný bukovo-smrekový pralesovitý porast so stromami starými až 500 rokov. Kým na väčšine územia prírodnej rezervácie sa vykonávajú nevyhnutné zásahy zo strany ľudí, jadro pralesa rozlohou 47 ha je úplne bezzásahovým územím. Pred nepriaznivými neprirodzenými vplyvmi ho chráni drevený plot, spoza ktorého možno aspoň na chvíľu nahliadnuť do jeho útrob. Nebolo to však vždy tak a v minulosti cez „srdce“ Boubínskeho pralesa viedol veľmi hojne navštevovaný turistický chodník. Nedotknutosť tohto kúska sveta totiž už mnohé roky láka nespočetné množstvo ľudí, čo však má na stav pralesa neblahé účinky. Podobne nežiaduci vplyv má v tomto smere aj premnoženie zveri, ktorá potom vo zvýšenej miere ohrýza mladé stromy a tiež kôru starších stromov, čím spôsobuje vznik hniloby. Aj preto bolo jadro pralesa okolo Kaplického potoka oplotené a dnes slúži výlučne na výskumné účely. Národnou prírodnou rezerváciou Boubínský prales však dodnes vedie viacero turistických chodníkov a lesných ciest, vďaka ktorým možno do tejto živej histórie aspoň na okamih nazrieť.

Trasa

Kubova Huť – Basumské louky – Pod Srní hlavou – Boubínská cesta–sever – Pod Boubínem – Boubín – na Křížkách – Boubínský prales – severozápad – Boubínský prales – východ – Boubínské jezírko – Amortovka – Lom před Soví skálou – Lukenská cesta – Basumské louky – Kubova Huť

Rozpačitý úvod

Na Šumave je ďalšie ukážkové letné ráno – asi 10 °C a dážď. Krásny začiatok dovolenkového dňa. Motáme sa teda v peknom útulnom informačnom stredisku v Kašperských Horách a hľadáme inšpiráciu na upršaný deň. Kým zvažujeme všetky možné aj nemožné múzeá, hrady a zámky v okolí, počasie sa začína umúdrovať. Na bicykle to stále nie je, no keďže máme v zálohe aj vibramy, až tak veľmi nám to neprekáža a o chvíľu vyrážame autom do Kubovej Huti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Sklársku históriu tejto neveľkej dediny už okrem názvu pripomína len máločo. Aspoň na prvý pohľad. Len málokto si totiž všimne 100 – 120-ročné smreky obklopujúce Kubovu Huť. Ešte menej ľudí si uvedomí, že ich prítomnosť je úzko spätá s históriou tohto miesta, ktorá sa začala písať približne v 16. – 18. storočí. V tom období začali na divokú zalesnenú Šumavu prichádzať sklári, ktorí uprostred hustých lesov budovali sklárske huty. Na výrobu tepla, ktoré bolo v sklárňach nevyhnutné, používali množstvo dreva, čo spôsobilo, že okolo sklárskych hút vznikali obrovské odlesnené územia takmer kruhového tvaru. Kubova Huť, založená v 18. storočí na takzvanej Zlatej ceste, po ktorej sa vozila soľ z rakúskych soľných baní do Česka, nebola výnimkou. Aj tu sa odlesnené plochy začali postupne využívať na poľnohospodárske účely – úrodná pôda sa zmenila na polia, neúrodné miesta zas na pastviny. Vysoká cena dreva v 19. storočí spôsobila, že sa na týchto odlesnených územiach postupne začali zakladať nové lesy prevažne smrekového charakteru, ktoré sú badateľné dodnes. V 20. storočí ľudia tieto miesta postupne opúšťali ako následok nevýhodnosti poľnohospodárstva a tiež vyľudnenia pohraničia v rokoch 1938 – 1946, vďaka čomu sa mohli lesy postupne samovoľne rozširovať. Dnes je už poľnohospodárske využitie krajiny len okrajové a veľkému rozmachu sa namiesto toho teší turizmus.

Na Boubín

Kubova Huť dnes predstavuje skôr malé turistické stredisko s romantickou železničkou, peknou križovatkou turistických a náučných chodníkov so zaujímavými informačnými tabuľami a tiež s lyžiarskym vlekom. S niekoľkými vytrvalcami, ktorí sa tiež nenechali odradiť nepriazňou počasia, vystupujeme z áut na pomerne veľkom platenom parkovisku na začiatku dediny, ktoré je nepochybne zvyknuté na oveľa viac ľudí.

Prechádzame príjemnou dedinkou, križujeme koľaje a chvíľu ideme ihličím čiastočne zapadanou romantickou asfaltkou, ktorú od železnice delí len nádherná aleja ihličnatých stromov. Čoskoro však z tejto cesty odbáčame a modrá značka nás vedie blatovou cestou s rôzne veľkými kameňmi popri bunkri a neskôr po okraji šťavnato zelenej lúky s malebným domčekom, ktorá je nepochybne tichým svedkom ťažby dreva pre sklársku hutu. Tu tiež predbiehame rodinku s malým dievčatkom zjavne presvedčeným o tom, že smerom k vrcholu nespraví už ani jediný krôčik. Ak sa chystali až na Boubín, ešte ich veru čakala dlhá cesta.

Na križovatke Basumské louky sa už napájame na pohodlnú šotolinovú lesnú cestu, ktorou celkom rovnomerne vystúpime 250 metrov. Hoci po tejto ceste vedie až po rázcestie pod Srní hlavou aj cyklistická trasa, akosi mi v tomto dosť strmom kopci môj ťažký bicykel vôbec nechýba. Po prekročení hranice prírodnej rezervácie Boubínský prales sa o čosi viac obzeráme okolo seba a snažíme sa postrehnúť rozdiel medzi bežným lesom a týmto pralesom. Sklamane však vidíme od ťažkých lesných mechanizmov rozrytú zem, ktorá svedčí o nedávnej ťažbe dreva.

Na rázcestí Boubínská cesta–sever sa konečne odpájame z tejto nie veľmi zaujímavej lesnej cesty a po drevenom chodníčku prepletajúcom sa pomedzi stromy stúpame takmer až na vrchol kopca Boubín. Na drevenom chodníčku máme konečne aspoň trošku pralesný pocit. Na hrebienku Boubína, kde nás víta obrovský smutne pôsobiaci polom, ho však znova strácame. Z informačnej tabule sa dozvedáme, že túto skazu spôsobil okrán Kyrill v januári 2007, kedy padlo až 600 smrekov. Na polome boli vraj vykonané len nevyhnutné zásahy, zabraňujúce šíreniu lykožrúta, ktorému sa na takýchto miestach obzvlášť darí.

Na vrchol s najvyššie položenou drevenou rozhľadňou v Česku je to už len pár krokov. Potom ešte 190 schodov a sme na 21 m vysokej veži, z ktorej možno za dobrej viditeľnosti zahliadnuť až vrcholky 200 km vzdialených Álp. Výhľad si žiaľ veľmi neužívame. Nad zvlnenou šumavskou krajinou visia ťažké mraky a navyše začína po chvíli znovu pršať, takže radšej bežíme dole zachraňovať moknúce sušiace sa tričká. Usádzame sa teda pod striešku masívneho dreveného stolíka a využívame možnosť priateľa na telefóne, od ktorého zisťujeme, že podľa radaru o chvíľu pršať prestane. Zatiaľ si teda listujeme vo vrcholovej knihe, ktorá je schovaná v skrinke neďaleko pamätníka návštevy Bedřicha Schwarzenberga v roku 1867, a tiež plánujeme zostupovú trasu.

Krátka lovecká zastávka

Onedlho skutočne prestáva pršať, rozhodujeme sa preto pre zostup k tej najpralesovitejšej časti pralesa. Chodník vedie čarovným ihličnatým lesom s nezvykle zeleným a estetickým podrastom. Pod stromami sa navyše kde-tu krčia „trolkovia“ postavení zo všadeprítomných kamienkov a pripadáme si takmer ako v rozprávke.

Na rázcestí na Křížkách však rozprávka končí a nás víta križovatka širokých lesných ciest. Odbáčame doľava a zelená značka nás po chvíli privádza k drevenej loveckej chate Zámeček s upravený prameňom, kaplnkou svätého Huberta a kamennou vyhliadkovou terasou. Hoci žiadna z týchto stavieb nie je pôvodná, atmosféra miesta je skutočne autentická. Prvá chata stávala na miestach dnešnej terasy od roku 1902. V boubínskych lesoch sa z dôvodu neexistencie prirodzeného nepriateľa premnožila jelenia zver, ktorá v neúnosnej miere ničila mladý lesný porast aj poľnohospodársku pôdu. Schwarzenbergovci preto v roku 1900 vytvorili oboru, kde boli poddaní povinní budovať a udržiavať lovecké cesty a ktorej súčasťou bol aj lovecký zámoček určený vzácnym návštevám. K zámočku neskôr pribudli tiež stajne, chata pre služobníctvo a napokon v roku 1905 aj drevená kaplnka svätého Huberta, patróna poľovníkov, kde sa pred každým lovom slúžili sväté omše. V roku 1931 si Schwarzenbergovci nechali lovecký zámoček aj kaplnku premiestniť do Hluboké nad Vltavou a v boubínskom masíve ostali len stajne, chata pre služobníctvo a základy zámočku. Chatu ešte dlhé roky používali poľovníci, jej zlý stav však spôsobil, že v roku 2000 sa pristúpilo ku komplexnej rekonštrukcii. Pôvodná chata bola zbúraná, na jej mieste bola postavená nová chata, ktorá dnes slúži ako ubytovacie zariadenie, a základy pôvodného zámočku boli upravené a dnes je z nich príjemná terasa so stolíkom a pekným výhľadom. O rok neskôr bola podľa dobových fotografií čo najvernejšie obnovená aj kaplnka svätého Huberta.

Hop sa hor sa do pralesa

Po lesnej zeleno značenej ceste postupne klesáme až k plotu, ohradzujúcemu jadro Boubínskeho pralesa. Zvedavo zaň nakúkame a vidíme „len“ hustý divoký nepriestupný les, kde sa mladé zelené stromčeky prepletajú pomedzi popadané kmene a hľadajú si svoje miestečko pod korunami až 500 rokov starých stromov. Niektoré z nich vyzerajú, akoby stáli na nožičkách. Takéto chodúľové korene sú jedným zo znakov pralesných porastov a vznikajú preto, lebo spadnuté stromy sa z lesa neodstraňujú. Na týchto spadnutých práchnivých kmeňoch nachádzajú mladé semenáčiky najvhodnejšie podmienky na rast. Majú tu viac svetla, tepla i živín, lepšiu možnosť úniku pred zatienením, rýchlejšie sa na takýchto miestach roztopí sneh a pri topení snehu sú tiež chránené pred prúdmi vody. Korene takýchto mladých stromčekov postupne prerastajú a obrastajú spadnutý kmeň, na ktorom rastú, až dosiahnu zem, v ktorej sa zakorenia. Keď sa po 50 – 100 rokoch starý práchnivý kmeň rozpadne, mladý strom vyzerá, akoby stál na chodúľoch.

Postupne popri plote obchádzame najcennejšiu časť Boubínskeho pralesa a zanedlho prechádzame popri mieste, kde do víchrice v roku 1970 rástol Král smrků, vtedy najmohutnejší strom pralesa. Jedným z dôvodov pádu tohto 57,2-metrového velikána bola tiež nadmerná návštevnosť blízkosti jeho kmeňa, ktorá mala za následok zošliapanie a rozbahnenie pôdy. Dnes už Kráľa smrků pripomína len zastavenie zaujímavého náučného chodníka.

Po sklesaní 200 výškových metrov prichádzame k Boubínskému jezírku, nazývanému tiež Kaplické jezírko. Toto romanticky pôsobiace umelé jazierko vybudované v roku 1836 je napájané z Kaplického potoka pretekajúceho srdcom Boubínskeho pralesa. Pôvodne slúžilo ako vodná nádrž, umožňujúca plavbu dreva po nižšom toku Kaplického potoka, ktorého brehy boli na tento účel upravené. Dnes je už Boubínské jezírko len zaujímavou vstupnou bránou do pralesa a tiež miestom, kde si možno príjemne oddýchnuť či prezrieť mohutný kmeň vidlicového smreku, schovaný pod drevenou strieškou. Tento 53,85 m vysoký a 350 rokov starý smrek rástol medzi jazierkom a jednou z lesných ciest. V roku 2004 však odumrel a o rok neskôr bol vyrúbaný.

Dlhá cesta späť alebo kde máme tie bicycle?

Od Boubínského jezírka schádzame pohodlnou lesnou cestou na rázcestie Amortovka, kde môžeme okolo informačného centra Idina Pila zbehnúť do Kaplice a odtiaľ sa vláčikom, ktorý chodí raz za dve hodiny, vrátiť do Kubovej Hute, alebo môžeme túto trasu absolvovať po vlastných po zelenej turistickej značke a lesníckom náučnom chodníku. Ako správni turisti dávame prednosť druhej možnosti a najbližšiu hodinu a pol si „užívame“ širokú postupne stúpajúcu a potom zas klesajúcu asfaltku v lese. Zaujímavosť veľmi nezachraňuje ani lesnícky náučný chodník. Kým náučný chodník Boubínský prales, vedúci okolo ohradeného centra Boubínskeho pralesa, ponúka pútavé informácie na pekných drevených tabuliach, lesníci asi nie úplne pochopili, komu sú informácie určené. Ošúpané nepekné tabule sú zbierkou cudzích slov, zoradených učebnicovo učebnicovým štýlom. Aj napriek tomu však na 7-kilometrovej asfaltke uvítame každé spestrenie, takže ich poctivo študujeme a získané informácie ešte poctivejšie zabúdame.

Na chvíľu nás ešte zaujme v skale, nazývanej Soví skála, vytesaná kniežacia koruna a dátum 12. august 1859. Vtedy prechádzame po Lukenskej ceste, ktorú nechal postaviť Josef John, lesník, ktorý sa zaslúžil aj o vytvorenie rezervácie Boubínský prales. Táto „hlavná cesta Boubínskeho pralesa“ spájala horárne v Zátoni, dedinke poniže nás, a vo Včelnej pod Boubínem, ktorá sa nachádza severovýchodne od Boubína. Na severnom začiatku cesty je na trojbokom pamätníku s názvom Monument vytesaný letopočet 1848/55, ktorý označuje obdobie výstavby cesty, na južnom konci zas dátum v skale označuje dokončenie zátoňskej časti. Keď Viktor po hodine chôdze zdôrazňuje, že ho táto cesta už skutočne nebaví, sporadicky sa začínajú ukazovať nesmelé výhľady na Kubovu Huť, ktoré spolu s drevenou chatkou, ktorú obchádzame, trošku spríjemňujú značne monotónnu cestu. Aj napriek tomu však obaja myslíme na naše odpočívajúce bicykle, na ktorých by sme si túto parádnu asfaltku užili oveľa viac. Napokon však úspešne prichádzame na rázcestie Basumské louky, odkiaľ to máme k autu už len kúsok.

Záver

Prechádzame sa Vimperkom, zaliatym podvečerným slnkom, v kufri auta sú bezpečne uložené suveníry z miestneho pivovaru (ktoré mali veľký úspech a vypili sa raz-dva) a konečne si vychutnávame aspoň skromné výhľady. Hoci na ne bol náš boubínsky okruh pomerne skúpy, informácií sme si odtiaľ odniesli viac než dosť. Výlet do Boubínskeho pralesa nebol vzrušujúci ani bohatý na dych vyrážajúce výhľady či náročné stúpania, no o to viac sme mohli vnímať (pra)les a jeho život, hľadať okolo seba všetko to, o čom sme si prečítali na informačných tabuliach, a možno sa aj nad prírodou trošku inak zamyslieť.

Fotogaléria k článku

Najnovšie