Auto

Naše auto bolo Škoda 100. Malo štyri kolieska, volant a sedadlá. Motor bol vzadu. Vpredu bol „kufor“. Hučalo. Bolo oranžové. Batožina bola všade, v „kufri“, za sedadlom, pod sedadlom, pod nohami, za hlavami, na streche. Auto sme mali preto, lebo otec bol skvelý bežec a keď otvorili na predajni áut bránu, dobehol do kancelárie prvý (rád o tom rozpráva), a tak sa dostal do poradovníka. K autu sa vtedy dalo dostať aj inými metódami, ale pri nich nešlo o rýchlosť behu. Sedel som vzadu, so sestrou. Nebavilo ju nič – mala pubertu.

Príprava

Príprava bola dôležitá. Cesta bola dlhá a nebezpečná. Číhalo na nej veľa prekážok a nástrah. Prípravu zabezpečovali mama a tato. Mama zabezpečila potraviny a nápoje, tato mal na starosti techniku a technológie. Prípravné práce prebiehali niekoľko dní vopred. Tato dofúkal na aute duše, natankoval plnú nádrž a kúpil benzín aj do bandasky. Nalial do fliaš vodu pre prípad vyvretia. Tato naštudoval mapu z atlasu ČSSR (Československej socialistickej republiky). Mama vypražila rezne, nakrájala chlebík, naporcovala ovocie a kyslé uhorky. Načapovala do octových fliaš čaj. Ja som sa v rámci príprav neovládateľne tešil. Sestra nás ignorovala – mala pubertu.

Ráno

Nemuseli ma budiť, aj keď bolo len pol štvrtej. Bol som pripravený a čulý. Na ten okamih som čakal mesiace. Mama mi vyťahuje hnedé pančuchy až pod pazuchy, dávam si útočné tepláčiky, svetrík prepásam opaskom s dýkou. Kontrolujem, či mám vo vojenskej fľaši vodu, ktorú som si tam napustil včera. Mám.

Štart

Je šero. Ponuré. Tato štartuje auto. Nie je to ľahké, najprv „nacukáva“ ácé pumpu (dodnes neviem, čo to je), potom vyťahuje „sytič“, pumpuje plyn. Motor hučí, sivý dym zakrýva ulicu. Ideme. Srdce mi bije až v krku, dodnes mám ten istý pocit, keď to odpálim na krídle z Novej hole...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pezinok – Modra – Budmerice - Trnava

Prší. Kaluže sú hlboké, voda strieka vysoko, až nad okná nášho auta. Vonku je fialovomodrá tma, okná sú zarosené, mama utiera to predné voňavou handričkou s nápisom Clarin. Sestra sa tvári, že spí. Ja si hľadám polohu, lebo už ideme strašne dlho. Lozím hore-dole po aute, stojím medzi prednými sedadlami (pásy vzadu neboli - ešte veľmi dlho). Modra, vlnivé Potrnavie, Trnava. Oproti nejdú iné autá. Za mnou ostáva náš dom a predo mnou je obrovská, temná diaľava. Som Kolumbus a oranžová škodovka je moja Santa Maria...

Sereď

Milujem Sereď. Voňajú tam Tatranky! Na akejsi vrátnici nám nejaké aj predajú, čerstvé, krehké socialistické delikatesky. S autistickou zaujatosťou po plátkoch rozoberám keksík a vychutnávam si orieškovú plnku. Ak by sa niekto pokúsil vziať mi moju Tatranku, prehryzol by som mu krčnú tepnu. Aj dnes. Po moste prechádzame rieku, na otcovu obligátnu otázku odpovedám, že je to Váh. Míňame „Garáž pre osobný automobil“. Spieval o nej aj Lojzo. Sereď je super.

Betónka a motorest Kolienko

Za Sereďou bola betónová cesta. Vlastne je tam aj teraz, len je zaliata asfaltom rýchlostnej cesty (keď ju dostavali, doktor Mečiar nosil Šiferku na rukách...). V tých dávnych zlatých časoch to bola široká, rýchla cesta, čo na tom, že troška natriasala. Súbežne s betónkou viedla (vedie) ešte staršia, pôvodná cesta, úzka asfaltka. A vedľa nej bol (je) motorest Kolienko. Mali tam skvelú fazuľovú polievku s údeným mäskom a k tomu fantastický, veľký, slaný, čerstvý, teplý, voňavý, chrumkavý rožok.

Nitra

Obchvaty okolo Nitry neboli, jazdilo sa cez mesto. Na začiatku mesta bol (je) gigantický kruhový objazd s priemerom hádam aj sto metrov. Ešte celé roky to bol jediný kruháč, ktorý som v mojom živote videl. A asi aj môj otec a ostatní vodiči, pretože v ňom vládol chaos a panika. Málokto vedel, ako sa v kruháči jazdí, ktorým smerom, kto má prednosť, či treba blikať a tak. Podobný som potom videl v Poprade a aj tam aj v Nitre bolo veľa havárií. Po prekonaní tohto nebezpečného bodu sme zastali v Nitre na nákupy. Myslím, že rodičia z nejakého dôvodu dúfali, že tam majú iný, lepší tovar a možno lepší výber ako inde. Pochybujem.

Cesta smrti, alebo „Tu štiavame.“

Za Nitrou je cesta smrti. Dnes toto temné územie prefrčíme po novej diaľnici, takmer stále medzi sivými protihlukovými stenami, takže ani nevieme, kde sme. Až pri Čaradiciach nás to vyflusne do krajinky, ako z teleportu. Pôvodná cesta sa vlní a krúti, kľučkuje pomedzi stromy, dedinky a rôzne záhadné objekty. Hneď za Nitrou je umelý kopec, okolo bol ostnatý drôt, strážievali ho vojaci, v noci tam svietili silné reflektory. Asi tam bolo niečo veľmi mierotvorné. Pri ceste bolo viacero kríkmi obklopených odstavných plôch. Jedna z nich bola naša obľúbená a otec tam vždy so slovami „tu štiavame“ zastal. V mojom prípade to bývalo len tak-tak.

Motorest Zubor

Motorest Zubor stál za návštevu. Nad vstupnými dverami bola (je?) vypchatá zubria hlava. Obrovská, hnedočierna, rohatá, čertovská hlavisko. Zízal som spoza pohára so žltou malinovkou na tú fascinujúcu strašidelnú vec ako prikovaný. V mojom svete boli takých ZUBROV v okolitých lesoch celé svorky. Motorest Zubor bol v polovici cesty nezávisle od toho, kam sme išli.

Po Hrone

Keď sme vyrážali na dovolenku (čiže do hôr), mama s otcom diskutovali, či pôjdeme po Hrone, alebo po Váhu. Po Hrone sa začalo ísť pri Hronskom Beňadiku. Cesta kopírovala rieku a okolo sa zjavovali kopce. A potom prišla Nová Baňa a Zlatý bažant. Museli sme stáť, lebo tam mali dobré pivo pre dospelých a pre mňa olejnaté zemiakové lupienky, čo bol praveký predchodca dnešných čipsov. Zemiakové lupienky som jedol dva až trikrát ročne – vždy, keď sme stáli v Novej Bani.

Do Žarnovice

Cesta do Žarnovice viedla takmer po brehu Hrona, kopírovala jeho meandre a nábrežné smetiská. Prechádzala cez dedinky a železničné priecestia s drevenými závorami na kľuku. Postupom času tam išlo dosť o život, často sme vídali rozbité autá a dokonca si pamätám aj mŕtvu ženu bez topánok ležiacu na ceste. V Žarnovici bol Motel Partizán, tam sa zase stálo, lebo nám bolo treba cikať. V Žarnovici bola aj Preglejka, daj jej Pánbožko večnú slávu.

Pažravá pri Zvolene

Pri Zvolene zrazu začala diaľnica. Bizarný, dvadsaťkilometrový frcok diaľnice, akoby len tak na ukážku. Prekvapko, po takmer dvesto kilometroch kľukatých, hrboľatých, úzkych cestičiek z čias Uhorska. Tatko tomu vypálil, motor reval, na tachometri a na teplomeri sme hneď mali stodesať. V Banskej Bystrici sme boli ako na koni.

Wonderland

A tam, za Banskou Bystricou, začínal pre pezinské panelákové decko dobrodružný, zázračný svet. V lesoch som tušil medvede a aj partizánov. Na lúkach ovečky s fujaristami. Skaly. Jedle a smreky. Opustené bane, tajné bunkre. Hady, jašterice, pavúky. Studený večerný vzduch a horúci oheň. Obloha plná hviezd. Môj svet.