Trasa

Buková žel. zast. – Havrania skala – Záruby – zrúc. Ostrý kameň – Buková (obec) – Mikulčické kopanice – Rozbehy – Bojková – Buková žel. zast.

Opis trasy

Krátko po siedmej vystupujeme z vlaku na železničnej zastanici Buková, jedinej stanici uprostred hôr v Malých Karpatoch. Hneď na úvod musím poznamenať, že neobvykle budem písať v množnom čísle – pridali sa totiž ku mne dvaja mladí čitatelia Hikingu a vyznavači hikingu Marek a Martin.

Priamo cez železničnú zastanicu prechádza červená Štefániková magistrála, ktorá nás povedie kus cesty. Prvé rázcestie je Dolná Raková, kde sa od červenej odpája zelená značka smerom na Rozbehy. Pokračujeme cez lesný hrb po ceste, ktorej povrch je mixom blata, ľadu a snehu. Najzradnejšie je blato ukryté pod lístím. Onedlho dorazíme do jednej zo samôt Bukovej, Trnávky a pokračujeme po asfaltke dolinou pozdĺž potoka až na hradskú vedúcu zo Smoleníc naprieč pohorím cez Bukovú do Plaveckého Petra. Chodník vedie po ceste cez kameňolom, kde sa aj v sobotu pracuje (našťastie bez odstrelu). Hradská nie je veľmi frekventovaná a o chvíľu ju chodník opustí odbočením doľava cez osadu Horné Mlyny, potom lávkou cez potok, okolo chát až do úzkej doliny, kde začne mierne stúpať. Po chvíli sa chodník zvrtne doprava, takmer po vrstevnici prekríži lúku a v lese začne prudšie stúpať až do rázcestia Pod Havraňou skalou. Tu sa pripája žltý chodník zo železničnej stanice Smolenice, ktorý je kratšou prístupovou trasou na hrebeň Zárub. Hoci je už jar, stromy ešte navonok spia. Iba pomedzi popadané lístie vykúkajú snežienky, za ktorými sa ponáhľa von medvedí cesnak a okolo randia lienky. Po krátkych raňajkách stúpame pod Havraniu skalu. Tu sa chodník stáča doprava a malým skalolezeckým výstupom (je tu ešte sneh aj ľad) sa dostávame na skalu. Výhľad je tu výborný, podporený dobrou viditeľnosťou. Pod nami Smolenice, na obzore Tríbeč, vľavo dymiace veže Jaslovských Bohuníc a vpravo orešianske Karpaty. Fotenie je však kvôli protisvetlu obmedzené. Skala zrejme slúži aj ako cvičný horolezecký terén, sú tu ukotvené oká.

Pokračujeme ďalej chodníkom, ktorý traverzuje striedavo južnú a severnú stranu hrebeňa. Sme zaskočení snehovými poľami, ktoré napriek týždeň trvajúcemu prudkému otepleniu ešte zostali na hrebeni. Sneh je miestami nosný, miestami sa prebárame aj tridsať centimetrov. Les je tu prevažne bukový, niektoré exempláre sú deformované nehostinným podnebím. Niekto si povie, že nadmorská výška je smiešna, ale na druhej strane, ktoré slovenské pohorie má náveternú stranu nekrytú viac ako 60 km? Prichádzame k tabuli označujúcej NPR Záruby. Smerom na severozápad až sever sa v lesnom prieseku odkrýva nádherný výhľad na obec Buková, Rozbehy s veternou elektrárňou, severné Záhorie, sever Malých Karpát s mohylou na Bradle a Biele Karpaty s Veľkou Javorinou. Chodník prudšie stúpa, miestami vedie po vápencovom príkrove až k rázcestiu Záruby – tu je možné zostúpiť doľava po zelenej do Smoleníc. Na vrchol je to odtiaľto 15 minút. Len čo chodník opustí slnečnú stranu, zostaneme zaskočení – v snehovom poli sa zabárame povyše kolien a hrabeme sa nahor ako sa len dá. Vrchol Zárub nie je taký impozantný ako vrcholy Vápennej či Vysokej. Na malom skalnom ostrohu je kríž, smerovník a vrcholová schránka bez knižky. Aj výhľady sú obmedzené, len ponad stromy na J a JZ. Kto vystúpi po zelenej na Záruby a opäť ňou aj zostúpi, bude sklamaný. Trochu lepší je výhľad z blízkej skaly na sever (podobný ako v lesnom prieseku, z väčšej výšky, ale v menšom uhle).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Z vrcholu Zárub vedie chodník podobným terénom, ako pri výstupe. Mierne klesanie cez snehové polia v prevažne bukovom lese. Ten, kto pomenoval vrch, spravil to veľmi výstižne. Cesta je plná popadaných konárov. Po chvíli sa charakter terénu zmení, zmizne sneh, zredne a zakrpatie les, pod nohami kamene. Chodník už traverzuje len južný svah. Otvoria sa výhľady na masív Veterlína, ktorý sa ťahá súbežne s hrebeňom Zárub. Skaly na slnečnej strane vyžarujú teplo ako radiátor, čo využívajú aj tri motýle – babôčky. My však musíme najmä dávať pozor pod nohy, chodník je miestami príkry a rozdrobený vápenec je zradnejší ako ľad. Pozor treba dávať aj na skaly ostré ako žiletky. Prípadný pád či zachytenie sa v páde by nemuselo dopadnúť dobre. Po chvíli sa ocitneme na lysom skalnom hrebeni, kde je nádherný výhľad nielen na Veterlín, ale na horizonte rozoznávam tiež Pohanskú a Plavecký hrad. Pravej strane kompozície dominuje hrad Ostrý kameň, za ktorým sa vlastne hrebeň Zárub končí. Prehliadku zrúcanín tohto strážneho hradu nevynecháme, veľa z neho síce nezostalo, ale je z neho krásny kruhový výhľad. Stačí, ak sa vyšplháte na asi dva a pol metra vysoký a dva metre široký múr na jeho konci. Očarí najmä pohľad na bukovskú kotlinu so smaragdovou hladinou vodnej nádrže. Pod hradom nás zaujme nielen pekný informačný panel, ale aj rarita – hradná kniha na spôsob vrcholovej knižky. Pochádza z októbra 2005 a je už dosť zapísaná.
Definitívne opúšťame hrebeň prudším klesaním po okraji zaľadnenej lesnej cesty. Cesta spraví ostrý oblúk doľava a doprava; v tomto mieste červená opúšťa zvážnicu a prudko klesá lesom až na Brezinky. My však pokračujeme asi jeden kilometer po lesnej ceste, neskôr zabočíme doľava, prejdeme miestami mierne rozmočenú lúku a skončíme na asfaltke z Breziniek na Bukovú. Tu sa už zjaví zelená značka, ktorá je v mapách VKÚ zaznačená nesprávne na okraji lesa (možno došlo medzičasom k preznačkovaniu). Pokračujeme po asfaltke, slnko riadne pripeká, míňame farmu a vstupujeme do dediny. Miestne pohostinstvo ponúka Topvar za 15,- Sk, utopence za 25,- Sk, my však volíme ešte lacnejšiu kofolu. Z terasy je pekný výhľad na hrebeň, ktorý sme prešli.

V poobedňajšom útlme sa lenivo zvíhame a pokračujeme po zelenej smerom na bukovské kopanice. Až na Horné kopanice vedie asfaltka, stúpanie nie je síce prudké, ale zdĺhavé. Na rozdiel od Zárub sem už dorazila jar, z rozmočených polí steká voda a potok lemujú stromy s veľkonočnými „kvetmi“ – bahniatkami a jahňadami. Za Hornými kopanicami končí nielen spevnená cesta, ale aj stúpanie. Cez rozmočenú lúku prichádzame k Mikulčickým kopaniciam, na ktorých akoby sa zastavil čas. Smerovník navádza príchodiacich doľava na Rozbehy, rovno popred stajňu ťažného koňa, ktorý nás už z diaľky vítal erdžaním. Charakter krajiny je úplne iný ako dopoľudnia, rozbahnená poľná cesta, pahorky, výmoľ, kde treba preskočiť potok. Za výmoľom vystúpame na asfaltku vedúcu do Rozbehov. Po ľavici máme štvorvrtuľovú veternú elektráreň. Vedľa cesty ma zaujme podbeľ, ktorý sa už stihol vytlačiť zo zeme. Samotné Rozbehy majú mimoriadne zaujímavú polohu, táto časť Cerovej totiž leží na lúčnom hrebeni v nadmorskej výške 420 m. Na rázcestníku v obci sú smerovky viacerých značkovaných chodníkov. Treba spomenúť 15 min. odbočku k zrúcanine hradu Korlátka, my však už nemáme na prehliadku čas, tak pokračujeme asfaltkou ďalej až na rázcestie Lipový vrch. Tu je možné po žltej zostúpiť do Jablonice. Verní zelenej pochodujeme zdĺhavo po asfaltke, ktorá sa vinie pomedzi pahorky a lúky. Celkom si vydýchnem, keď ju značka opustí - chodník sa zvrtne doprava, klesaním cez rozmočené lúky a lesné cesty okolo Bojkovej (domov dôchodcov stratený v horách) vkročí do lesa, aby nás po pár kilometroch záverečným prudším zostupom priviedol na začiatok našej trasy, na rázcestie Dolná Raková a na železničnú zastávku Buková. Ako bodka za trekom sa na naše hlavy znesie asi desaťminútový prvoaprílový dážď.

Fotogaléria k článku

+8 ďalších fotiek