Trasa

Štefanová – sedlo Medziholie – Stoh – Chrbát Stohu – Stohové sedlo – Poludňový grúň – Chata na Grúni – Štefanová

Do Medziholia

Do Štefanovej prichádzame predpoludním o jedenástej. Nikdy si nedávame na čas, a tak si dovolíme ešte zastávku na jedno pivko. Výlet začína veľmi pekne. Chodník vedie riedkym smrekovým lesom a lúkami. Z neho máme dobrý výhľad na Veľký Rozsutec a Poludňové skaly. Za nami na hrebeň od Kraviarskeho po Sokolie. Počasie je zatiaľ krásne, ani obláčika, trošku pofukuje. Vedľa cesty rastie množstvo húb, škoda že ich nepoznáme.

Lúka sa uzatvára a vstupujeme do lesa. Terén zostáva na krátky čas prudší. Asi po pol hodine prichádzame do sedla Medziholie. Vľavo máme Veľký Rozsutec a na jeho vrchole značný počet turistov. Pred nami je Osnica a vpravo najvyšší vrch dnešnej túry – Stoh. Rázcestník píše 1.15 h na vrchol. V sedle sa spustil silnejší vietor. Začínam premýšľať, ako asi musí fúkať na hrebeni. Schovaní za mladými smrekmi si doprajeme krátke občerstvenie. Bavíme sa na turistoch, schádzajúcich dolu zo Stohu. Sú po pás zablatení a šmýkajú sa na blatistom chodníku. Vlastne dnešný výlet sa niesol stále v znamení blata.

Na Stoh

Výstup na Stoh začína prudším stúpaním v lese. Po polhodine sa les zmení na hoľu. Prvýkrát vidno až na naše najvyššie Tatry. Vietor prestal fúkať, ale iba počas stúpania na Stoh, pretože hora vytvárala akési závetrie. Prejdeme krátky rovinný úsek a stúpame, ako sa zdá, nekonečným ťahavým terénom. Rozoznávam vrcholovú tabuľu a som hore. To, čo som tušil, sa v pravdu zmenilo, na vrchole je prudký vietor.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takmer celý hrebeň je zahalený v mračnách, ale Stoh zatiaľ nie. Vyťahujem foťák a spravím zopár fotiek. Stoh ponúka pekné výhľady. Veľká Fatra je schovaná v nízkej oblačnosti. Vidno Veľký Choč, Roháče a Tatry, na severe Oravu, na západe Vrátnu dolinu a Kysuce. Zvlášť krásny pohľad je na výškovo rovnakého brata Stohu – na Veľký Rozsutec. O chvíľu je hore i Táňa. Zo sedla nám to sem netrvalo ani hodinu. Dobehla nás nejaká turistická výprava. Asi 50 kusov. Z pohybu ich pier vyčítame, že majú namierené na Chatu pod Chlebom. Aj kvôli tomuto sme sa rozhodli, že chatu dnes radšej vynecháme. Určite tam bolo v tú noc veľa ľudí.

Doplníme pitný režim a dáme sa na zostup. Na vlastné oči pozorujem tragikomické divadlo, keď kombinácia silného vetra, blata a strmého zrázu ukladá niektorých turistov na zem. My sa riadime zásadou, že pomaly zájdeme ďalej. Vypláca sa nám to hlavne dolu v lese na „Chrbáte Stohu“. V týchto miestach by chôdza po rozbahnenom chodníku bez pádu nebola asi možná. Využívame bočné chodníčky pomedzi štíhlymi stromami. Pridržiavame sa ich a takisto nám pomáhajú i turistické palice. Znovu som po dlhšom čase musel priznať, že niekedy je lepšie do kopca stúpať, ako z neho zliezať. Po vybrodení sa z blata nasleduje Stohové sedlo. Najnižší bod medzi Stohom a Poludňovým grúňom na malofatranskom hrebeni.

Cestou na Poludňový grúň

Stretávame sa s partiou asi ôsmich turistov a potvrdzujú svoju účasť na chate. Keďže sa dni skracujú, už okolo pätnástej hodiny bol cítiť príchod večera. Slnko sa rýchlejšie približovalo k horizontu a farebne otepľovalo všetko vôkol. Veľká Fatra sem poslala zásielku mračien, ktoré smerovali rovno ku Stohu. Narážali na jeho vrchol a on ich zachytával a nepúšťal ďalej. Bolo úžasné sledovať toto divadlo, zvláštny jav, keď hory priťahujú mraky. Pre niekoho bežná, nepodstatná banalita, pre oči horalov doslova sviatok. Rád fotím, a preto som si v tej chvíli vyhradil čas. Táňu nechávam predbehnúť. Z batoha vyberám tri kilá foťáku a dve kilá statívu. Snažím sa tieto scenérie ako-tak zvečniť. Popri tejto činnosti čas uteká veľmi rýchlo. Ešte jednu panorámu a balím. Ponáhľam sa hore na Poludňový grúň. Tam čaká Táňa v závetrí za kosodrevinou. Posledný pohľad na mrakmi zahalenú Malú Fatru a ideme dolu. Čaká nás najťažšia časť túry. Zostup z Grúňa ku Chate na Grúni a nakoniec zostup do Štefanovej.

Dolu grúňom

Začali sme za šera, ešte to nebolo na čelovku, no bez nej tiež nič moc. Chodníkom sa nedalo zísť, pretože bol rozbahnený. Na najužšom mieste veľa bočných ciest na výber nebolo. Museli sme pomaličky vyberať najschodnejšiu cestu. Mimo zúženého miesta medzi lesmi bolo lepšie, šli sme po tráve. Avšak sem tam sa stalo, že som stupil na krtinec a pošmykol sa. Cesta z Grúňa po Chatu na Grúni nám v týchto podmienkach trvala skoro hodinu. V chate vyzeralo byť dosť plno.

My sme len chvíľku posedeli na lavičke pred chatou, vytiahli čelovky a pokračovali. Na rázcestníku píšu do Štefanovej ¾ hodinu. To ma potešilo, nakoľko som touto cestou nikdy nešiel. Bola to lesná komunikácia. Asi po sto metroch prišli prvé problémy. V brázdach po autách a kadejakých lesných mechanizmoch bola voda. Medzi brázdami blato. Museli sme hľadať bočné cesty lesom, čo je cez deň bežná vec, ale vo svetle čelovky... Popri tom sme sa snažili medzi sebou viesť hlasnejší dialóg zo strachu z prekvapenia tunajších šeliem. Bavili sme sa napríklad o tom, ako môže niekto takéto zážitky vymeniť za sedenie doma na gauči. No, a tak nám to pomaly ubiehalo. Za hodinu a pol sme boli v Štefanovej. Čo sa dalo, sme umyli pod pouličnou lampou v potoku a hor sa z hôr.

Keď to tak vezmem spätne, mne osobne sa výlet veľmi páčil. Aj to blato, aj vietor. Je to jednoducho i o tom. Inak trasa je jednoduchá, vhodná aj pre menej zdatných turistov. Len treba vyraziť ráno, aby vás v hore nezastihla tma.

Túra sa uskutočnila 3. 11. 2012.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek