Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Víkend na hrebeňoch okolo Vrátnej doliny

Doteraz som chodila na Slovensku len na jednodňové túry. Po zimnej Zbojníckej chate prišiel rad na jesennú chatu vo Veľkej Fatre a hádam aj západ a východ slnka chytíme. Predpoveď počasia nebola ani zďaleka ideálna, ale neodradilo nás to od pochodu hlavným aj bočnými hrebeňmi okolo Vrátnej doliny. Keď sme sa dozvedeli, že Mirec organizuje výšlap v Malej Fatre, rozhodli sme sa pridať. Bude veselšie vo väčšej partii, ako keď sa len sami dvaja moceme.

Vzdialenosť
32 km
Prevýšenie
+2710 m stúpanie, -2713 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jeseň – 22.09.2012
Pohoria
Malá Fatra - Krivánska časť (Národný park Malá Fatra)
Trasa
Voda
Dolné diery (prameň), sedlo Medzirozsutce (prameň), sedlo Medziholie (pramene), Chata pod Chlebom, Chrapáky (prameň)
Nocľah
Chata pod Chlebom
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Terchová, Biely Potok (bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Osoby a obsadenie: Mirec (Špendel), Kalamita, Bratranec (Vrták), Pinka, Roman a ja.

1. dejstvo

Hotel Diery – Nové diery – Horné diery – sedlo Medzirozsutce – Veľký Rozsutec – Medziholie – Stoh – Poludňový grúň – Steny – Hromové – Chata pod Chlebom

Ráno pred odchodom z domu som sa voľajako zamotala, potom ešte aj 3-ročná dcéra Emka buntošila, a tak sme vyrazili podstatne neskoršie ako bolo plánovaných 5.30 h. Kvôli zmätkom s rezerváciou ubytovania na chate sme nevedeli, či nám treba aj spacáky, pre istotu sme si ich teda zobrali. Na Donovaloch nás vítalo vychádzajúce slnko, ružové zore na belasej oblohe sa rýchlo menili na oranžové. Keď sme dorazili do Terchovej, zvyšok partie tam už samozrejme bol. Skúšali sme sa dovolať na chatu a zistiť, ako je to s tým naším spaním. Lenže chatárka nedvíhala, a tak sme sa rozhodli pre istotu spacáky brať so sebou. Ibaže to znamenalo, že sa Roman musel kompletne prehodiť do väčšieho ruksaka. Našťastie, nebol s nami Momo, ten by už zúril, respektíve šliapal bez nás, Ružomberčania však trpezlivo vo veselej debate čakali. Aby ich trpezlivosť náhodou neprešla, dala som im glgnúť hruškovice.

Konečne sme z parkoviska pri hoteli Diery o cca 8.00 h vyrazili. Počasie bolo dosť naprd, zatiahnuté, každú chvíľu mohlo spŕchnuť. Po 20 minútach chôdze a skackania popri potoku na križovatke Dolných a Nových dier som si uvedomila, že som zabudla v aute foťák. Hmm, tak dnes sa zatiaľ „darí“. Hybaj teda rýchlym tempom naspäť! Pri hoteli stretávam dve veľké tlupy ľudí. No super, to sa bude blbo potom predbiehať. Detská tlupa so slovami: „Aha, my ešte len hore ideme a táto už naspak!“, sa usadila v prístreškoch hneď za hotelom a mne tým odpadlo jedno predbiehanie. Rýchlo beriem foťák a fujazdím naspäť. Druhú tlupu asi 30 ľudí dobieham akurát na skalách pred Ostrvným. A tak kľučkujem, obieham ich po potoku, pchám sa, hľadám skratky. V Ostrvnom sa vydali smerom cez Dolné diery, mením teda pôvodný plán, že zvyšok partie nadbehnem kratšou trasou cez Dolné a pokračujem Novými dierami. Rebríky sú vlhké a klzké, v potoku však veľa vody nie je. Tiesňava je aj tak super, miestami sa dosť ťažko prepchávam s ruksakom popri skale a rozmýšľam, ako som sa tam zmestila pred 2 rokmi s Emkou v babyvaku. Strmým chodníkom potom riadne fučím a potím sa, partiu však dobieham ešte pred Podžiarom. Pri kolibe si dáme kratučkú občerstvovaciu prestávku, kukneme do mapy a pokračujeme Hornými dierami.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tie sa mi páčia najviac, treba sa šplhať, niekde sú rebríky, niekde reťaze. To už začínam aj fotiť a natáčať, zaberie to však dosť času a pravidelne blokujem ľudí za mnou, už čakám, kedy ma niečím ovalia. Našťastie idú pomaly a sú trpezliví. Pod Pálenicou si logneme z ťapky, v Tesnej rizni debatujeme, pod Tanečnicou zaregistrujeme folklórne zvuky heligónky z neďalekých skál. To sa už cez lúky dostávame do sedla Medzirozsutce. Hľadajúc závetrie v čučoriedí medzi smriečkami mimo záchodových zákutí s množstvom použitých papierov usadáme k jedlu. Mirec aj Bratranec vytiahnu vzorovo naaranžované misky, od Mirca vyfasujeme na koštovku aj tri druhy sušeného mäsa. Chutilo sucho a mäsovo. Popri žutí pozeráme na zasnežené vrcholky Nízkych Tatier, ktoré sa predierajú cez nízku oblačnosť. Konečne sa dovolám chatárke a zisťujem, že izbu máme predsa len rezervovanú a spacáky teda vlečieme zbytočne. Vietor a vlhko nám chladia kosti aj cez vetrovky, tak piknik radšej rýchlo ukončíme a smerujeme na Veľký Rozsutec.

Ľudí je požehnane, idú hore aj dole, starí aj mladí. Ružomberská štvorka sa teperí aj s „radiátormi“ a „heligónkami“ na ruksakoch, na nich sa chystajú spať. Tesne pod vrcholom predbiehame rodinku s chlapcom, ktorý chytá zo skál hysák a s plačom napreduje. Som zvedavá, ako bude zostupovať do Medziholia. Na vrchole je fúra ľudí a skupina heligonkárov. Náhodou sme si vybrali termín, kedy sa uskutočnil takýto muzikantský výstup. Zima je riadna, veru nezávidím im, keď skrehnutými prstami po gombíkoch behajú. Ale ulieva sa len jeden, ostatní poctivo hrajú aj spievajú. Tí naši z Ružomberka sa nepridali, vzhľadom na zimu mali asi náklad do radiátorového režimu prepnutý. Výhľad je stále oblačný, ale vytvorila sa dlhánska horizontálna modrá škára. Kým pofotím a natočím čosi, ostatní mi ušli únikovou cestou do Medziholia. Zostup je tu zaujímavý, treba liezť po skalách, ale sú suché, takže sa nešmýka a dá sa to zísť bez použitia reťazí. Radšej sa chytám skál ako železa. Pohľad do sedla je pekný, križujúce sa chodníky vytvárajú dlhonohého pavúka. Až pár dní po túre zisťujem, že tam kedysi stála veľká chata, kým nezhorela.

V sedle dáme krátku jablkovú prestávku, a potom už šliapeme na Stoh. Tiahly výstup prerušujem inštaláciou a vrstvením ponožiek v snahe vyhnúť sa otlaku na členku, ktorý sa znenazdajky ohlásil. Na hrebeni začína opäť fúkať poriadne studený vietor, ale oblaky sa trhajú a vykúka modrá obloha. Vrchol nás víta snehovou guľou, modrou šiltovkou a krásnym výhľadom na fatranský hrebeň. Biele oblaky sa držia oddelene od čiernych chmár, prelievajú sa cez Chleb a Kriváne, slnko ich presvecuje. Roman, Pinka a ja čakáme na zvyšok vyzbrojení kapucňami, s hrôzou zisťujem, že mám pokazené svoje obľúbené okuliare. Keď konečne dorazili, ich fialové ústa a zuby nám vyjavili, prečo sme museli tak dlho čakať. Fialové nie od zimy, ale od čučoriedok. Zostup zo Stohu bol dosť nepríjemný, strmý a šmykľavý, s paličkami je to však oveľa ľahšie. V sedle sa nám Mirec, Bratranec a Kalamita opäť stratia, pokračujeme vo výstupe na Poludňový grúň. Slnko nás hreje, zo severu však tiahnu poriadne mrákavy. Ostatných stále nevidno, a tak nečakáme, pridáme do kroku, aby nás nakoniec ešte aj lejak nechytil. V Stenách už fučí taká víchrica, že nám nohy odfukuje a Pinku sa snaží z hrebeňa zhodiť. Míňame fotografov, ktorí si v tom nečase spokojne štelujú statívy a foťáky a čakajú na vhodný záber. My už priam bežíme. Mračná trochu spomalili svoj postup a keď na Hromovom odbočíme na žltú a zídeme z hrebeňa, dostávame sa do závetria. Chodník k Chate pod Chlebom je nepríjemný, šikmý. Pred chatou to vyzerá na prvý pohľad, akoby sa zabíjačka chystala a veľký parák bol už naštartovaný, to bola však len kaďa s horúcou vodou pripravená na čľapkanie pre turistov. O 17.35 h vchádzame do chaty.

Hneď sa hrnieme k pultu, platíme nocľah a objednávame jedlo. Keďže chata je už plná, prisadli sme si k trojici predstaviteľov českého chlapstva. Najskôr len ja s Pinkou – to sa chlapcom hneď tváre rozjasnili a jeden z nich spustil guľometnú paľbu v slovenčine s českým prízvukom. Pinka sa hneď chytila, začala štebotať, a potom sa jej už huba nezavrela. Vlastne zobák. Keď došiel Roman, "Čechúň" na chvíľočku zaváhal, ale keď zistil, že Pinka je sama, zasa to naplno rozbalil. Ani nie o hodinu došiel aj ružomberský zvyšok. A po nich aj dážď. Zábava gradovala a hluk od nášho stola sa zvyšoval nepriamoúmerne k hladine slovenského alkoholu vo fľaškách. Prohibícia v Čechách totiž katapultovala českých bratov od hranice rovno k slovenským regálom s tekutým obsahom. Ku koncu smiech a spev od nášho stola prehlušil vravu všetkých ostatných stolov. Kalamita, Lenon I a Lenon II – ako boli momentálne pomenovaní vďaka svojim okrúhlym okuliarom Bratranec s Mircom - sa vyparili pomerne skoro. Keď už hladina hlavného zabávača prekročila 3 promile, pobrali sme sa aj ostatná Slovač spať. Čechom ešte nebolo dosť, nakoniec sa aj do kade išli okúpať. Toho trojpromilového z nej údajne museli potom vyniesť.

2. dejstvo

Chata pod Chlebom – Snilovské sedlo – Chrapáky – Kraviarske – Baraniarky – sedlo Príslop – Sokolie – Malé nocľahy – Tiesňavy

V izbe sme boli deviati. V noci som sa párkrát zobudila na teplo a motanie sa kohosi po izbe, čo hľadal postupne mobil, čelovku a dvere. Keďže ich v opitosti hľadal aj v cudzích veciach, majiteľ sa ostro ohradil. Nakoniec ma zobudil Roman, ktorý mi oznámil, že vonku je krásne jasno a o chvíľu bude svitať. Zistil to pohľadom z okna cestou na záchod a uľavený sa zakutral naspäť pod perinu. Najskôr sa mi nechcelo vyhrabať z teplej postele, ale už som nezaspala, a tak som to išla von skontrolovať. Bola poriadna zima a inverzia. Klepalo ma od chladu, vrátila som sa teda lepšie obliecť, zobrala foťák, kameru a hybaj užívať si krásne pohľady. Bol tam aj český kamarát Robo, tak sme spolu vyšli vyššie za lepším výhľadom. Slnko vychádzajúce spoza inverznej hmly sfarbovalo oblohu a oblaky na oranžovo. Robo mi urobil krásnu fotku v jeho ohnivých lúčoch. Bolo 6.32 h.

Spať som už nešla. Ľudia sa postupne budili, páchali hygienu. Nakoniec otvorili aj bufet a po ¾-hodine od objednávky som sa dočkala svojich viedenských párkov. Spišské sa z nepochopiteľných príčin varili 10 x rýchlejšie. Potom sa už doterigal aj Roman, vonku sa rozložilo ČR aj RBK, po raňajkách sme sa o cca 9.00 h rozlúčili a išli každý iným smerom. ČR smer Rozsutec, RBK na Šútovo a ja s Romanom na bočný hrebeň od Veľkého Kriváňa cez Baraniarky do Terchovej. Chleb bol v oblakoch, tak sme naň ani nešli, po zelenej sme prešli do Snilovského sedla a po úspešnom pobyte na záchodoch pri lanovke sme s ľahkosťou v srdci aj tele pokračovali traverzom po modrej. Nešli sme na Veľký Kriváň, lebo sme nevedeli, že zo sedla Bublen sa dá zísť rovno dole, v mape nebol zaznačený turistický chodník. Zistili sme to až pri tabuli na Chrapákoch. No čo už, aj tak bolo zamračené. Trasa pokračovala dole do sedla za Kraviarskym cez červeno sfarbené čučoriedie, jeseň sa už prihlásila o slovo. Zo sedla hore na Kraviarske, kopec bol ako podľa pravítka rozdelený na lúčnu a kosodrevinovú polovicu, chodník vedie presne rozhraním. Na Kraviarskom sa nám otvárajú prvé pekné výhľady, začína sa vyčasovať. Meditujeme, a potom podľa mapy zisťujeme, pokiaľ je Orava a kde sú Kysuce. Rozsutce stále ťahajú naše oči a sú oproti modrejúcej oblohe čoraz krajšie. Pred sebou vidíme celý hrebeň, čo ešte čaká na naše nohy. Tešíme sa hlavne na úzky skalnatý hrebeň Baraniarok a sme zvedaví, aké to tam bude. Len my ešte nevieme, aký cikcak typu sedlo-vrchol budeme musieť absolvovať.

Prvý prudký zostup nás čaká z Kraviarskeho a následne prudký výstup na zalesnený vrchol Žitné. Opäť zostup do sedla, a to sa už štveráme na skvelo vyzerajúce Baraniarky. Na tento skalnatý masív treba dokonca aj trochu liezť, stena vyzerá ako múr vďaka kvádrovito-bridlicovej odlučnosti. Oproti modrej oblohe vyzerá perfektne. Ani sa nenazdáme a sme hore na hrebeni. Za nami pekne vidno kopcovú sínusoidu, ktorú sme práve prešli. Hrebeň pred nami je pomerne rovný. O chvíľu už usadáme na skaly, vyčnievajúce do priestoru nad dolinou a kochajúc sa výhľadmi obedujeme. Pozeráme na kysucké kopce až po Súľovské vrchy, pod nohami mám majestátnu zalesnenú hlbokú dolinu Veľká Bránica a za ňou súbežne Malá Bránica a ďalšie doliny. Výseky v tvare šípok vytvárajú peknú vzorku v hustom poraste a zaujímavé sú aj úplne holé trávnaté sedielka, kde tu pohodené v tej stromovej húšťave. Celý čas vidno aj Rozsutce a Stoh a v štrbine Medziholia vykúkajú západné Tatry. Posilnení slaninou preliezame malý špic, ktorý vyzerá ako vrchol, ale nie je. Na ten prichádzame až o pár minút neskôr. Vytešená zo všetkého sa nepozerám poriadne pod nohy a dobytie vrcholu Baraniarok (1270 m) o 13.30 h oslávim pádom. Nie z vrcholu, len tak na zem, ale aj to bolelo. Chvíľu ešte pozrieme opäť výhľady do všetkých strán a začíname zostup do hlbokého sedla Príslop. Zostup zo Stohu bol oproti tomuto prechádzka ružovým sadom. Mazľavé blato a strmý svah nám dávajú poriadne zabrať, bez paličiek by sme veru nie raz pobozkali zadkom rodnú slovenskú hrudu. Toto šmýkanie trvalo celý čas až do sedla, trvalo to takmer ¾ hodiny a zišli sme 350 výškových metrov. Tam konečne blato vystriedala tráva. Vidiac kopčisko nad nami, na ktorý sme sa mali zase šplhať, sme chvíľu aj rozmýšľali, či zo sedla nezbehneme rovno dole do Starej doliny (Starý dvor), keďže čas utekal a dcérenka Monika, opatrujúca Emku nás doma vrúcne očakávala, lebo chcela ešte niekam zmiznúť. Nakoniec sme však pokračovali v pôvodnej trase.

Po žltej sme expresne vybehli na hrebeň Sokolieho, chodník bol aj tu šikmý a miestami šmykľavý, ale nebolo to ani zďaleka také zlé ako zostup z Baraniarok. Na hrebeni nás privítali mohutné skaliská a prekrásny pohľad na celú Vrátnu dolinu a okolité kopce. Celý hrebeň lemovaný bralami, chodník síce viedol cez les, ale bolo veľa vyhliadok. Presne o 15.00 h prichádzame na vrchol Sokolie (1171 m). Neskôr sa nám ponúka pohľad na mohutný skalný masív nad Obšívankou, kadiaľ som prechádzala s Jojom asi 2 týždne predtým. V mieste s divným názvom Malé nocľahy a kótou rovných 1000 m prechádzame na modrú značku a pokračujeme do Tiesňav. Stále prechádzame popri a popod bralá, skaly, masívy. Posledný zostup už dáva naším nohám zabrať, to ale nebráni vychutnať si pohľady na „veľkonočnú sochu Moai“, dobre známu ťavu či iné skalné útvary. Na niektorých miestach sú reťaze, ale dá sa to zliezť aj bez nich. O 16.30 h sa ocitáme na asfaltke vo Vrátnej doline.

Záver

O chvíľu chytám stopa a sympatický starší manželský pár ma odvezie až k nášmu autu napriek tomu, že pôvodne chceli ísť opačným smerom. Autom sa vrátim po Romana, s úľavou vyzúvame bagandže a spokojní cestujeme domov. Druhý deň na bočnom hrebeni bol ešte krajší ako prvý na hlavnom. A ak pánboh dá, hádam sa tam niekedy vyštveráme aj v zime.

Túra sa uskutočnila v termíne 22. - 23. 9. 2012

Fotogaléria k článku

Najnovšie