O dolinách a ich vôňach

Doliny. Už len samotné slovo znie magicky a tajomne. Doliny však magické a tajomné naozaj aj sú. Je to svet sám pre seba. Svet, ktorý vnímavého a otvoreného človeka dokáže okamžite pohltiť, aby sa tak ocitol mimo čas a dobu. Ich krása je natoľko podmanivá a čarovná, že človek sa v nich cíti ako v rozprávke, ktorú mu pred spaním čítali rodičia a dávny príbeh tak pokračuje aj po rokoch ďalej. Je to príbeh bez konca. Je to príbeh o večnom hukote dolín, o ich obyvateľoch, o potôčikoch či rozbúrených riavach. Je to príbeh o orloch či krkavcoch, ktoré nad nimi neustále krúžia. Aj o tajomných nočných tieňoch, zakrádajúcich sa nocou za mesačného svitu hore dolinou. Je aj o nekonečných piesňach, ktorým melódie udáva vietor v korunách vysokých starých jedlí či smrekov. Je to príbeh o svete, do ktorého treba vstupovať uvoľnene, no s naplno aktivovanými zmyslami, ale hlavne s úctou.

Postoj teda, človeče, na prahu doliny prv, než do nej vstúpiš. Postoj a dýchaj zhlboka. Nechaj do seba vojsť dušu doliny, ktorá ťa bude sprevádzať a ochraňovať tak, ako už odjakživa ochraňuje všetky živé bytosti, ktoré ňou prechádzajú alebo v nej bývajú. Lebo dolina je ako matka všetkého, čo v nej prebýva. Až keď si plne uvedomíš jej podstatu, vôňu, tvar a krásu – až potom vstúp a zažiješ nevídané. Už po vstupe do jej objatia ťa ovanie svieži vánok a môžeš rozmýšľať, ktorá dolina vonia krajšie. Každá však vonia inak a vždy je to vôňa omamná. Hlavne na jar. Nenájdete dve doliny, v ktorých by rástol rovnaký počet stromov, či kvitol rovnaký počet kvietkov rovnakých druhov. A práve preto vonia každá inak. Sú doliny, v ktorých vás omráči osviežujúca vôňa lopúchov s takou intenzitou, že sa vám razom prečistia všetky dutiny. Inou sa zase nesie nádherná sladkastá vôňa smrekovcov, v druhej sa zase po stráňach šíri vôňa pamajoránu obyčajného či materinej dúšky. Ďalšou dolinou sa zase rozlieha vôňa medu, lebo v dutinách starých smrekov, ktorých je tu nadostač, našli svoj domov početné včelstvá.

Ale aj v samotnej doline sa striedajú vône. Niekedy za každou zákrutou. Kvitnúce malinčie na rúbanisku v úbočí sa nad potokom hore stráca v kosodrevine, ktorej nezameniteľná a intenzívna vôňa sa nesie jarnou dolinou až k vám, dolu na cestu, kde sa miesi s vôňou brezového hájika, ktorý neskôr v lete zavonia hubovou arómou. Po chvíli, keď v doline staré smrečiny vystriedajú lúky, ovanie vás skoro na jar liečivá vôňa podbeľa a prvosienok, ktorú neskôr vystrieda vôňa jahôd. V lete vás doliny očaria najmä všadeprítomnou vôňou malín, ktorými sú kríky doslova obsypané.

Dýchaj preto zhlboka, človeče, a nechaj pôsobiť liečivú vôňu, ktorá lieči bolesti na duši aj na tele. Dýchaj zhlboka a vnímaj, ako každá čiastočka tejto prirodzenej vône pomaly prechádza tvojim telom, aby ťa uzdravila. Započúvaj sa do večného hypnotického hukotu doliny, ako aj do spevu vtáčikov, ktorý sa neustále nesie dolinou, ako nekonečný prúd melódií, ktoré sa celý deň vinú nad kľukatiacim sa potokom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doliny sú už od pradávna útočiskom všetkého živého a v každom ročnom období prekypujú životom. Vždy je v nich dostatok vlahy a osvieženia a v letných páľavách aj dostatok tieňa, ktorý vyhľadávajú obyvatelia okolitých lesov. Preto treba dolinami kráčať potichu tak, ako ňou kráčajú aj oni, a potom uvidíte, ako sa v predlžujúcich sa popoludňajších tieňoch mihne vysoká, srnčia či diviačia zver, ktorá zvykne mať v dolinách bahniská. Keď sa do doliny vkráda večer, driemajúca sova na starom smreku spozornie, prečistí si perie a pomaly sa vznesie ponad mladinu, tíško letiac dole dolinou. Každý večer dolina ožíva rušným životom. Hlavne večer zver schádza zo strmých úbočí do dolín, aby sa osviežila a ponapájala, a ak je jeseň, dolinou sa rozozvučia hromové chorály statných jeleňov. Vtedy okolité úbočia vracajú ozvenu naspäť do dolín, aby sa tak pripojila k večernej hudbe hôr. Doliny sa vtedy stávajú svedkami úžasného predstavenia, ktorému sú pódiom a kulisou zároveň.

Večer vône v dolinách spravidla silnejú. Šíria sa sviežim večerným vzduchom, ktorým tu a tam ešte preletí pavučina, ktorú na malý zlomok okamihu ešte ožiari posledný zablúdený lúč slnka, aby sa neskôr zachytila o veľký odkvitnutý bodliak. V dolinách sa veľmi rýchlo stmieva. Po súmraku spoza horského hrebeňa vychádza mesiac, ktorý do doliny vrhá jemné závoje svojho svitu a na úpätí skalnatého úbočia pozorné oko zbadá tajomné čierne tiene, ktoré sa nehlučne pohybujú hore dolinou. Akoby stvorenia z iného sveta sa bez najmenšieho šramotu mihnú nad potokom, ponad starý vývrat, či spadnutú kamennú lavínu. Mesiac na chvíľu zakryje veľký tieň, ktorý sa oddelil od vysokých a rozoklaných skál nad dolinou a teraz nad ňou rozprestrel svoje mohutné krídla. Dolina dostáva tajomný nádych, ktorý znásobuje malý striebristý žblnkotajúci pásik - vodiaca niť, ktorá tých, ktorí majú strach, spoľahlivo vyvedie z doliny von. V dolinách sa však báť netreba ani v noci a z prítmia možno sledovať, ako sa vlci zakrádajú po lesných chodníčkoch a ako naša najväčšia sova – výr skalný, dozerá na ich obchôdzku.

Aj v zime sú doliny nádherné. Tenká, zverou vyšliapaná cestička sa v hlbokom snehu vinie ako stužka do útrob doliny, ktorej úbočia lemujú snehom obalené smreky. Tak ako vtedy, v Bielovodskej doline. Stáli sme tam v silných mrazoch za horárňou a dívali sa na sivú oblohu, na vrcholky zasnežených hôr, na opar vnášajúci sa nad potokom a nad korunami smrekov. Dokonalé ticho a bezvetrie narušoval len krkavec, ktorého krákanie odrážali skalné steny a ktorý neúnavne krúžiac nad dolinou komunikoval s vlkmi. Dolina nás však volala, a tak sme išli ďalej. Aj v takýchto extrémnych mrazoch možno v dolinách cítiť vône. Voňajú živicou smrekov, ktorá má blahodarné účinky na zmysly človeka.

Doliny neustále dýchajú, a preto aj neustále voňajú. Dýchajú atmosférou, ktorú nikde inde nezažijete. Atmosférou, ktorá si vás k sebe jemne privinie, len čo do nej vstúpite. Atmosférou, ktorá už vo vás ostane do konca života. Aj dojazdy do cieľa dlhými dolinami, po dlhej a náročnej túre majú svoje čaro. Monotónne šliapanie po širokej lesnej ceste môže unavovať ubolené nohy, no duši sa dostáva blahodarného liečiva a očiam pastvy na jej dne, okolitých spoločenstvách rastlín a krásneho prostredia. Je úplne jedno, či do doliny schádzate z horských sediel, holí, alebo vysokých končiarov, alebo do nej len nachvíľu zvedavo nakuknete v rámci krátkej popoludňajšej nedeľnej prechádzky. Akýmkoľvek smerom po nej idete a akokoľvek dlho sa v nej nachádzate, to sú veci nepodstatné. Podstatné je precítiť jej podstatu a vnímať jej vôňu a krásu. Dostanete tak do seba niečo, čo vám dolina rada dá. Niečo, čo sa vo vás bude neustále vynárať aj po rokoch. Stačí len chvíľu porozjímať a znova ste tam – v doline.