Túra

Zima „jak sviňa“ na Spišskej Magure

24.12.12
V pamätné, extrémne mrazivé a nepríjemne skoré popradské sobotňajšie ráno prichádzam na zastávku pred Domom kultúry, kde sa osamelo drkoce Mišo Vongrey – poľovnícky ašpirant, komplet v zelenom, s kukerom na krku a po ostatných šiestich účastníkoch túry tu nieto ani stopy. 8. 12. 2012 v Poprade totižto nastalo druhé ročné obdobie - zimu vystriedala sku...ná zima.

Trasa

Magurské sedlo – Spádik – Godšinová – Smrečiny – Bukovina – Malá poľana - Slodičovský vrch – Magurka – Filipský vrch – Ždiar

Autobus na Sibír a päťcentimetrová zima

Stromy sú obalené hrubánskou vrstvou námrazy a celé mesto je zahalené do hustej mliečnej hmly. Ale aj napriek značne zdecimovanej výprave som rád, že nezmar Mišo prišiel. Interiér autobusu, ktorý prišiel na chlp presne, je tak namrznutý, až má človek pocit, že je to linka do Murmanska či Ojmiakonu a nie do Veľkej Lesnej. Ľudia sú zababušení až hrôza, klepú sa od zimy, no Mišo, významne sa na mňa pozrúc, ukazuje na fľašu rumu v ruksaku a spokojne, ba priam pôžitkársky sa usmieva. Po trištvrte hodine jazdy, v stúpaní na Magurské sedlo trošku hapruje motor a autobus ide takpovediac „peši“. Slimačia rýchlosť je však veľkou hrozbou pre môj zámer - chytiť na hrebeni východ slnka aj s inverziou a urobiť pekné panoramatické zábery.

Po urýchlenom, priam vojenskom vystúpení Mišovi vravím, nech len ide rovno na hrebeň, že ho tam budem čakať, a dávam sa do nekompromisne rýchleho behu po miestami strmej zvážnici rovno na hrebeň. Modrá značka po chvíli odbáča doprava, aby prešla popod kopec Spádik, no to ma teraz netento - neoné. Po kilometri sakra zrýchleného presunu sa ani nevydýcham, lebo nie je kedy a okamžite vybaľujem fototechniku a fotím a fotím, že aj japonskí turisti by trpeli komplexom menejcennosti. Slnko je však už kúsok nad Levočskými vrchmi, ale ešte stále pekne v riedkej oblačnosti, tak z toho hádam niečo bude. Po chvíli prichádza aj Mišo a hneď mi podáva ďalekohľad s tým, že dolu po lúke nad Pustovcom, dva kilometre od nás, beží pekný a statný jeleň.
„Ulej bratu,“ vravím. „Lebo inak si ani ten kuker nezaostrím, aká je tu strašná kosa.“

„Minimálne dvadsať pod nulou,“ hodnotí skúsene situáciu. „Ale my s tým vybabreme he, héé,“ škerí sa a vyťahuje našu záchranu.
Rum a čaj nám teda umožňujú stáť tu zhruba hodinu, čakať na zmeny svetla a farieb a kochať sa nádherným divadlom. Celá Popradská kotlina je pod hustým mliekom inverzie a vykúkajúce Levočské vrchy mi silne pripomínajú ostrov Brač z úbočia nad Baškou Vodou v Dalmácii. Slnko spoza riedkych mrakov farbí všetko do ružova a moju pozornosť pútajú najmä maličké ostrovčeky na východe, smerom na Starú Ľubovňu a Plaveč. S rumom v papuli sa cítim ako na mori, len tá štípajúca zima.

Na druhej strane si zase vychutnávam ukážkový výhľad na celé Zamagurie aj s Pieninami, kde sa však dnes s inverziou výdatne šetrí. Kríza proste nepustí. No napriek tomu sa z tohto výhľadu tešíme ako malé deti a Mišo s kukerom objavuje tentoraz jelenicu, ktorá stojí na lesnej ceste asi kilometer od nás pod hrebeňom a díva sa na nás. Vzápätí k nám mieri zvedavý krkavec, ktorý sa vznáša len pár metrov nad nami a nakoniec usadá na obkmásanom buku na vrchole Spádika. Zatiaľ z posledných síl robím panorámu Gorcov, Sadeckých Beskýd, Pienin a Zamaguria, s úplne stuhnutými prstami a za mnou na mieste skáče Mišo.

Sadecké Beskydy, po poľsky Beskid Sadecki, je pohorie vyznačujúce sa najmä hustými lesmi a samotný fakt, že tmavá silueta tohto horstva tajomne vypĺňa takmer celý severovýchodný obzor, ma núti čoraz intenzívnejšie premýšľať nad jeho návštevou. Najvyšší vrchol tohto pohoria - Radziejowa, vysoký 1266 metrov, by určite stál za návštevu, ako aj celá hrebeňovka. Už pár rokov ma dráždi aj pohorie Gorce, ktoré na východnom okraji prakticky splýva so Sadeckými Beskydami, ale hlavne najvyšší - 1310 metrový vrch Turbacz nad Nowym Targom, na ktorý sa práve zasnene dívam. Veď to tu mám z Tatier na skok, tak už si len počkať na leto.

Keď zmrznutý kolega konštatuje, že je taká zima, že sa (vzhľadom na značne zníženú „centimetráž“) ani vyšťať nedokáže (s nehybnými prstami to radšej ani neskúšam) a s varovným konštatovaním, že zima je už naozaj iba päťcentimetrová, sa veľmi rýchlo poberáme preč. Za hodinu mi bez rukavíc tak stuhli prsty, že sa mi už v nich následne nechcú ohriať ani po hodnej chvíli, a to som sa im už aj vyhrážal.

O víťazstve dobrého nápadu nad zdravým rozumom

Schádzame naspäť dolu na rázcestie, kde odbáčame doľava a už po modrej značke pokračujeme ďalej. Cesta vedie hustou mladinou, obsypanou snehom, no jeho vrstva tu nepresahuje 20 – 30 čísel a tak sa nám bez problémov napreduje. Po poldruha kilometri si po východe z lesa znova nechávam dobrovoľne primŕzať ruky k spúšti, pretože neodfotiť to, čo sa nám tu samé naaranžovalo, by bolo doslova trestuhodné. Smerom na západ, sever a východ je totižto veľmi ostrá viditeľnosť a tak konečne zo Spišskej Magury dokumentujem mystickú Babiu horu, krásne nasvietenú a obsypanú snehom. Vzdušnou čiarou je od nás táto 1725 metrov vysoká majestátna hora vzdialená presne 72 kilometrov, no máme ďalekohľad. Parádička! Opäť teda stojíme ako blbci a dívame sa a dívame. Babia hora je jednoducho charizma sama.

Opäť ten istý rozmrazovací rituál, tentoraz už aj s rumom a čajom a ide sa ďalej. Pokračujeme po odlesnenom hrebeni, v tejto časti Magury sú odlesnené aj svahy, a tak sa nám naskytajú nádherné výhľady do hlbokých dolín na každej strane. Raz nakúkame napravo do krajiny ku „Guraľom“, raz zase naľavo ku „Špišakom“. Na Spiši je vskutku excelentná hmla a my sa rehoceme z toho, že prečo sa vlastne vraví „šľepi Špišak“. Zhodujeme sa na tom, že oficiálne je to z „paľenky“ a hmly dohromady. Sranda začína byť vcelku nepublikovateľná, a tak radšej spomeniem, že je odtiaľ celý ten čas, už zo Spádika nádherný výhľad na hradbu Vysokých a Belianskych Tatier, z pre niekoho možno atypického a neopozeraného uhla.

„A keď už sme pri tých uhloch, uhnime si aj my!“ navrhuje Mišo a odmietnuť v týchto podmienkach tento dobročinný návrh by bol hriech a samovražda zároveň. Nuž, ako sa vraví – zase zvíťazil dobrý nápad nad zdravým rozumom... Po aperitíve zákonite nasledujú raňajky, ktoré som pripravil už včera – čerstvá bryndza z Liptovskej Tepličky s nastrúhaným a šialene štipľavým chrenom, majoránom a pochúťkovou smotanou. Energetická pomazánka na túru, ako sa patrí.

Celý čas, už od Magurského sedla, svorne konštatujeme, že značenie je naozaj výborné, čo v tejto časti Spišskej Magury svojho času bolo úplne ináč. Aj keď zablúdiť na hrebeni aj bez značenia sa jednoducho nedá - že áno... Značky sú tu na vysokých paliciach, takže aj keď napadnú dva metre snehu, značenie bude viditeľné. Celá cesta po hrebeni sa nesie v znamení miernych klesaní a stúpaní, kde prevýšenia medzi jednotlivými kopcami dosahujú nanajvýš nejakých 50 – 60 metrov, čo je pri tiahlych stúpaniach zanedbateľné. Na Smrečinách, vo výške 1158 metrov, sa už hrebeň definitívne prestal točiť doprava a legendárny Lendak máme priamo naľavo pod sebou, vzdušnou čiarou vzdialený len niečo cez tri kilometre. Pohľad na tatranskú panorámu je stále fascinujúci, aj keď sme domáci – na tom sa jednoznačne zhodujeme, ako aj na tom, že snehovej prikrývky akosi pribúda a ide sa čoraz ťažšie. Telefonujem ešte sesternici do Reľova, na ktorý sa práve pozeráme, a ktorý je za Magurským sedlom prvou obcou Zamaguria, či náhodou jej muž Ľubo nie je niekde na Magure, keďže je poľovník.

Za Smrečinami nachádzame vlčie stopy a mňa teší, že svorka tu stále „operuje“. Pocit domova je tak znásobený a my sa svorne tešíme, že nežijeme niekde, kde vlkov a medvede vystrieľali už pred stáročiami. Po vnorení sa do mladiny prichádzajú na rad Mišove poľovnícke zážitky s medveďmi a neustále pozeráme pred seba na množstvo stôp v snehu. Výdatne sa tadiaľto špacírujú líšky, zajace, vysoká a srnčia. Vedúci už spí zazimovaný v brlohu.
Po troch kilometroch prichádzame k rázcestiu Bukovina, kde vyúsťuje zelená značka, ktorá sem vedie z Jezerska. Prakticky celý tento úsek, zo Smrečín až na Malú Poľanu, vedie lesom, ktorý už - keď budete čítať tieto riadky, možno nebude realitou. Nekompromisne tu totižto ťažia zhruba 30-ročné smreky, a mne to vyháňa vrásky na čelo. Zaujímavé, že v Poľsku je tých rúbanísk oveľa, oveľa menej – ale ako s nadhľadom vraví Zdeno Vasilišin – „lykožrút“ akýmsi zvláštnym spôsobom vzorne rešpektuje štátnu hranicu a drží sa len na našej strane.

Ešte väčšia zima a ešte menšia „centimetráž“

Zaháňam radšej tieto chmáry a teším sa z toho, že som zase na Malej poľane, na mieste, kam som už od malička chodil s rodičmi na brusnice a borovnice. A keď ma to po čase prestalo baviť, zavše som odbehol do lesa a nazbieral v osičinách osikovcov a v smrečinách suchohríbov či hríbov. Už to tu však dávno nie je to, čo bolo... Veľké časti poľany sú zarastené a tam, kde nie sú stromy, sú zjazdovky. To by neprekážalo, tie tu boli aj pred tým, no škoda - preškoda tých zarastených lúk. Čo je ale veľmi príjemné, je novovybudovaná rozhľadňa. Je vysoká 14 metrov, má štyri poschodia a poskytuje výhľady na obe strany hrebeňa. Štveráme sa po zľadovatených schodoch nahor a vzápätí sa už kocháme známym to výhľadom na Belianske Tatry a ich okolie, ako aj na Zamagurie a už ráno popisované pohoria. Fúka tu mrazivý vietor a slnko, ktoré je už od rána za mrakmi, sa pomaly zberá za Ždiarsku vidlu a Havran. Ináč - spod Spádika je výhľad na Gorce a Sadecké Beskydy neporovnateľne lepší a panoramatickejší, než z rozhľadne (to len „že by sce znali“). Pod rozhľadňou sa v štípajúcom vetre snažíme vykonať malú potrebu, no mráz je proste sviňa... ale ide to.

Ako tak pozeráme, lyžiarske svahy sa výdatne zasnežujú a nikde nieto ani živej duše. Tú sme nakoniec doteraz nestretli. Zato si však živo spomínam, ako nám snežné delo nadelilo poriadnu nádielku snehu rovno za golier. Okamžite sme samozrejme ožili, a preto pred opusteným bufetom na konečnej pri lanovke z Bachledovej doliny opäť zahajujeme krátke hody. Celkovo – náš dnešný priebeh stravovania je veľmi zaujímavý. Zväčša zastaneme, rýchlo zjeme po jednom grahamovom rožku s pomazánkou, Mišo do seba ešte natlačí domáci paprikový bôčik a potom, keď nám už mrznú ruky, hryzieme ešte zamrznutú zeleninu s ľadom a poberáme sa ďalej.

Z rázcestia Malá poľana je dobré (ak máte chuť, čas, vôľu, chtíč), vybrať sa po žltej cez Hrb smerom na Furmanec. Sú tam rúbaniská a tým pádom aj veľmi pekné výhľady. My však tuhneme, keďže rum už došiel a pomaly dochádza aj čaj v termoskách. Preto logicky pokračujeme ďalej. Od konečnej lanovky treba zísť trochu nižšie po zjazdovke popod les a modrá značka po asi sto metroch pokračuje smerom doprava na Slodičovský vrch. Na starších mapách je modrá značka v niektorých úsekoch značená trochu ináč, ale to sú len detaily.

Varovanie osudu pred smrťou a koniec sveta

Opäť sa vnárame do útrob lesa a ináč to už dnes na hrebeni nebude. Snehu pribúda priamo úmerne so stúpajúcom mrazom, ktorý sa po západe slnka za ždiarske dominanty pekne priostril. V týchto končinách slnko zapadá oveľa skôr, pretože zapadá priamo za dvojtisícové Belianske Tatry. Voda vo fľašiach nám už dávno zamrzla, a tak jeme sneh a je po probléme. Vyškerení pokračujeme ďalej a po vzájomnej dohode sa rozhodujeme, že z Magurky sa po červenej spustíme do Ždiaru. Cesta vedie neustále lesom a necelé štyri kilometre od lanovky až na Magurku sa nám v tom čoraz hlbšom snehu zdajú byť akési nekonečné. Podľa tabule by to malo trvať hodinu a aj trvá. Hltáme čoraz väčší mráz, ktorý tu už musí byť viac než 20 pod nulou a na najvyššom dnešnom bode – na Magurke, 1193 metrov vysoko, dopíjame posledný hlt čaju a poberáme sa rýchlo dolu kopcom v hlbokom snehu, po červenej rovno do Ždiaru. Stromy sú po celý čas nádherne obsypané snehom a cesta v takomto prostredí človeku jednoducho nikdy nezovšednie. Po necelých dvoch kilometroch prichádzame na Filipovský vrch nad Ždiarom, kde pri pojazdnom posede nachádzame zmrznutú kravu aj s teliatkom a okolo kvantá stôp od krkavcov. Už je nám jasné, prečo ich dnes toľko nad nami lieta.

„Je ti jasné, že ak nechceme takto skončiť, urýchlene musíme nájsť najbližšiu otvorenú krčmu,“ vravím Mišovi, ktorému je to už dávnejšie absolútne jasné, aj bez mojej pripomienky a aj bez tohto varovania osudu pred istou smrťou. V Ždiari stretávame Holanďanku, žijúcu na Slovensku, ktorá pôjde taktiež do Popradu tým istým autobusom. Je už viac než jasné, že po tom, ako sem-tam prebleskujú správy, že na Slovensko emigrujú ľudia z rôznych krajín (naposledy tuším britský novinár, ktorý tu chce prečkať koniec sveta 21. 12.), môžeme byť ako národ absolútne bez starostí. Všetci títo emigranti z bohatých krajín veľmi dobre vedia, čo robia. Všade bude koniec sveta, okrem Slovenska – my sme totižto minimálne 30 rokov pozadu. Preto to ideme osláviť do príjemnej krčmy (pizzérie), na povale útulnej drevenice, kde v spoločnosti okulahodiacej čašníčky rekapitulujeme dnešný deň a celú 18 kilometrovú trasu.

Sumárizmus

V prvom rade musím pochváliť výborné značenie nielen turistických chodníkov v tejto lokalite, ale aj cyklotrás. Nielen samotný hrebeň Spišskej Magury, ale aj priľahlé doliny a lúčnaté úbočia sú ako stvorené pre vyznávačov horskej cyklistiky, ktorí tu nájdu množstvo značených trás. Dolu v Bachledovej doline je aj požičovňa bicyklov, kde vám radi poradia s výberom vhodnej trasy. Aj extrémni cyklisti sa tu v lete pri zjazdoch vyšantia, nakoľko okolie zjazdoviek a aj zjazdovky samotné ponúkajú rôzne adrenalínové trasy. Zima zase ponúka široké možnosti – prejsť hrebeň na snežniciach či bežkách alebo sa len tak predierať hlbokým snehom a vychutnávať si krásne a ďaleké výhľady, hlavne v úseku medzi Magurským sedlom a Smrečinami. Z Magurky je dobré pokračovať po hrebeni ďalej na Prehrštie a na rázcestí pri Tablici sa (kvôli výhľadom) pustiť cez Strednicu dolu do Ždiaru alebo pokračovať Monkovou dolinou, čo je tiež dobrým riešením. V oboch prípadoch sa dostanete na zastávku SAD Ždiar–Tatra, kde sa opäť klepeme zimou a čakáme na autobus.

Diskusia
Zima „jak sviňa“ na Spišskej Magure 02/03/16 18:49 29 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Cyklotúra Starý Majer – Čertovica – Štrba – Poprad Nachádzam sa v malom starom rozheganom prístrešku na hrebeni nad Starým Majerom, pod Ľubietovským Veprom. Noc v spoločnosti horúčky nemala konca kraja, ale zdá sa, že som sa jej nadobro zbavil. Uvidíme, či sa mi dnes podarí dostať do Popradu, lebo telo je poriadne oslabené. 06/03/14 Peter Miler Nízke Tatry, Veporské vrchy
Túra Zimná hôrka – Vlkovce – Spišský Štvrtok Neskoré októbrové ráno na Zimnej hôrke je akési sychravé. Hustá nízka oblačnosť, mrholenie a vlhko ma nútia vyliezť zo spacáku a zistiť, ako to dnes bude vyzerať s počasím. Zatiahnuté je úplne všade, a tak sa radšej balím. Na druhej strane, vyspal som sa fantasticky a teším sa na dnešné putovanie, akurát na večerný návrat do Popradu sa neteším vôbec. Niet divu. V prírode sa cítim najlepšie. 28/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Túra Strieborná hora – Oľšavica – Zimná hôrka Zobúdzanie sa na Striebornej hore sa paradoxne nesie v zlatistých farbách. Ranné slniečko opäť do zlatista vyfarbuje beztak zlaté „červené smreky“, ktoré teraz majú najkrajší odtieň žltej. Dnes večer by som sa chcel k spánku uložiť niekam nad Uložu, nech je sranda. Na Zimnej hôrke mám od februára vytipované miestečko s krásnymi výhľadmi, od ktorého ma delí smiešnych 22 km. Dnes ma čaká pre mňa najkrajší úsek celej 75 km dlhej túlačky, nakoľko pôjdem krajinou, kde rastú výlučne zlatisté smrekovce opadavé a lúky, po ktorých pôjdem, mi poskytnú veľmi lukratívne výhľady. 21/02/14 Peter Miler Levočské vrchy
Najnovšie články na titulke
 
Bežky Javorníky na bežkách (Kohútka – Kasárne) Letná sezóna sa skončila a všade vládne skôr sychravé novembrové počasie. Teploty pomerne klesli, čo spôsobilo, že vo vyšších polohách boli podmienky, aby napadol sneh, nižšie skôr často pršiavalo. Po poslednom ochladení a snežení sa ale stav na Javorníkoch dosť vylepšil. Vybrali sme sa preto vyskúšať prvýkrát túto zimnú sezónu bežky. dnes Michal Mikuláš Javorníky
PR Tipy na vianočné darčeky od Sport-Outdoor.sk Opäť nastal čas chystania sa na najkrajšie sviatky v roku, ku ktorým neodmysliteľne patrí prekvapenie pod vianočným stromčekom. Tradične vám zopár nápadov na outdoorové darčeky pre tých z vašich priateľov a blízkych, ktorí radi trávia čas v prírode, či už sú to dámy, páni, deti, rekreační turisti alebo výkonnostní športovci. Ak sa rozhodnete pre niektorý z našich produktov na poslednú chvíľu, môžete ho objednať ešte vo štvrtok 21. 12. 2017 do 14-tej hodiny. včera sponzorovaný článok Poradca
Túra Z Vlkolínca k útulni Limba pod Rakytovom Znovu som na začiatku cieľa. To som si spomenul na známy citát všetkých turistov: „Cesta je cieľ.“ Pekný to citát – niečo v tomto zmysle je vyryté na obelisku vrchu Roštún-Vápenna. A to platí pre všetkých nás, ktorých vždy po určitom čase začnú svrbieť nohy, páliť chodidlá v očakávaní obutia vyšúchaných turistických bagančí alebo vibrám, čakajúcich na poličke pre turistické potreby. včera Vladimír Popluhár Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zima „jak sviňa“ na Spišskej Magure 02/03/16 18:49 29 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Spišská Magura, Podtatranská brázda (Ždiarska brázda)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1193 m n. m.
    • min: 890 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 626 m
    • klesanie: 701 m
  • Vzdialenosť
    • 18 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 08.12.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2902 ° SŠ
      dĺžka: 20.4278 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2695 ° SŠ
      dĺžka: 20.266 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • rum, čaj a okolitý sneh
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Poprad (vlak, bus) - Magurské sedlo (bus), Ždiar (bus) - Poprad (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 899 ľudí
0.53 (0.12)