Úplne ako včera si spomínam na víkendy na moravskú stranu do „Měsíčního údolí“, kde sme spávali v prekrásnom kraji pri potoku a ráno trpeli zimou ako polárnici. Každý večer sme si nachystali poriadnu hranicu dreva a navzájom sa ubezpečovali, že aspoň niekto bude celú noc hore a prikladať na oheň. A nám, spiacim, potom bude úžasne teplo. Nikdy sa to neuskutočnilo tak, ako sme plánovali. Ba ani troška rumu, na ktorú sme sa spoločne zo študentských peňazí zmohli, nepomáhala. Vždy sme nad ránom únavou pospali a až treskúca vlhká zima, ťahajúca sa od potoka, nás prebudila. Navzájom predstierajúc, že spíme, čakali sme, kto to už nevydrží, vstane a rozdúcha poriadny oheň. Boli to nádherné časy, ale dnes mi od nich tŕpnu ramená od reumy, kĺby mám napoly stuhnuté a horúci kúpeľ je mi najlepším kamarátom.

Ale kto je múdrejší ako 15 až 16-ročný tramp? A tak nám v našej trampskej eufórii zišlo raz na um, že by sme mohli prežiť Silvestra 1964 niekde vonku v prírode a zažiť tak niečo, čo široko–ďaleko nikto nikdy nezažil. Veď aj Jack London takto žil. A čo tie stovky a tisícky zlatokopov? Keď to dokázali oni, tak mi to dokážeme tiež.

No a tak sme sa pripravili. Vedeli sme, že v prvom rade si musíme zabezpečiť teplo. Stany vtedy boli bez podsady a poviem vám, že v tých časoch takmer nikto nechodil v zime pod stan a zimné táborenie v podstate neexistovalo. Len pár horolezcov sa občas vybralo do hôr so stanom a verejnosť ich za to patrične odsúdila. V tej dobe nebolo žiadne primerané vybavenie na bivak v horách. Lenže to nás nemohlo zastaviť. Romantika v nás horela ako stoh slamy na družstve, a tak sme sa začali pripravovať.

Kúsok od Zlatníckej doliny, kde sídlila naša banda a neskôr aj trampská osada, stojí poľovnícka chata Krížnica a asi kilometer od nej bola kedysi, zo dvadsať metrov od lesnej cesty, polozrúcanina chaty Radošovská búda. Jednoduchý popis by znel asi takto: murovaná stavba bez dverí a okien, strecha čiastočne poškodená, vnútro zničené časom, bez piecky, avšak s komínom, podlaha vydláždená tehlami. A tak sme sa vrhli na opravu tejto chaty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najprv sme opravili strechu. Od chát v rekreačnom stredisku sme potiahli nejaké škridlice, podopreli a opravili krovy, a tak sme dosiahli, že do chaty nezatekalo. Potom sa nám akosi podarilo dostať k nejakému plexisklu. Plexisklo sme narezali na veľkosť okien, zo zvyšku dosiek, ktoré sa povaľovali okolo búdy, sme stĺkli dvere a na smetisku v Skalici sme našli malú prepálenú plechovú piecku, zvanú Vincki. Urobili sme si nosič a dovliekli ju za tri či štyri hodiny na pleciach zo Skalice až na chatu. Potom sme z kmeňov stĺkli šalandy, naložili na ne seno a slamu, čo sme tiež potiahli z polí, a to bolo asi tak všetko, čo sme stihli do zimy.

A hlavne sme plánovali. Na silvestrovské pitie sme jednoznačne zvolili vysokooktánové a silno omamné víno z dediny blízko Skalice, ktorá sa významne podieľala na výrobe tejto značky. Bol to tzv. samorodák, z ktorého slabším jedincom pri pití opúchala hlava, vypúlili sa oči, vypadávali plomby zo zubov. Bola to skrátka sila. Niektorí z toho aj dočasne oslepli a dedine sa pre nemierny konzum tohto patoku všeobecne hovorilo "Údolie dutých hláv". Malo však jednu úžasnú spoločenskú výhodu, a to tú, že miestni pestovatelia ho predávali za 8 - 10 Kčs za liter. A pri dobrom jednaní aj za 7,- Kčs. No, a takej ponuke sa skutočne nedalo odolať. Najmä keď ste študenti a vo vrecku máte hlavne dieru. A tak sme sa po veľmi drsných zásahoch do našich obecných slobôd a po započítaní dlhodobého spoločenského rizika, s hlbokým pohŕdaním vplyvu na degeneratívnosť našich pokolení a pod., zložili na pár litrov a tie sme si aj zaobstarali. Ale na jedle sme si nechali záležať. Jednoznačne sme sa dohodli, že si upečieme živánsku, ktorá bola pre nás niečo ako vrchol gastronómie pre drsniakov severu. Všetci sme sa zložili na mäsko, každý doma zobral trošku slaniny a nejakú cibuľu, a tým bolo vystarené. Ale nemyslite si, že sme sa chystali nejako rozhadzovať. Na cca kilo mäsa sme mali 1,5 kila cibule, zemiaky a pol kila slaniny. No poviem vám, že to bol podivný pomer na sedem ľudí. Ale vtedy to bolo úplne v poriadku. Ražeň sme mali odložený na našej chate, drevo sme narobili dopredu a tak, hoci rádio predpovedalo celkom slušný mráz, veselo sme vyrazili proti silvestrovskej noci.

V tom čase neexistoval žiadny alobal a živánska sa piekla tak, že sa zabalila do vopred namočeného pergamenového papiera, obviazaného obyčajným špagátom, a držala sa v dostatočnej vzdialenosti od ohňa, aby papier a špagát iba zuhoľnatel, ale nevzbĺkol. A keď neboli peniaze na pergamenový papier, tak sme jednoducho namočili niekoľko vrstiev novín do vody a tie sme použili namiesto pergamenu. Zahrnutie do pahreby však neprichádzalo nikdy do úvahy.

Fredy, Šon-Šoň a Pablo priniesli z domu potiahnutú pálenku, ja griotku, ktorú vyrábal môj otec, špecialista na likéry, a tak sme si ihneď po príchode niečo dali. Rozkúrili sme plechové Vincky do červena, čím sme neuveriteľne zdvihli teplotu v miestnosti z –4 °C na +6 °C a rozpútali takmer tropickú náladu. Zapálili sme sviečky a petrolejku značky Pensylvánia, rozložili poživeň a nápoje a založili sme vonku oheň. Každý z nás bol omotaný kožušinovým ľadvinovým pásom, cez plecia sme mali prehodené nemecké celty natiahnuté na tričkách, flanelkách, doma uštrikovaných svetroch a vojenských bundách a trepali sme sa od zimy. Ale potom sa oheň rozhorel a my sme do parôžkov zasadili náš ražeň so živánskou a začali otáčať. No a samozrejme sme sa pri tom tiež otáčali a veselo popíjali. Základ z domácich pálenôčok sa čoskoro vyčerpal, a tak sme prešli hladko a príjemne na „samorodák“. Poviem to takto: Nebolo to jednoduché. Hrali sme na gitare, až mi prsty tŕpli, spievali ostošesť, fajčili ako Turci a cítili sa ako Jack London na Aljaške. A hodiny plynuli ako voda. Zo skúsenosti sme vedeli, že zo živánskej musí chvíľu pred dokončením vytekať šťava. Lenže my sme piekli a piekli, drevo sa míňalo a míňalo... a šťava nikde. A tak sme len popíjali a spievali a fajčili, a boli čím ďalej tým viac hladní a nervóznejší. Ale čas letel a hlad sa neodvolateľne ozýval. Dosť dlho sme odolávali, a potom sme konečne a nervózne, po dlhých štyroch hodinách opekania odbalili papier na pečienke a zistili, že mäso je ešte surové a pečienka je takmer studená. Vonkajší mráz nedovolil prehriatie mäsa, vrstva novín bola dokonalým izolantom a zostali sme vyhladovaní ako vlci. Preto sme nakoniec živánsku odbalili, parôžky zatlačili nižšie do zeme a takmer tesne nad ohňom začali točiť našu pečienku. No, voňalo to úžasne, šťava z toho tiekla do ohňa, zima s nami triasla a my sme od únavy a alkoholu zaspávali pri ohni. A potom prišla polnoc a povedali sme si: „Nech je to aké chce, my to zožerieme.“ A tak sa aj stalo. Opustili sme oheň pred chatou, kde s nami triasla krutá zima, vtiahli sme sa dnu a pri svetle sviečok obrezávali z ražňa pripečené čierne mäso, a jedli, a jedli. Nie všetci druhovia dokázali takéto tuhé zálesácke mäso udržať v žalúdku. Ale život je sviňa a nemali sme na výber. A tak sme sa aspoň podaktorí nakŕmili, napojili samorodákom a nakoniec, ubití krutým osudom, pospali sme na slame na šalandách v chate.

Ráno nás zobudila poriadna zima. Ako sme neskôr zistili, v noci bolo -12 °C a naše Vincky zostali bez ohňa. Poviem vám otvorene. Málokedy mi bolo tak strašne zima. Vibrujúc sme sa rýchle zbalili a s hlavami napučanými ako zemegule, v ktorých nám úplne najsilnejšie bimbal zvon sveta, a ktoré nás ukrutne boleli, už aj sme šliapali dolu ku Zlatníckej doline, kde bola chata mojich rodičov a kde sme pôvodne nahlásili, že budeme tráviť silvestrovskú noc. Dodnes si pamätám, že som asi z vypitého samoroďáku prestal rozoznávať farby Kamarát Milan mi povedal, že má zrastené prsty na nohách ako vodník, a Fredy sa priznal, že je mimozemšťan, lebo na nás často pozerá z výšky, ale že tu s nami ešte aspoň 200 rokov zostane. No a prišli tam aj iné vyznania. Ale to už je na psychiatra. A všetci sme mali problémy s určovaním vzdialenosti a s tzv. tretím rozmerom.

Asi tridsať až štyridsaťkrát sme všetci spadli na poľadovici a zasa sa zdvihli predtým, než sme sa konečne dostali do rekreačnej oblasti a mysleli sme si, že už máme vyhrané. Trasu päť kilometrov sme ušli asi za dve hodiny a alkohol z predchádzajúcej noci z nás vyprchával ako gáfor. Už sme sa takmer tešili, že si ľahneme v rodičovskej chate a že si tam potichučky zohrejeme guláš mojej mamky a naše značne narušené zálesácke hnáty, a zregenerujeme telesné sily. Ale z okolitých chát, ako na sviňu, vybiehali nám v ústrety rozliční roztomilí opilci, volali nás dnu na prípitok k novému roku a my sme, ako nikdy predtým, radostne vbiehali za nimi do tepla a popíjajúc horúce nápoje, tvárili sme sa ako Eskimáci s tým, že zimný pobyt vonku bol pre nás tou najväčšou zábavou, akú sme vôbec mohli v tomto živote zažiť. Postupne sme roztápali a nenápadným pohybom sme si rozmasírovávali niektoré naše údy. Podľa reakcie sme zisťovali, že vymretie nášho rodu ešte asi nehrozí a že naše reprodukčné orgány, hoc stuhnuté a primrznuté, sú stále schopné v prípade potreby nastúpiť a konať. Vďaka pribúdajúcemu alkoholu a záujmu okolia sme celkom rýchle získali späť dobrú náladu a nefalšovaný obdiv od miestnych krásavíc, znudených a hlavne otrávených od ich pripitých partnerov, čo bolo pre nás celkom dobrým zadosťučinením. A tak sme konzumovali polovysušené a mierne dokrútené chlebíčky, obschnuté jednohubky a silvestrovské nátierky neuveriteľného cesnakového zloženia. Lenže s pribúdajúcim alkoholom sme aj my boli čím ďalej pripitejší a otravnejší, rovnako ako partneri tých pekných mladých žien. Nakoniec sme skončili tam, kde sme mali byť celú noc - v rodičovskej chate. Poriadne sme ju rozkúrili, rozmrazili a zohriali úžasný zajačí guláš, ktorý mi navarila mamka, len preto aby sme mali „pri tých oslavách aj čo jesť“, a potom zaľahli a spali, a spali.

Naša prvá výprava na zimné táborenie skončila, povedzme mierne, podozrivo. Ale nie pre nás. My sme to zvládli. S jednou dekou, studenou celtou, bez spacákov a karimatiek. Len s našou nekonečnou túžbou po romantike a dobrodružstve.

Ale poviem vám, že sme boli, a dosiaľ sme hrdí na to, že sme takú „krutú“ zimu prekonali v tak primitívnych podmienkach, do akých by sa ani dnes nikto nehrnul. Nuž a s tou reumou si azda nejako poradíme.

Autor titulnej fotografie: Tomáš Trstenský

Knižky Karpatské horské a Kapor Fatranský a iné príbehy od Bora Tomisa si môžete objednať cez elektronický formulár.