1. deň zo sedla Havran na Bezovec

Sedlo Havran – Plešiny – Striebornica – Krahulčie vrchy – sedlo Gajda – Marhát – sedlo Marhát – Kostolný vrch – horáreň pod Kostolným vrchom – Bezovec

Decembrové dni sú krátke, a tak už pred pol ôsmou vystupujem z autobusu pri hostinci v sedle Havran. Sedlom prechádza červeno značená turistická trasa, ktorej sa budem držať počas celej túry. Hneď za cestou nasadzujem osvedčené backcountry bežky s pásmi a miernym stúpaním sa posúvam k prvej turistickej križovatke Plešiny. Snehu je málo, a tak občas šuchnem o vytŕčajúce skaly. Monotónne šliapanie zalesnenou krajinou bez možnosti výhľadov mi spestrujú muflóny a srny.

Za Striebornicou sa medzi riedkymi stromami otvárajú prvé výhľady na krajinu. Trasa je zatiaľ nenáročná – vedie po lesných cestách bez prudších stúpaní a klesaní. Výnimkou je vyvýšenina, na ktorú vedie strmý úzky chodník hustým porastom mladých stromčekov. Konečne využijem protišmykové pásy. O náročnosti tohto úseku svedčí zlomená bežecká lyža na vrchole.

Výraznejšie stúpanie začína až pred Krahulčími vrchmi. V sedle Gajda sa konečne objavuje slnko. Onedlho prichádzam k Trhovičnej lúke. Lúka bola v minulosti miestom, kde sa stretávali a vymieňali si tovar obyvatelia obcí z Považia a Ponitria. Na okraji lúky je postavený posed a už trocha vyblednutá informačná tabuľa. Asi 10 minút za lúkou značená trasa odbočuje z lesnej cesty. Do krajiny zahľadení turisti môžu odbočku ľahko minúť. Ak nemáte na lyžiach pásy, je lepšie obísť Marhát práve po spomínanej lesnej ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Stúpanie na Marhát je vcelku rovnomerné, náročnejší úsek pre lyžiara začína na skalnatom hrebeni. Až tu vytvárajú snehom oblepené stromy tú správnu zimnú atmosféru. Známa rozhľadňa na Marháte ponúka výhľady do širokého okolia, ktorými južná časť Považského Inovca rozhodne neoplýva. Zjazd z Marhátu je pre nedostatok snehu trocha adrenalínový. Inak je ďalšia cesta na Bezovec vcelku nenáročná.

Pri Jeleních jamách prechádzam popri bizarnej kombinácii minulosti a prítomnosti - vedľa starého rozpadajúceho majera vyrástla na okraji lúky solárna elektráreň. Pri Kostolnom vrchu krátko zastavujem pri pietnom mieste venovanom lesníkovi, ktorý tu tragicky zahynul. Pred Bezovcom sa krajina otvára. Prevažujú lúky, ktoré od jari poskytujú bohatú pašu koňom a ovciam z neďalekej farmy. Som už takmer v cieli dnešnej cesty, a tak sa nikam neponáhľam. Aj keď je teplota tesne pod nulou, v bezveternom počasí je na slnku celkom príjemne. Keď je však všetko príliš pekné, tak sa to obyčajne.... Cez turistický chodník prebehne líška. Vyťahujem vreckový fotoaparát a vzápätí zisťujem, že v ňom chýba batéria, ktorá vypadla cez poškodený uzáver. Následné pátranie až po miesto poslednej snímky je bezúspešné.

2. deň z Bezovca do Mníchovej Lehoty

Bezovec – sedlo pod Skalinami – Pod Prieľačinou – Panská Javorina – Pod Ostrým vrchom – Inovec – Chata pod Inovcom – Mníchova Lehota

Ráno je zamračené a fúka nepríjemný studený vietor. Prvá časť trasy je vcelku nenáročná. Striedajú sa úseky s miernym klesaním a stúpaním. Až pri smerovníku so zaujímavým názvom Zľavy, kde je odbočka k prameňu, začína prvé prudké stúpanie. Lyžiar bez pásov by si tu isto šťavnato zanadával. Od križovatky pod Prieľačinou (889 m n. m.) dostáva krajina ten správny horský ráz. Fúka silný vietor a začínajú sa tvoriť záveje. Na flísovú bundu nahadzujem vetrovku a sťahujem si čiapku hlbšie do čela. Prichádzam k odbočke na Panskú Javorinu. Je na nej síce zaujímavá rozhľadňa, časový plán však nepustí, a tak schádzam ku križovatke pod Ostrým vrchom.

Od križovatky začína druhé prudké stúpanie na odlesnený Ostrý vrch. Na nechránenom úseku mi v prudkom vetre začína omŕzať pravá časť tváre. Len krátko zastavujem pri kríži, ktorý dali postaviť obyvatelia neďalekej obce Kálnica. Po zjazde z Ostrého vrchu v stúpaní na Jakubovú prechádzam okolo ďalšieho prameňa. Úsek medzi Jakubovou a Rafajovou kótou tvorí nechránený, vetru vystavený hrebeň. Neustále prerážanie početných závejov ma stojí dosť síl. Už ani nevnímam krásy prírody a mechanicky napredujem, aby som mal túto časť cesty čo najskôr za sebou.

Posledné stúpanie na Inovec – najvyšší vrch pohoria (1041 m n. m.). Jeho vrchol je pre mňa sklamaním. Je zalesnený, neposkytuje žiadne výhľady, a preto sa pri ňom dlho nezdržím. Poháňa ma vidina teplej polievky. Rýchlym zjazdom som o desať minút na Chate pod Inovcom. Chata je vynovená a pôsobí veľmi príjemným dojmom. Po hustej kapustnici ľutujem, že som si objednal aj druhý chod. Po výdatnom jedle sa ťažko vstáva od stola, ale musím stíhať autobus z Mníchovej Lehoty. Zjazd do dediny je pre nedostatok snehu náročnejší, a tak si ho okorením premiérovým pádom. Lyže vypínam až pri autobusovej zastávke na okraji obce.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek