Túra

Vo štvorici po opici na Malom Rozsutci

01.01.13
Ako to môže dopadnúť, keď sa stretnú osobne ľudia, ktorí majú spoločné záujmy a doposiaľ sa poznali len virtuálne? Nuž, niečo si spolu vypijú a hneď začnú plánovať. A to tak dôkladne, až sa z toho napokon druhý deň vykľula táto nádherná a nezabudnuteľná túra. Po celý ten čas bolo neustále o čom debatovať a žiadne skĺznutie do stereotypu pri chôdzi nám nehrozilo ani omylom. Preto aj samotné a netradičné podanie tohto zážitku z pohľadu všetkých zúčastnených sa vymyká akémukoľvek stereotypu. Ale veď o tom ten život predsa je.

Trasa

Terchová, časť Biely Potok (Hotel Diery) – osada Podrozsutec – Malý Rozsutec – sedlo Zákres – sedlo Medzirozsutce – Pod Tanečnicou – Pod Pálenicou – Pod Poludňovými skalami – sedlo Vrchpodžiar – Podžiar – Dolné diery – krčma pred hotelom Diery – Terchová, časť Biely Potok (Hotel Diery)

Zdenči: Keď som dostal pozvánku na autorské „Hiking stretko“, potešil som sa hneď dvakrát. Prvý raz z toho, že sa znovu stretnem so super partou ľudí a spoznám ďalších a druhýkrát z miesta konania. Terchová, obklopená malofatranskými končiarmi, je mojou srdcovou záležitosťou a vždy sa sem rád vraciam.

Medzi malofatranské vrcholy, ktoré som ešte nezdolal, patril do inkriminovanej soboty aj Malý Rozsutec. Niežeby som sa ho stránil, alebo mal voči nemu odpor, ale vždy ma odradili davy ľudí, ktoré sem smerovali. Častokrát som hľadel či už zo sedla Medzirozsutce, alebo z iných miest na jeho vrchol, ale bojovať s turistami o kus reťaze a nakoniec sa s nimi tlačiť na vrchole boli skutočnosti, ktoré ma presvedčili, že na jeho zdolanie čas ešte nedozrel. Až teraz.

Miesto stretnutia v časti Terchovej - Biely Potok, je priam ideálne na okruh cez Malý Rozsutec, s návratom cez Jánošíkove diery, príp. opačným smerom. Keďže nám do rána nasnežilo, zdalo sa mi vhodnejšie vystúpiť na vrchol po zelenej značke od Bieleho potoka a zliezť cez „zareťazovaný“ úsek po červenej značke do sedla Medzirozsutce a pokračovať cez Diery späť.

Miro: Keď Zdeno pri rannom gambáčiku nadhodí, či nejdem s nimi na Malý Rozsutec, neváham a prikývnem. Síce poznám cestu v letnom podaní a za oknom sa belie príroda, ale duch partie volá.

Bazin: Po tom, ako sme večer uľahli niečo po polnoci, vstávame ráno vcelku čerství. Hneď a bez predohry si dávame malého „vyprošťováka“. Vonku je pocukrované snehom, ako keď moja babička vanilkou posypávala moravské „bochte“. Začíname stúpaním po zelenej. Zem je ešte teplá a my zápasíme s blatom, ktoré nás (ako správne tušíme), potrápi hlavne pri zostupe. Podaktorí z nás sú obchádzaní bacilovými votrelcami, čím kondícia trpí a naša päťčlenná skupina sa zo začiatku čiastočne trhá. Ale ako správni kamaráti sa sem-tam čakáme a vyrovnávame si tempo.

Zdenči: Poniektorí si po večernom „udobrovaní“ (ako Boro konštatoval pri každom štrngnutí), ktoré sa pretiahlo do ranných hodín, na pleciach nesieme malé neviditeľné opičky. Prvé metre stúpania sú s nimi kruté, ale nakoniec sa nám ich darí striasť a veselo si vykračujeme za naším cieľom.

Peter: Za prvý cieľ sa dá považovať malebná osada Podrozsutec, situovaná na strmom západnom svahu Malého Rozsutca, ktorá už z diaľky vyzerá ako skanzen ľudovej architektúry. Okolie tejto osady obklopuje zvláštne čaro, ktorého hranicu prekračujeme hneď pri starom javore, na ktorom je z dosák urobená pozorovateľňa. A osada nás vťahuje dnu. Razom sme v inej dobe, inej realite a inej rozprávke. Dreveničky s modrými, červenými či bielymi okennými rámami sú obložené drevom na zimu a mohutné staré stromy – javory, lipy, jasene a buky s pokrútenými koreňmi a konármi, obalené snehom a námrazou, znásobujú unikátne čaro tohto miesta. Osadou, v ktorej cítiť dušu dávnych čias, vedie strmo nahor uzučký chodníček, ktorý nás vyvedie až na samotný vrchol.

Zdenči: V osade vládne pracovný sobotný ruch. Zdravíme sa s miestnymi, chvíľu sa ešte kocháme dreveničkami a oproti nám sa vzápätí rúti chlapík ťahajúci za sebou osekaný smrek. Zaspomínam si na časy, kedy sme aj my doma či u kamaráta na chalupe takto chystali drevo na zimu. Z lesa sa ozýva motorová píla prerušovaná češtinou. Akosi im neprekáža, že sa rozhodli píliť drevo práve v chránenom území.

Peter: Pred nami je ešte 550 výškových metrov a stúpanie je čoraz ostrejšie, a terén šmykľavejší a zľadovatenejší. Podchvíľou Miro vzhliadne hore, za stúpajúcim Radom a zakrúti hlavou: „A čo ten zacítil krčmu, že tak uháňa?“

Po príchode na hrebeň, kde chodníček nachvíľu prestáva stúpať, nás vítajú staré rozprávkové buky a stopy zajaca pred nami, ktoré nasvedčujú tomu, že na vrchole dnes prví nebudeme.

Zdenči: Pod snehom sa skrýva hrubá vrstva lístia a pod lístím všetko možné. Prichádzame k výhľadovému miestu pod Malým Rozsutcom. Výhľady sú však obmedzené hmlou. Ale aj tak čo to pofotíme, zohrejeme sa čajom z termosiek a pokračujeme vyššie.

Dostávame sa k suťovisku, ktoré je, chvalabohu, momentálne zasnežené a sutina má vďaka snehu a ľadu kompaktný tvar. Lenže nemôže to byť také jednoduché. Keď sa nešmýka na sutine, tak sa šmýka na ľade. Hovorím si, že chlapi ma teraz určite preklínajú za tento nápad a čo budem robiť, keď sa niekto z nás pošmykne. Ich manželky a frajerky ma prerazia. Dávame si sakramentský pozor, Miro už má svoje roky a vyvinutejší pud sebazáchovy, tak sa otáča. Viem, že sa túla po horách väčšinou sám, nemám strach, že by zablúdil, no aj tak mám blbý pocit z toho, že naspäť pôjde sám. Veď terén je šmykľavý a hocičo sa môže stať aj skúsenému horalovi.

Miro: Z lesa vychádzam na záverečné stúpanie k reťaziam ako druhý. Skladám paličky a kým ich dávam na ruksak, Zdeno ma predbieha. Dlane vo windstoperových rukaviciach oblápajú reťaz pokrytú námrazou a vibramky sa pokúšajú o stabilitu na drobných kameňoch, ktoré sú pod snehom ešte aj zľadovatené. Nohy letia dohora a ostrá bolesť v ľavom ramene mi pripomína, že len pred týždňom som dobral prášky, ktoré mali tú bolesť ukončiť. Akoby mi ramenný kĺb hovoril: „Keď nemáš rozum, poslednýkrát ťa varujem, a potom si umývam ruky!“

Okrem trampskej prezývky mám aj manželkinu – Bumerang. To aby som sa vždy vrátil. No a chalani okolo mňa by mi asi všetci mohli byť synátormi. Takže asi hranicu sebaskúmania majú niekde inde posunutú než ja, pomaly už turistický dôchodca.

Oznamujem Zdenovi, že to obraciam späť a že nemusia mať obavy, že dolu dôjdem v pohode. Teda, myslel som si to. Zrazu tých cca 75° sklonu svahu bolo príliš strmých a klzkých. Hanba-nehanba, sadám si na zadok a suniem sa ku kosodrevine.

Zdenči: My štyria pokračujeme hore. Na vrchole sa chvíľku po nás objaví český turista. Zastaví sa len na pár sekúnd a prchá dole. Na otázku, či je červená značka s reťazami smerom na sedlo Medzirozsutce šmykľavá, odpovedá: „Néééééééé, v pohodě“. Z omylu nás však vyvedie náš kamarát z Hikingu Alexander, ktorý prichádza pár minút po Čechovi. Vraj by neboli aj mačky od veci a treba si na reťaziach dávať bacha.

Bazin: Napriek obmedzeným výhľadom, kvôli nízkej oblačnosti, si to tu vychutnávame. Veľký Rozsutec je však v mrakoch. Po chvíli k nám z druhej strany po reťaziach prichádza milá návšteva. Je to kamarát „Hikingáč“ Alexander Daňo, ktorý nám písaním približuje napríklad kraj Polonín. Dozvedáme sa niečo viac o tom, ako nedávno fotil v Jarabinskom prielome a ako tam videl rysa. Na sedlo Medzirozsutce budeme mať spoločnú cestu.

Peter: Vrchol Malého Rozsutca ma ako Tatranca – horofila, okamžite dostal. Behám tu hore–dolu a z každej strany sa pozerám do hlbín pod nami. Všetko je tu nádherne ozdobené pomerne hrubou námrazou a najmä výhľad na sedlo Medzirozsutce je o to krajší, že všetko, vrátane krásnych a ukážkovo košatých smriečkov, vyzerá ako na Vianoce. Akosi mi vôbec neprekáža, že máme obmedzené výhľady. Hory sú predsa hlavne o tomto a takto je tu iná atmosféra, ako v lete a práve o to vychutnávačom, akými všetci sme, ide.

Zdenči: Dávame sa na zostup, míňame skupinku Poliakov a prichádzame k prvým reťaziam. Idem prvý, hoci mám rukavice, zaľadnené reťaze sa šmýkajú aj tak. Možno bez rukavíc by to bolo lepšie, ale neskúšam. Hľadám miesta, kde by som mohol stúpiť a chytám sa radšej kosodreviny a konárov, než reťazí.

Peter: Ja sa reťazí naopak chytám viac, než by som chcel – a to aj nedobrovoľne. Rukavice som si totižto zabudol v hoteli, a tak mi k nim primŕzajú ruky, že každú chvíľu čakám, že si strhnem kožu z rúk a žiaden dermatológ zo mňa nebude mať radosť. Pozerám na Rada a ten si vraj tiež zabudol rukavice. Super, nie som v tom sám, ale je mi to akurát tak prd platné, keď už neviem hýbať ani prstami – toto som žiaľ zdedil po mame. To aby som ten život v horách nemal zas až taký jednoduchý. Všade mi je teplo, ale ruky mám vždy studené, ako zombík. Už som sa neraz babám v živote navysvetľoval, že naozaj žijem a nie som mŕtvola ani mimozemšťan, a že toto je moja prirodzená telesná teplota, tak nech sa ma neboja. Čo už – proste nie som teplý.

Zdenči: Všetci sme to úspešne zvládli. Pod lesom stretávame ďalšieho „Hikingáča“ Braňa, prehodíme pár slov a pokračujeme ďalej. Pod prístreškom, v obklopení namrznutých smriečkov, ktoré akoby tu niekto starostlivo rozsadil, si pripíjame na zvládnutý zostup, rozlúčime sa s Kofoluškou a jej priateľom, s ktorými sme sa tu stretli a po chvíli sa poberáme ďalej. Pre zostup si od sedla na rázcestí pod Tanečnicou volíme zelenú značku. Roklina Tesná rizňa je vraj teraz krásna, ale aj nebezpečná. Obchádzame aj Horné diery a tanečným krokom, miestami aj po zadku, klesáme po blatistom teréne do sedla Vrchpodžiar. Tu sa nám konečne ukazuje cez mraky aj slnko. Predpoveď na ten deň sklamala. Slnka tu malo byť viac. Ale ktovie, aký zostup má Miro.

Miro: Napokon aj ten chodník až po skalu, odkiaľ sme všetci fotili Rozsutec v hmle ani diví, mi dal zabrať. Ale dostal som sa v poriadku až do osady Podrozsutec. Tu domáci práve zoťali obrovský strom kúsok od prvej chalupy a stromy, čo ťahali vyrúbané z hory (označenie národný park im v tom nebránilo), už v klátikoch ukladali do kôlne.

Napokon som po zelenej prešiel aj úsek, ktorý sme stúpajúc hore, akosi minuli. A veru som si až pri pohľade na dve stužky na strome, pripomínajúce obesenca, oddýchol. Zrazu som mal totiž dojem, že idem niekam inam. Od hotela som si ešte odskočil do Dolných dier, ale pri prvom rebríku som sa otočil späť. Tma sa rýchlo blížila. Dal som si sprchu, a potom som už pri peknom filme o okolí Babej hory z poľskej strany na ČT2 čakal na chalanov a dúfal, že sa nik z nich nešmykol.

Peter: Úsek po zelenej od rázcestia pod Pálenicou som absolvoval už včera a na sedlo Vrchpodžiar som išiel dolu po blate, ako na lyžiach. Dnes to pre istotu obchádzam cez les. Po celej trase od rázcestia máme roklinu Horné diery hlboko pod nami a vysoko nad nami sa vypínajú Poludňové skaly. Je to veľmi zaujímavý úsek, najmä kvôli výhľadom v jeho druhej polovici. Hneď po východe z lesa je na Poludňové skaly nádherný výhľad z lúky, ako aj na Malý Rozsutec, ktorý sa len čiastočne ukázal v diere v mrakoch. Taktiež sú odtiaľto nádherné panoramatické výhľady na Boboty, do Novej doliny, na Baraniarky, Kraviarske, Veľký Kriváň a prakticky na celú podstatnú časť hrebeňa Krivánskej Fatry. Chlapi sú už niekde v sedle Vrchpodžiar, no ja tu len stojím, fotím a vychutnávam. Je veľmi príjemné, keď si uvedomujem, že sa pozerám do srdca Malej Fatry, pohoria, ktoré mi tak veľmi učarovalo. Včera som tu stál polhodinu a ešte mi bolo málo...

Všetci ma už čakajú v sedle, z ktorého po žltej schádzame do doliny a pod bufetom v podobe starej drevenice, sa na Podžiari napájame na modrú, ktorou už za šera prechádzame Dolnými dierami.

Bazin: Stmieva sa a prichádzame k hotelu. Vidíme, že v našej izbe sa svieti. Miro teda dorazil a veríme, že aj v poriadku. Peťo dáva návrh, aby sme si dali v neďalekej domácej „karčme“ jedno záverečné „potúrové“ pivo. Dobrý nápad je jednohlasne prijatý. Ťahá nás to do zadymenej búdy, nasiaknutej človečinou. Sedíme medzi domácimi a vychutnávame si posledné okamihy dnešnej vydarenej túry.

Rado: Členovia našej „grupy” sa osobne spoznali prakticky len včera a tak tém na rozhovor bolo počas celej túry nespočetne veľa. Niekoľkokrát sa stalo, že sme postáli v kruhu a začali preberať zážitky a postrehy horského, i mimohorského charakteru. Okolitá príroda išla v tej chvíli trošku bokom. Nič nám však nemožno zazlievať - videli sme sa v podstate druhýkrát (ak debaty pri poháriku možno považovať za „videnie sa“).

Peter pozerá na prírodu ako záhradkár na svoju záhradu. Dosvedčili mi to dve veci. Po prvé - nezabudol nás upozorniť na každý zaujímavý strom, vyskytujúci sa v našej blízkosti, zaujímavý svojim vysokým vekom či pozoruhodným výzorom. Nikdy som si neobzeral stromy toľko, ako na tejto túre. A musím povedať, že to za to stálo. Po druhé - Peter si nosí domov z túr vodu z horských potokov. Raz mal doma na výber vodu zo siedmich rôznych dolín. Slušná to dilema ohľadom výberu nápoja…

Takmer z každej túry si odnášam spomienku na ľudí, ktorých som stretol, a ktorí ma nejako zaujali. Z tejto túry to boli samozrejme naši kolegovia z tejto stretávky, ktorých sme stretli priamo v teréne.

Mimochodom – z malokapacitných turistických butyliek, disponujúcich veľkokapacitným ohrevom, dramaticky ubúdalo - tá posledná (moja) zaznamenala „dojazd“ v správnu chvíľu, necelú hodinku cesty od údolnej krčmy pri potoku v blízkosti hotela. „Myslivečka“ určite zapasovala, keďže som ako finišmen štafety dostal do ruky už len prázdnu fľašu. KUA CHLOPI, čo robíte?

Sumárizmus

Vynikajúca akcia s vynikajúcimi ľuďmi – takto by sa dalo zhodnotiť celé “Hiking stretnutie”, nielen táto túra. O veľmi zaujímavý a poučný záver dňa sa nám napokon postaral Michal Kalaš, riaditeľ Národného parku Malá Fatra, ktorý nás zasvetil do tajov správania sa a súkromia tunajších medveďov. Nuž na takéto akcie sa, vážení, jednoducho nezabúda…

PS

Aby sme nezabudli, na záver patria titulky, aby bolo jasné, kto všetko v tom má prsty a kam sa možno v prípade reklamácie obrátiť.

Zdeno Vasilišin – navrhovateľ túry po “udobrení sa”, scenárista túry, fotodokumentarista, autor úvodu a iných textových výlevov. Poznávacie znamenie – doniesol dobrú domácu.

Roman “Bazin” Matkovčík – taktiež navrhovateľ, fotodokumentarista (neúnavný), autor textových výlevov a dôležitý sponzor rundy v krčme nad potokom po túre. Poznávacie znamenie – tiež doniesol dobrú domácu.

Radoslav Jurčina – ako prvý z nás vystúpil na Malý Rozsutec. Taktiež fotodokumentarista a šedá a tichá usmievavá eminencia s dobrou telesnou kondíciou – pozor naň!

Peter Miler – účastník túry, “kochateľ sa všetkým okolo”, čiastočný fotodokumentarista, ale hlavne šťastný človek v spoločnosti vyššie, aj nižšie uvedených ľudí... a zostavovateľ tohto článku.

Miroslav Svítek – starešina (pozn. prekl. – ten kto má rozum), dôležitý pedagogický dozor celej expedície, ktorý pôsobil aj po rozdelení (preto sa nám nič nestalo). Fotodokumentarista, autor dôležitých textových častí a šíriteľ pozitívnej nálady.

Fórum 13 príspevkov
Vo štvorici po opici na Malom Rozsutci 08/01/13 19:08 13 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Zo Zlatej Idky do Rožňavy - 1. časť Tohtoročná zima konečne stála za to, no ani za svet sa jej nechce odísť a pustiť k slovu jar. S kamarátmi nás už svrbia päty, od decembra sme sa nevideli, tak za dlhých zimno-jarných večerov začíname e-mailami kuť plány na jarný vander. Dáme si Volovské vrchy plánované na minulé leto? Alebo radšej Poloniny, ktoré nás lákajú už dlhšiu dobu? Či radšej nejaké nižšie pohorie, kde nehrozí, že nás ešte prekvapí zima? Nakoniec aj z dôvodu lepšej dopravnej dostupnosti si vyberáme Volovské vrchy. 13/08/18 Kolektív autorov Volovské vrchy
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 2. časť Po prepršanej noci nás ráno v útulni pod Lyscom víta hmlistý les a dážď, ktorý padá iba zo stromov. Balenie nám trvá večnosť, no celý deň tu nemôžeme trčať. Duškyho domáce tyčinky opäť zabodujú, no poriadne raňajky odkladáme. Spleťou lesných chodníčkov a ciest mierime mimo značiek véééľkou okľukou lesmi do Zlatna. 11/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Túra Z Nitry do Jedľových Kostolian - 1. časť Termín a cieľ minuloročného prvého vandru „To muši tímu“ nám v podstate určil náš kamarát Juro. V tomto termíne sa totiž rozhodol osláviť svoju 40-tku na chalupe na štále Borisko nad Jedľovými Kostoľanmi. Isto vtedy ani netušil, čo všetko zažijeme, než tam prídeme, a my už vôbec nie. 04/02/17 Kolektív autorov Tribeč
Najnovšie články na titulke
 
PR Pozvanie na čaj v Maroku je príležitosť spoznať miestnych Korenistá exotika medzi púšťou a oceánom! Tisíce uličiek a ani jedna rovnaká! Cestovateľské kino v utorok 19. novembra v KC Dunaj vyzýva nasadnúť na lietajúci koberec a vojsť do labyrintu farieb, vzorov a vôní, v ktorom sa miesia kultúry arabského sveta, Afriky a Európy. Návštevníci budú mať možnosť nahliadnuť pod pokrievku tohto pestrého kultúrneho tajinu a ochutnať všetko, čo Maroko ponúka. Večerom bude sprevádzať skúsená cestovateľka Katarína Líšková. dnes sponzorovaný článok Festivaly a premietania
Podcast Pacific Crest Trail s Filipom Valúchom (trojdielna miniséria) AKTUALIZOVANÉ – Diaľkové trasy sú dnes populárne. Nedávno sme sa v HIKING podcaste rozprávali s Julkou, ktorá prebehla Cestu hrdinov SNP za 12 dní. Teraz vám v trojdielnej podcastovej minisérii spolu s Filipom Valúchom predstavíme 4265 kilometrov dlhú Pacifickú hrebeňovku, tzv. PCT. Filip diaľkovú trasu z mexicko-americkej na kanadsko-americkú hranicu cez Kaliforniu, Oregon a Washington prešiel tento rok za 136 dní. 11/11/19 Ľubomír Mäkký Svet
Príbeh Večer pelendrekom, ráno metlou?! Som už postarší človek – čas uteká okolo mňa ako splašený kôň. Ale s tým už nič nenarobím. Sem-tam sa vrátim mysľou do minulosti. Spomeniem si na niektoré zážitky, ktoré som zažil v mojom živote. Keď si už spomeniem, tak si ich radšej aj zapíšem, možno už za 20 rokov si na ne nespomeniem, tak ak bude všetko v poriadku – aspoň si ich potom prečítam. dnes Vladimír Popluhár Príbehy

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Vo štvorici po opici na Malom Rozsutci 08/01/13 19:08 13 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Malá Fatra - Krivánska časť (Národný park Malá Fatra)
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1343 m n. m.
    • min: 570 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 813 m
    • klesanie: 813 m
  • Vzdialenosť
    • 12 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 01.12.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 49.2576 ° SŠ
      dĺžka: 19.0666 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.2576 ° SŠ
      dĺžka: 19.0666 ° VD
      » Mapa
  • Voda
    • prameň v Dolných dierach
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Terchová, Biely Potok (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.92 (0.3)