Trasa

Demänovská dolina, sedlo Biela púť – rozhľadňa na Ostredku – sedlo Biela púť; Jasná-Záhradky – Priehyba – Luková – Konský grúň (horná stanica lanovky Chopok-úboč) – Chopok – Kamenná chata – Chopok – Konský grúň (horná stanica lanovky Chopok-úboč)

Posledné roky mám túžbu stráviť práve na takýchto chatách noc. Samozrejme, že v rámci turistiky. A tak sme si jednu s prespaním na Kamienke vymysleli. 27. 9. 2011 konečne prišlo to ráno, keď odchádzame do Nízkych Tatier. Prvýkrát prespím na Kamienke. Idem si splniť sen. S Evkou, Zdenčim a Duškom. Do Modry z Bratislavy odchádzame mojím autom, odtiaľ pokračujeme Zdenovým. V aute je dobrá nálada, všetci sa tešíme a sme plní očakávania nasledujúcich chvíľ. V pláne je vývoz lanovkou na Chopok, prespanie na Kamienke, túra-presun na Štefánikovu chatu pod Ďumbierom, prespanie a návrat pre nás novou zostupovou cestou do civilizácie - Záhradiek. Jednoducho, taký nenáročný víkend v horách. Bavíme sa o všeličom. Aj o tom, ako si kto batoh nabalil (ten nový Evkin je nejaký veľký), aké nás čaká počasie. Všetci dávame dôraz práve na počasie. Radšej o tom veľa nerozmýšľam, no posielam aspoň myšlienku s prosbou tam hore, aby nás v kopcoch búrka nezastihla.

1. deň

Sme v prvom cieli našej cesty. Zastavujeme v Demänovskej doline-Jasnej. Chcem ukázať mojim parťákom vyhliadkovú vežu na Ostredku. Tých pár metrov do kopca fučíme. Páči sa. Aj mne, ako vždy, keď k nej zájdem. Potešíme sa výhľadmi. Je to prvý balzam na dušu. Zájdeme ešte k Vrbickému plesu. Ani to nepoznajú, tak som spokojná, že sme k nemu zašli. Len Duško sa pýta - načo ho vlastne obchádzame. Duško, Duško.

Sadáme do auta, schádzame na parkovisko na Záhradkách. Obúvame už vážnu turistickú obuv, berieme batohy, paličky a už len zamknúť a skontrolovať auto. Evka, ten batoh vyzerá poriadne ťažký. No nič, ved lanovka vyvezie a na výstup od Úboče po Kamienku máme takmer pol dňa. Od parkoviska vidíme, že lanovka stojí. Sme nemilo prekvapení, keď nám v pokladni povedia, že pre silný vietor tam hore lanovka nepremáva a už dnes ani nebude. Je 14 hodín. Naše batohy na chrbtoch oťaželi, môj sen o noci na Kamienke sa začína rúcať. Sadáme na lavičku a rozmýšľame, čo teraz. Hore je objednaný nocľah, na kopce sme sa tešili. Pri pohľade na prudké zjazdovky sily veľmi nepribúda. Predstava takmer 1000 m prevýšenia nie je až taká lákava. Evka to vzdáva. Po "bojovej" porade sa rozhoduje ísť si nájsť niekde dole nocľah. A zajtra sa uvidí. My traja sa rozhodneme vyšliapať. Vždy, keď sa veziem lanovkou na Chopok, pomyslim si, že toto by som nerada šliapala peši. No, a aha ho, prišiel ten deň a musím, keď si chcem splniť sen. V sebe sa ubezpečujem, že máme na to dosť času, aby sme to do tmy stihli. Evka mi požičiava šiltovku a v nemilosrdných lúčoch slnka sa dávame na výstup. Po zjazdovkách. Nie je tu výstupová značkovaná cesta.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prvý úsek Záhradky 1028 m - Priehyba 1342 m. Po trávnatom teréne si prudký výstup zľahčujeme občasným serpentínovaním. Silný vietor ešte veľmi necítime, sme v oblasti lesa, ktorý tomu bráni. Teplo, pot steká po lícach, chrbte, som ako v bazéne z potu. Ale idem, vládzem a teším sa, že sme sa rozhodli tak, ako sme sa rozhodli. V diaľke, teda vo výške vidíme, ako z chodníka silný vietor sfúkava kúdole prachu. Trošku sme to nechápali. Až keď sme k miestu prišli, vlastne sa vyštverali. Zistili sme, že tu začína stavba novej lanovky. Dostali sme sa na stavenisko, je tu zákaz vstupu. Nevidíme inú možnosť, ako sa dostať ďalej, len prejsť po jeho časti. Tak sme sa dostali na Priehybu. Pokračujeme po novoupravenej zjazdovke. Terén vyrovnaný, no pekný bude, až keď ho sneh zakryje. Zatiaľ je to zmes hliny a kamenia a dosť ťažko sa po ňom ide. Kopec akoby bol prudší. Dostali sme sa mimo lesa a teraz cítiť silný vietor. Slnko pripeká, ale vietor ho na našich telách ochladzuje. Ťažko sa dýcha, vietor vyráža dych. Ešte v začiatku pokračovania tohoto úseku som si povedala, že keď prídeme k nasledujúcej budove lanovky - Luková a bude sa tam dat prespať, nepôjdem ďalej. Táto myšlienka mi dodala trochu sily. Robím 35 - 40 krokov a oddychujem. Toto pravidelne opakujem a hľa. Dobrý spôsob som si vymyslela. A pekne postupujem hore. Oproti nám pri výstupe stretáme ľudí, ktorí sa vyviezli lanovkou hore ešte ráno, teraz musia peši dole. Zdeno je dosť ďaleko predo mnou, mladá krv, Duško dosť za mnou zaostáva. Zakričí na mňa, že ostáva spať na tej stanici. Prikyvujem súhlasne a štveráme sa ďalej.

Pri budove nás už čaká Zdeno. Na lavičkách sedí pár ľudí. Stanica je zatvorená. Žiadne vysnívané pivko, žiadne občerstvenie. Prichádza Duško. Tiež sklamaný, že reštaurácia je zatvorená. Vyberáme svoje zásoby, dopĺňame energiu, pijeme. Slnko už také silné nie je, no vietor neustáva. Zhodneme sa na tom, že nepripadá do úvahy, aby sme išli dole. Väčšiu časť výstupu máme za sebou. Je 15.20 h. Po pol hodinke oddychu balíme svoje veci a ideme ďalej. Oddych veľmi pomohol. Rozhliadame sa po okolí, "čítame" kopčeky a sme nadšení, že sme tu, kde sme. Ďalej už ideme po značke. Cesta je cik-cak a napodiv sa veľmi dobre stúpa. Už rýchlejšie, aj keď s kratučkými prestávkami pre nadýchnutie sa dostávame na Chopok-Úboč (1843 m). Potiaľto by nás bola vyviezla lanovka, keby fungovala. Odtiaľto už ideme opäť po "dláždenom" chodníku. Ľudí tu už niet, turisti poschádzali dole, okolo kľud, božské ticho a my sme tu sami. Len v silnom vetre trúbia tyče, ktoré vyznačujú, pokiaľ je okraj pre bezpečný pohyb ku zrázu. Je to hotový koncert v raji.

A tam je už vrchol. Už len pár metrov. Vo výške už vidno ruiny pôvodnej vrcholovej lanovky, rozbité okolie, stavbu. Vľavo kamzík. To je teda paradox. Kúsok od cestičky. Pískame, no on sa len obzrie, skontroluje situáciu a kŕmi sa ďalej. Krásny, milý moment. Keď sa vytešíme z tohoto pohľadu, dochádzame na vrchol, teda do sedla pod Chopkom, odkiaľ už vidíme Kamennú chatu. Čarovný pohľad. Vyšli sme. Uťahaní, ale nesmierne šťastní. Schádzame pár metrov ku chate. V útulnej jedálni posedávajú už len turisti, ktorí na Kamienke prespia. Pozerám k pultu a tam obsluhuje Saška. To je radosti. Naša nová kamarátka zo Chamonix. Aj ona sa teší. Dávame si vytúžene pivko, polievku a oddychujeme. Zakaždým, keď si idem ku pultu niečo objednať, pokecáme so Saškou, zatiaľ tak narýchlo. Saška má povinnosti. Po oddychu sa ideme ubytovať.

Útulná spálňa, plná postelí. Zložíme sa každý pri svojej. Sú už takmer všetky obsadené. Potom zídeme dole do jedálne, opäť na pivko, niektorí na prechádzku okolo chaty. Doteraz bolo počasie výborné, no na kopec sa už začína v silnom vetre z dolín valiť hmla. Kým zapadne slnko, hmla zahalí okolie a z plánovaného fotenia západu nie je nič. Asi do 21.30 h posedávame v jedálni, dopĺňame v ten deň stratené tekutiny každý po svojom, rozprávame sa so Saškou, ktorej služba už končí, spomíname na nádherné chvíle v Chamonix. Potom príde únava, a tak sa presunieme do svojich pelechov. Prezlečiem si aspoň nohavice, zababuším sa proti zime a tak, po spotenom dni, neumytá zaspávam. A vôbec mi to neprekáža. V nocľahárni je teplo, nebolo treba sa babušiť. Noc prebehla v pohode, bez potrebného cmukania na chrapkajúcich nocľažníkov. Alebo som až tak tuho spala?

2. deň

Pomaly svitá. Idem skontrolovať latrínu. Už sa nebudem báť vonku v tme. Čisté, udržiavané miesto. Vonku sa celkom ukazuje počasie, no je dosť zamračené a len v niektorých dolinách sa drží inverzia. Keď prichádzam ku chate, za rohom zbadám dvoch kamzíkov. Úplne blízko. Poteším sa im, ale chlad ma ženie dnu. Zaľahnem a vyčkám, kým slnko trochu vyjde a uvidím, či sa bude dať niečo fotiť. Keď po 1/2 hodine pozriem cez okno, vonku je hmla ako mlieko. A tak nič z fotenia nebude. Polihujem, podriemkavam. O šiestej skupinka asi piatich turistov vstáva, balí sa a odchádza. Ako dobre sa tu cítim, teplúčko, pokoj v duši, pohoda. Na strechu začína klopkať dážď. Prší. Silnejšie a silnejšie. Potom blesk a hrom. Fíííha, búrka tak skoro ráno. Ešte viac sa zababuším. Teším sa, že som v bezpečí chaty, suchu a teplúčku. Nikde sa neponáhľame. Rozhodli sme sa, že ideme dole. Kvôli Evke. Aby neostala v Liptovskom Mikuláši sama. Pôjdeme domov a po ceste sa ešte niekde zastavíme. Na pol ôsmu vstávame na raňajky. Opäť príjemná jedáleň, kde sme najprv vzácne sami. Ach, to je pocit. Najeme sa, zbalíme a lúčime sa so Saškou. Čoskoro dovidenia, Saši.

Vonku je stále hmla, nefúka už taký strašný vietor, ani zima nie je veľká. Dážď ustal, no hmla sa nevzdáva. Chvíľku počúvam to ohlušujúce ticho, pokoj a od rozkoše sa mi vnútro chveje. Toto sú tie čarovné chvíle na horách, ktoré stoja za námahu, ktoré pomáhajú dole v civilizácii prežiť. Zostupujeme k lanovke. Vidíme, ze v búdke niekto sedí. Zdeno sa pýta, či pôjdu. Áno, pôjdu. Veľmi sme sa potešili. Je pravda, že zostup by už pre nás nebol taký zložitý, jednoducho malina, ale potešilo nás, že sa dostaneme dole rýchlejšie. Už keď kvôli ničomu inému, kvôli Evke. Aj keď nám náš pobyt na horách nevyšiel podľa plánu, bol to pre mňa nezabudnuteľný víkend, so všetkou svojou námahou, potom a krásnou prírodou. Som šťastná, že sme sa nevzdali.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek