Túra

Tisovec – Burda – Studňa – Muráň

08.04.13
Muránska planina ma už dlho lákala. Bola to pre mňa dlhý čas zem neznáma. Hoci Muránska planina je národným parkom od roku 1997, informácie o nej zanikajú v tieni navštevovanejších národných parkov. A práve to ma zlákalo, mám rád pohoria, kde sa nepohybuje veľa ľudí, ktoré sú zahalené rúškom neznáma. A tak sme sa, v už bežnom zložení, vybrali na dvojdňovú túru z Tisovca do Muráňa.

Zišli sme sa v počte päť kusov turistov – Sašo, Jaro, Matúš, Šumi a ja. Plány ostali na mne, píšem si všetko na papiere, robím prepočty časov a zapisujem odchody autobusov, značím miesta, kde sa dá nabrať voda alebo kde sa osviežime pivkom. Vďaka tejto úlohe „plánovača“ si ma kamaráti doberajú, ale to neprekáža, beriem to tiež s humorom.

Ráno sa z postele vstáva vždy ťažko, najradšej by som ostal pod teplučkou dekou, ale hneď na to mi hlavou prebehne predstava pekného dňa, voňavého vzduchu, dobrej partie, krásnej prírody a posedenia pri večernom ohníku a som okamžite na rovných nohách. Stretávame sa na autobusovej stanici v Prešove, Jaro nás čaká už v Košiciach. Dokupujeme posledné zásoby, väčšinou tekutého charakteru a už o pár minút opúšťame Košice. Pokračujeme cestou Košice – Rožňava – Revúca a Tisovec. Cesta je dlhá, neradi cestujeme autobusom, vo vlaku zbehne čas veľmi rýchlo, ale v autobuse sa vlečie. Jedinou zábavou je sledovanie okolia z okna a sem-tam nejaké chlapské poznámky, ktoré si dovolíme len preto, že medzi nami nie je žiadna žena.

1. deň

Tisovec – Spuzlô – Roveň (ovčín) – sedlo Burda – rázc. pod Vysokým vrchom – Stožky – Skalná brána – sedlo Nižná Kľaková, útulňa

Vystupujeme v Tisovci celí dolámaní a uťahaní z autobusových sedadiel. Opäť hľadáme obchod, už si ani nepamätám, komu čo chýbalo, ale ak to neboli cigarety, tak to bol rum. Stúpame cez Tisovec až k posledným domom a sledujeme zelenú značku, ktorá vedie spočiatku trocha monotónne spevnenou cestou. Cesta je však príjemná, obloha modrá s bielymi barančekami oblakov, slnko príjemne hreje. Jednoducho raj. Pohoda, kľud, šťastie... Pomaly stúpame. Meter za metrom sa cesta pomaly zdvíha, až prichádzame k tabuli, oznamujúcej, že práve vstupujeme do Národného parku Muránska planina. Celí nadšení si neodpustíme fotku. Sme tu prvý raz, a tak sme trocha nedočkaví, čo nám toto územie ponúkne. Do sedla Burda to máme ešte vyše troch hodín – predstava pivka je hnacím motorom.

Pokračujeme neustále miernym stúpaním a občas sa zastavíme, aby sme si dali glg rumu, ušúľali cigaretu alebo sa napili vody. Úžasne pekná krajina sa pred nami otvára v údolí Rimavy, akonáhle cesta vystupuje z lesa na lúky Roveň s roztrúsenými domčekmi. Nádherný pohľad. Zložíme sa do trávy a vyťahujeme slaninu, cibuľu, ryby a chlebík a dávame si prvé poriadne jedlo. V diaľke sa pasú ovce a nad hlavou krúžia nejaké dravé vtáky, no jednoducho idylka. Pokračujeme zelenou značkou už s plnými žalúdkami, naberáme si vodu zo studničky hneď pri ceste a trháme si aj zopár kyslých, ale šťavnatých jabĺk. Cesta sa míňa a Burdu už máme na dosah, keď zrazu spoza hrebienka začujeme brechot niekoľkých psov. Najprv sme si to veľmi nevšímali, ale keď sa so štekotom rozbehlo päť psov priamo k nám, ostali sme ako zamrznutí. Utiecť by bol zlý nápad, stromy boli ďaleko, a tak sme ostali stáť a čakali, čo bude. Psy nevyzerali veľmi prívetivo a čo bolo ešte viac znepokojujúce, tri z nich boli teda poriadne psiská. Prichádzajú k nám, začínajú nás oňuchávať a som v postoji, akoby som stuhol. Myslím, že v tej chvíli sme boli všetci trocha zaskočení. Úplne bez pohybu, pohľad uprený kamsi pred seba. Prvý nabral odvahu Matúš a rýchlo si získal sympatie najväčšieho psa, ktorý sa začal okolo nás obšmietať a vyžadovať, aby sme ho pohladili, potom prišiel aj druhý. Ostatné psy sa prizerali len zdiaľky. S klesajúcou veľkosťou psa bol priamo úmerný jeho hlasový potenciál. Ten najmenší vrčal, brechal a vydával podivné zvuky, ale nemal odvahu prísť bližšie.

Váhavo robíme ďalšie kroky vpred dúfajúc, že to psom nebude prekážať. Najhoršie na tom ostal Šumi, ktorého si psy začali najviac všímať a on ostal trocha pozadu. Ale to už prichádza bača od neďalekého ovčieho stáda a s troška podnapitým výrazom nám oznamuje, že sa máme držať ďalej od psov. Ako keby sme za nimi prišli my. „Beštia to je!“ hovorí. A už vyťahuje povraz, ktorým priviaže najväčšieho psa. A ten sťahuje chvost a poslušne kráča za ním. Ostatné psy tak isto.

Kolená sa mi triasli ešte hodnú chvíľu, nebolo mi všetko jedno. Našťastie, silu naberáme v Zrube pri sedle Burda, ktorý bohužiaľ mesiac po našej návšteve vyhorel. Milá chatárka nás ponúka pivkom a prehadzuje s nami pár slov, nabáda nás, aby sme si niektoré veci vysušili v zrube, keďže tam má teplúčko a neváhame. Využívame striedavo aj služby latríny. Zdržujeme sa hodnú chvíľu, máme dostatok času a hlavne, je tu príjemne. Ale ak to chceme stihnúť za svetla, nemáme na výber a musíme vyraziť.

Pokračujeme na lúky Randavice pod Malou Stožkou. Lúky sú plné práve rozkvitajúcich jesienok a spolu so Šumim vedieme debaty o rastlinách a živočíchoch, pričom fotoaparáty dostávajú zabrať. Cesta je stále veľmi príjemná. Nohy sú ľahké a slnko vysoko. Míňame chatky v doline Dudlavky, pričom na jednej z nich práve prebieha asi vcelku odviazaná párty. Z okna sa nás ktosi pýta, kam máme namierené. Keď vravíme, že na Nižnú Kľakovú, je jasné, že nemá ani poňatia, čo to je. Otázkou, či nemáme niečo do papierikov (tabak určite nemyslel), zakončuje debatu.

Na chvíľu strácame značku, ale strihneme si to lúkou a hneď ju nachádzame. Začína trocha prudší výstup, ale len krátky, smerom ku Skalnej bráne a k útulni na Nižnej Kľakovej, kde plánujeme prenocovať. Na Skalnú bránu vyliezame len tak narýchlo, lebo už sa nevieme dočkať útulne a ohníka i jedla. Na vrchole fúka chladný vietor, a tak zliezame a mierime ku studničke pod Nižnou Kľakovou, kde si chceme nabrať vodu. Studničku nachádzame bez problémov, problém je, že po takmer dvoch mesiacoch sucha je veľmi málo výdatná. Trvalo možno aj pol hodiny, pokiaľ si všetci naplnili fľaše.

Útulňa Nižná Kľaková je pekná, čistá a ponúka naozaj príjemné útočisko na noc. Teším sa z toho. Vybaľujeme karimatky, spacáky a každý si vyberá miesto na spanie podľa pravidla – kto prv príde, ten prv melie. Znášame drevo na oheň a slnko pomaličky zalieza za hory. Vzduch sa razom stáva chladnejším a k tomu začína fúkať nepríjemný vietor. Obliekame na seba viacero vrstiev a sadáme ku ohňu. Opekáme slaninku, klobásky. Debatujeme a nad hlavou sa začína objavovať to najfantastickejšie divadlo, aké môže zažiť človek počas života – hviezdna obloha v plnej kráse. Vyťahujeme rum a bylinkový likér a sediac v úplnej tme, osvetlení len žiarou ohňa, si podávame fľašu, akoby to bol nejaký odveký rituál. Tieto okamihy musia poznamenať človeka, musia ho prinútiť milovať lesy a hory a čas strávený v nich. Šumi mal deň predtým ťažkú noc, keď išiel barový maratón v Prešove, a tak si zaľahol ako prvý. My sedíme pri ohni možno až do polnoci. Popritom si hrám mix východniarskych ľudoviek na ústnu harmoniku a ohrievam sa pri ohni. Postupne sa rozozvučia zipsy na spacákoch a každý si hľadá nejakú polohu, v ktorej sa mu bude dobre spať. Myší je tu požehnane, ale akosi už na to každý kašle, zvykli sme si.

2. deň

Nižná Kľaková – Studňa na Muránskej planine – Maretkiná – Poludnica, vyhliadka – Jaskova muka – Veľká lúka, Piesky – Chata Zámok pod Muránskym hradom – Muránsky hrad – Chata Zámok – Muráň

Ráno vstávam ako prvý. Myši celú noc usilovne hryzkali a šušťali. Potom sa zase Sašo rozhodol, že mu je pri dverách zima, tak sa začal sťahovať od dverí k protiľahlej stene, zasekol sa mu zips na spacáku, a tak to dával aj dosť hlučne najavo. Šumi si zase spokojne chrapkal, takže - spalo sa fakt na jednotku. Myši nám aj napriek tomu, že sme batohy zavesili, ohlodali zásoby. Chlieb, čokoládu, klobásu, dokonca aj paradajky. Hádžeme do seba to, čo myši nestihli načať, a pokračujeme smerom na Muránsky hrad a do Muráňa červenou značkou Rudnej magistrály ku Studni na Muránskej planine. Cesta vedie takmer výlučne lesom a nenáročným terénom s minimálnymi prevýšeniami. Monotónnu krajinu ihličnatých lesov prerušujú sýtozelené lúky, ktoré sa objavujú cestou.

Pri Studni si naberáme z ľadovej vody, ktorá chutí vynikajúco a stále pokračujeme červenou. Tešíme sa najmä na Poludnicu, ktorá sľubuje dobré rozhľady. A naozaj. Úžasný výhľad na krajinu, ktorá sa pomaly začína odievať do farieb jesene. Každý je unesený výhľadom, a tak postávame a obzeráme okolie veľmi dlho. Ale chceme stihnúť autobus, nemáme na výber, musíme sa rozlúčiť s týmto čarovným miestom.

Je mi ľúto, že sme celou cestou nezazreli symbol Muránskej planiny – norika muránskeho, a tak dúfam, že sa nám ich podarí vidieť na Veľkej lúke, ktorá už je neďaleko. Tu však stretávame len davy turistov, a tak sa rozhodujeme, že namiesto prezretia si Veľkej lúky a koní vystúpime na Muránsky hrad. Obe možnosti by sme nestihli, ak sme chceli stihnúť autobus do Košíc. Zatiaľ čo na ceste z Tisovca až sem sme nestretli takmer žiadnych turistov, tu ich je o to viac. Od najmladších až po najstarších.

Jaro ostáva pri Chate Zámok pod hradom Muráň na pivo. My si chceme hrad prezrieť, určite by ma to hnevalo, keby som ho nenavštívil, keď už sme tu. Z hradu sú krásne výhľady na viacerých miestach, no najlepší je z drevenej plošiny smerom na sever (Kráľova hoľa). Pár záberov a vraciame sa k Jarovi ku chate, kde si dávame ešte rýchle jedlo, a ak časy na smerovníkoch neklamú, mali by sme autobus stíhať presne.

Prudké klesanie do Muráňa dá zabrať kolenám, hlavne kvôli nášmu tempu, pretože by sme radi stihli ešte pivo v "krčme pod hradom" pred odchodom autobusu. Plán sme splnili a mali sme k dobru ešte pol hodinu, ktorú zalievame týmto zlatistým nápojom. Potom už len cesta domov a znova sa vrátiť do stereotypu mesta, školy, práce. Ale príjemné zážitky z krásnej prírody ostanú v hlave veľmi dlho.

Diskusia
Tisovec – Burda – Studňa – Muráň 09/04/13 17:13 17 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Na Somár cez lúky plné šafranov Je Veľkonočný piatok a za oknami to vyzerá na počasie vhodné akurát na sedenie v byte pri teplom čaji a pozeranie dlhého filmu. Aspoň toto by si pri pohľade z okna povedala väčšina ľudí. My však máme v pláne ísť do prírody stoj čo stoj, aj keby malo liať celý deň. Vyberáme preto jednoduchšiu túru v nízkom a málo známom pohorí Sopotnické vrchy. Cieľom sú lúky plné šafranov a najvyšší bod miniatúrneho pohoria. 20/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Prístrešok Stará smola nad údolím Sopotnice Sopotnické vrchy ako podcelok Čiernej hory nie sú turisticky až tak atraktívne ako okolité časti Ružínskeho krasu. Návštevník sa sem zvyčajne vyberie len na jednodenné výlety. Na druhej strane aj nízke kopce majú svoje čaro, ak si človek vie užiť lesy bez zbytočného ruchu. Na ich severnom okraji leží dokonca veľmi pekný a útulný prístrešok či skôr útulňa (neoficiálna), ktorá sa dá využiť k pohodlnému prenocovaniu alebo ako úkryt pred nepriazňou počasia. 12/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Túra Vyhliadky Ružín – pod Bujanovom a Čertova skala Okolie priehrady Ružín je oblasť plná málo známych zákutí, o ktorých sa človek len ťažko dozvie. A práve takéto opustené miesta ponúkajú neraz tie najkrajšie zážitky. Podobne je to aj s dvomi vyhliadkami v hornej časti Ružínskej priehrady. Nenápadné skalky týčiace sa nad hladinou nevyzerajú nijako majestátne, ale výhľady z nich naozaj stoja za to. 07/05/18 Stanislav Ďurica Čierna hora
Najnovšie články na titulke
 
Túra Krížový vrch z Levočskej doliny Počas našich turistických výletov po východnom Slovensku sme jedno pohorie neustále obchádzali. Levočské vrchy so svojou povesťou bývalého vojenského priestoru a s jednou turistickou značkou tiahnucou sa krížom cez pohorie nemohli byť lákadlom pre rodinnú turistiku. Keď sme však už v iných pohoriach zaznamenávali druhú, či ešte častejšiu návštevu, prinútil som sa nulu na konte Levočských vrchov zmazať. Po detailnom štúdiu máp padol výber na Krížový vrch, ktorý leží dostatočne na okraji pohoria, aby sme to štýlom tam a späť zvládli s našimi školákmi bez vážnejších problémov. dnes Peťo Nový Levočské vrchy
Túra Lanovka Vogel - Júlske Alpy s dieťaťom Sme štvrtý deň v okolí jazera Bohinj. Po dvoch slnečných dňoch strávených na túre a jednom upršanom dni, sme sa rozhodli ostať dlhšie, než sme plánovali. Je tu naozaj nádherne. Pri rozhodovaní sa, kam pôjdeme, nás zvádza možnosť využiť blízku lanovku a skúsiť trochu turistiky vo vyšších horských polohách. Doteraz to boli skôr údolia a kaňony s vodopádmi. včera Danka Laciková Svet
Cyklotúra Vajskovská dolina Už dlhšiu dobu nás lákala Vajskovská dolina, ktorú mnohí prirovnávajú k divokej Tichej doline v Tatrách. Je jednou z najkrajších dolín Nízkych Tatier a v celej doline je režim ticha. Nachádza sa tu Vajskovský vodopád vysoký 9 m. V Kulichovej doline je pamätník jednej z najväčších lavínových tragédií na Slovensku, v roku 1956 tu zahynulo pod snehom 16 lesných robotníkov. včera Tatiana Filipková Nízke Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Tisovec – Burda – Studňa – Muráň 09/04/13 17:13 17 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Veporské vrchy a Muránska planina (Národný park Muránska planina)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1293 m n. m.
    • min: 394 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1647 m
    • klesanie: 1664 m
  • Vzdialenosť
    • 40 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 15.09.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.6809 ° SŠ
      dĺžka: 19.9425 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.7401 ° SŠ
      dĺžka: 20.0468 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.76729 ° SŠ
      dĺžka: 19.96278 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • útulňa Nižná Kľaková
  • Voda
    • prameň na Rovni, prameň Stožky, prameň pod Nižnou Kľakovou, Studňa na Muránskej planine, studnička pod Muránskym hradom
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Tisovec (vlak, bus)
      Muráň (bus) - Revúca (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.87 (0.31)