Trasa

Rožňava, žel. stanica – Rožňava, centrum – Rožňavské kúpele – Čučma – Chata Volovec – Skalisko (Volovec) – Volovec, sedlo – Henclová – Tichá Voda – Zahájnica – Nálepkovo

Nedokázali sme odolať predpovedi krásneho počasia, a tak sme s veľkým odhodlaním naplánovali celkom dlhú túru. Pôvodný plán bol, že z Volovca pôjdeme po hrebeni na sedlo Krivé, a potom cez Zlatý stôl do Starej Vody. Tak sme s nadšením nastúpili do prvého vlaku z Košíc a ešte za tmy sme vystupovali v Rožňave.

Odkiaľ je tu toľko snehu?

Na železničnej stanici v Rožňave sme nemohli uveriť vlastným očiam. Odkiaľ je tu toľko snehu, však v Košiciach po snehu nebolo ani stopy. Zo stanice, ktorá je mimochodom od centra mesta vzdialená dobré 4 kilometre, sme pokračovali ešte v tme do Rožňavy a odtiaľ ešte dosť dlhou asfaltkou až do Čučmy. Po koniec Čučmy je to z vlakovej stanice dobrá hodina a pol rezkým tempom. Nudnú cestu nám však okrášľoval východ slnka a osvetlený cieľ pred očami - Volovec. Na konci fakt dosť dlhej obce značka nenápadne odbočuje napravo do lesa. Chôdzu nám spríjemňujú dva psy, ktoré sa ku nám prilepili na konci obce.

Značka vedie dosť strmo do kopca a terén je kvôli včerajšiemu odmäku a dnešnému mrazu nepríjemne zľadovatený. Okamžite dávame dole bundy a ideme už len v mikinách. Psy sa nám začínaju motať medzi nohy a nám to začína prekážať, tak ich plašíme, aby sme sa ich konečne zbavili. Omrzí ich to až zhruba po hodine a pol, keď sa nám stratili z očí a my sme si už nerušene mohli vychutnávať prírodu. Snehu postupne pribúdalo a nám robil starosti dnešný cieľ - Zlatý stôl. Prúdili nám v hlave myšlienky typu: Bude cesta prechodená? Máme dosť času? Nebude fúkať silný vietor? Po dvoch hodinách stúpania sme dorazili k smerovníku. Cesta bočila prudko doprava, vlastne sme sa vracali späť. Boli sme už vyčerpaní a údaj na smerovníku - "Chata Volovec 20 minút" - nám nerobil dobre na žalúdok. O chvíľu sme však videli chatu a už nám stačil iba kúsok a boli sme pri lavičkách vedľa turistickej chaty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Iný svet na Chate pod Volovcom

Stáli sme tam, dobre že nie v tričkách, slnko nám pálilo do očí, pojedali sme ešte vianočné koláčiky, ktoré nám mamka povinne nabalila a boli sme šťastím bez slov. Atmosféru len trošku rušil chatár, ktorý práve vyšiel prevetrať svoju Ladu Nivu na chatu. Čakalo nás už iba posledných, podľa smerovníka 25 minút na Volovec (Skalisko). Tak sme dojedli a pripravili sa na posledný výšvih. Snehu stále pribúdalo, ale chodník bol dobre prešliapaný. Kiežby taký išiel aj na Zlatý stôl. O chvíľu sme už stáli hore na výhľadovej skale Volovca.

Neuveriteľný výhľad

Z vrcholu bolo vidno všetko. Nevedeli sme sa vynadívať na Tatry, Kráľovu hoľu, za ňou Ďumbier. Dohľadnosť končila až niekde za maďarskými kopcami. Pod nami bola Čučma a za ňou Rožňava, náš východiskový bod. Nechcelo sa nám veriť, koľko sme už prešli a koľko nás ešte čaká. Po výdatnom obede sme sa pozreli do mapy a začali sme uvažovať. Pri pohľade na neprechodenú cestu do sedla Krivé a celkom obstojne prechodený chodník smerom na sedlo Volovec sme museli zmeniť plán. Nechcelo sa nám brodiť po kolená v snehu. Tak sme sa vybrali smerom na sedlo Volovec po vychodenom chodníčku. Bola to pohodička, slnko pražilo o sto šesť. Na očiach slnečné okuliare a všetko oblečenie bolo pripnuté o batoh, parádička.

Prebudenie sa do reality

Vychodený chodník však o chvíľočku zahol prudko doľava. Nám sa to nepozdávalo, lebo sme vedeli že máme ísť po hrebeni až do sedla. Tak sme sa začali brodiť v snehu. Miestami nás udržala kôra, no ináč sme sa prepadávali po kolená. Nikto pred nami nešiel. Tak sme razili stopu v rezkom tempe, aby sme stihli skorší vlak v Nálepkove. Brodili sme sa až do sedla Volovca. Tam sme stretli skupinku ľudí z Henclovej a boli sme nesmierne radi, že už nemusíme raziť cestu. Na zelenej značke smerom do Henclovej bolo ešte viac snehu. Stretávali sme skupinky ľudí, ktoré sa mordovali opačným smerom. Boli sme radi, že ideme dole. Po pár serpentínach cez rúbanisko sme zišli až do doliny. Potom sme už išli iba po zasneženej asfaltke. Zrazu sme uprostred cesty uvideli zastavené auto. Nejakí poctiví turisti sa chceli vyviezť snáď až úplne hore. Našťastie zapadli. Asfaltka začala byť zľadovatená, neskôr z nej bola súvislá vrstva ľadu. Balansovali sme a šmýkali sme sa až do Henclovej, malebnej dedinky uprostred Volovských hôr. Prešli sme okolo kostola až ku smerovníku, kde nás zmrazil údaj: dve hodiny do Nálepkova. Museli sme sa najesť a pripraviť sa na posledný (asfaltový) úsek cesty.

Čakal nás dlhý úsek po ceste. Aspoň sme sa nemuseli brodiť v snehu. Prestávalo nás to už baviť, boli sme už dosť zničení. Zrazu sme dorazili ku smerovníku, ktorý ukazoval do lesa. Asfaltu sme mali už plné zuby a tak sme išli okolo nových dreveníc cez mostík na lesnú cestu. Tu bolo značenie podradné, ale inštinkt nám hovoril, že máme ísť doľava. A bolo to správne. Po chvíli sme uvideli značku a hneď sme boli šťastnejší. Problémy nám len robilo súvislé stúpanie po ľade. Konečne sme dorazili na vrchol, kde lesná cesta odbočovala doľava a značka pokračovala po zasneženom chodníku. Nakoniec sme dorazili na lúčku a neskôr na cestu, ktorá nás doviedla až do Nálepkova. Prešli sme celou dedinou okolo lyžiarskeho strediska Krečno až na železničnú stanicu, kde sme sa celí zničení zložili a ukončili tak našu túru pri dojedaní zvyškov koláčov.

Záver

Túra bola celkom namáhavá a trošku sme aj podcenili podmienky. Výhľady však stáli za to. Boli sme trošku smutní, že sme nešli na Zlatý stôl, ale bolo to múdre rozhodnutie. Zlatý stôl necháme na lepšie podmienky. Vrelo odporúčam túto túru zdatnejším turistom aj v zime na snežnice. Môžete sa zúčastniť aj spomínaného novoročného výstupu na Volovec, ktorý sa koná vždy v prvú januárovú sobotu (organizuje od roku 1978 Klub slovenských turistov Rožňava a Mesto Rožňava).

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek