Trasa

Lesnické sedlo – Šľachovky, štátna hranica – Husciawa – Šľachovky, vrchol – Kapralowa Wysoka – Vysoké skalky – Šľachovky, štátna hranica – Lesnické sedlo

Je sobota poobede na sklonku leta a uvažujem, či sa dnes vôbec oplatí ísť fotiť západ slnka. Vonku je celkom teplo, ale je dosť oblačno a to ma odrádza. Potom si však poviem, že už keď som cez víkend „doma“ a mám aj kopu času, bolo by škoda nevyužiť to. Najmä, keď už dlhší čas mám v pláne navštíviť Šľachovky. Rýchlo som sa teda rozhodol, do batoha hodil foťák, niečo skromné pod zub a fľašu na pitie. To by malo stačiť, veď z miesta plánovaného začiatku túričky na Šľachovky je to necelú hodinku. Samozrejme som rátal aj s nejakým motaním sa kade-tade a fotením, čo dokáže často zabrať fúru času, mnohí teraz určite súhlasne prikyvujete hlavou. Nuž nachystaný som bol, ale ešte som nevedel, čo všetko dnes stihnem nad rámec plánu. Lebo sa prejavila moja povaha hladná po maximálnom využití času v prírode.

Naskočil som do auta a po polhodinke som bol na mieste štartu, konkrétne v Lesnickom sedle. Je tam prírodné parkovisko s bufetom v prevádzke. Nie som tu prvýkrát a nemilo ma prekvapila ceduľka s oznámením, že za parkovanie vyberajú poplatok (zákazníci bufetu zadarmo). Našťastie už bolo poobede a nikto nič nevyberal. Vyberám veci, na nohách nechávam sandále, veď veľa chodiť nebudem a predpokladám trávnatý terén. Prejdem cez cestu a púšťam sa po žltej na Šľachovky. Ešte som na tomto kopci nebol, tak som sa tešil na nové zážitky. Už zo sedla je pekne vidieť Tatry, čo to bude teda hore?

Prejdem pár desiatok metrov a začínam fotiť. Trasa vedie cestou po lúke a výhľady sú prakticky všade, kam sa otočím. Ako prvé ma najviac zaujme oficiálne nedostupné úzke vápencové bradlo Rabštín/Rabsztyn (842 m n. m.), vysoké asi 50 m, ktoré ostro kontrastuje s rozložitým vrcholom Šľachovky/Wysoky Wierch (899 m n. m.). Kto chce, nájde tu podobu s podobne kontrastným Veľkým a Malým Rozsutcom. Celým hrebeňom Malých Pienin prechádza poľsko-slovenská hranica, preto uvádzam aj poľské názvy. Pozriem smerom na Lesnicu do doliny, a tam už Lesničania vykopávajú na roliach zemiaky (po goralsky „grule“). Otočím hlavou ďalej a vidím špicatý vrch Holica (828 m n. m.) a za ním vyhliadkové bradlá Sokolica (747 m n. m.) a Tri Koruny (982 m n. m.). Za nimi v diaľave na horizonte je Babia hora. Opäť sa pootočím a Tatry, najmä Belianske, sú ako na dlani. Spišská Magura tiež. Zameriam pohľad na jej hlavný hrebeň s Veterným vrchom (1111 m n. m.), ktorý je poriadne dokaličený po ťažbe veternej kalamity. Ďalším pohľadom smerom na Starú Ľubovňu bráni Stráňanské sedlo. Potom ma zaujme celkom nový projekt pri Veľkom Lipníku – dosť veľký park s fotovoltaickými panelmi. Doteraz som si myslel, že takéto projekty by sa mali realizovať hlavne v oblastiach s veľkým množstvom slnečných dní, čo teda oblasť Zamaguria rozhodne nie je. Ale budiž, podnikatelia asi vedia, čo činia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pomaličky postupujem po chodníku a obdivujem okolitú krajinu. Pozerám často aj nad seba a rozmýšľam, či aj nezaprší z mrakov, je dosť dusno. O chvíľu už v diaľke zazriem Vysoké skalky, najvyšší vrch Pienin. Samozrejme fotím a v hlave hodnotím, ako sú ďaleko. Vzhľadom na čas a plán fotenia západu zo Šľachoviek si hovorím, že som tam bol pred rokom a dnes to nestihnem. Naďalej sa kochám krásne modelovanou jemne zvlnenou krajinkou pretkávanou lesíkmi a početnými bradlami. Chodník o chvíľu začne prudšie stúpať, a keďže je dosť teplo, voda na pitie sa rýchlo míňa. Sadol som si na lavičku, ktorá ma asi čakala a vychutnával som si to. Zatiaľ som nikoho nestretol, jednoducho totálny kľud. Poberám sa ďalej a o chvíľu som na štátnej hranici. Tu už stretávam zopár Poliakov. Som tesne pod vrcholom, ale času mám habadej, tak sa vyberám na poľskú stranu na poľanu Husciawa. Je tu o poznanie živšie ako na našej strane a nachádza sa tu akýsi salaš a kone. Vrátil som sa na hranicu a vystúpil na Šľachovky. Je odtiaľto famózny kruhový výhľad na všetky strany, čo viac si človek môže priať? Už sa teším na západ slnka a pozerám na čas, do kelu, veď mám ešte skoro 3 hodiny času. Tak jasné, idem sa pomotať smer Durbaszka, určite tam nájdem bradlá a fotografické scenérie. V hlave mi však vŕtajú Vysoké skalky. Prepočítavam. Stíham? Nestíham? Kašlem na to! Idem iba k bradlám. Cestou dole na druhú stranu z kopca sledujem stádo oviec, ktoré zháňajú do doliny. Sedím na teplých vyhriatych bradlách, relaxujem, stále sledujem ovečky a vlnitú krajinku a po čase som sa rozhodol. Idem ešte na Vysoké skalky, časovo mi to síce podľa mapy už nevychádzalo (do západu cca 2 hodiny, plánovaná trasa navyše cca 2,5 hodiny), ale aspoň bude vzrúšo. Vedel som, že ma čaká aj skalnatý terén, pozrel som na moju obuv a pomyslel si, keď som s vami vyšiel z Vrútok na Minčol a Veľkú lúku, toto bude malina.

Pustil som sa po modrej značke, resp. ceste na lúke, minul som ďalšie stádo oviec a po cca 25 minútach som sa ocitol pri lese. Značka pri chodníku mi zvestovala 40 minút na vrchol. Chodník pokračoval v lese najprv veľmi pohodlne, ale po čase začali nepríjemné skaly. Jeden úsek bol obzvlášť strmý a nepríjemný, hlavne, že som mal sandále. Po tomto úseku ešte boli ďalšie skalnaté pasáže, až kým som prišiel k rázcestníku Kapralowa Wysoka. Odtiaľ som to už poznal (išiel som to už z opačnej kratšej strany zo Stráňanského sedla) a vedel som, že na vrch je to už len kúsok, ale veľmi strmý. Na dvoch častiach sú dokonca namontované dlhé železné schody. Na vrchole, ktorý je kvôli bezpečnosti celý ohradený kovovými zábradliami, sa ocitám skôr ako za sľubovaných 40 minút. Je odtiaľto famózny kruhový výhľad na všetky strany, navyše vidím aj mne dobre známy hrad Ľubovňa, Levočské vrchy, Čergov, na poľskej strane Beskid Sadecki. Výhľadom ďalej bráni opar a to ma dosť mrzí. Foťák je samozrejme zamestnaný naplno a čas neriešim. Všimol som si, že jeden buk na vrchole už začal chytať žltú jesennú farbu. Naskytol sa mi aj veľmi zaujímavý pohľad, keď z plechovej oblohy prenikol silný lúč svetla na zem (viď priložené foto). Skoro som však zabudol, čo bol môj pôvodný plán, preto som sa pobral naspäť na Šľachovky, a veru som aj na niektorých úsekoch išiel miernym až divým poklusom. A čo čert nechcel, stihol som to za trištvrte hodinky a na vrchole som bol celý zadychčaný, ale načas.

Večerné divadlo zadarmo sa mohlo začať, hlavný divák už čakal. Bol som však zvedavý, čo z toho bude, pretože smerom na západ bola na oblohe divná plechovica. Potom sa však vytvoril úzky pás na horizonte medzi nebom a zemou a obloha sa začala krásne sfarbovať. Slniečko zapadlo presne medzi Babiu horu a Tri koruny. Sledoval som vzácny okamih s Poliakom (už neviem ako sa volal, nazvime ho trebárs Francek), ktorý sa vydal na Šľachovky tak isto ako ja s tým istým cieľom – fotiť západ. Jemu však tento deň nepriniesol bonusový kopec a kilometre navyše ako mne. S Francekom sme ešte podebatili o fotení, dal som mu nejaké tipy na výlety po okolí a išli sme sa rozlúčiť. Keď sme zistili, že obaja máme auto na tom istom mieste, vydali sme sa debatujúc o živote na cestu dole spolu. Tma vystriedala svetlo a mne sa vôbec nechcelo ísť domov. Pri aute som sa s Francekom rozlúčil a už mi aj volali z domu, kde som. Tak som len odkázal bráchovi, nech mi zbehne kúpiť pivečko, ktoré som si doma zaslúžene vychutnal.

Sumár

Strávil som nádherné poobedie a večer v Malých Pieninách, oči sa popásli na krajinársky hodnotnej a pôsobivej krajinke, foťák cvakal od radosti, nabil som sa pozitívnou energiou, čas bol ku mne veľmi milostivý, stretol som len zopár ľudí a spoznal som ďalšieho človeka. Z hikingáckeho hľadiska naplno využitý deň!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek