Trasa

Smolenická Nová Ves – Jahodník – Polámané – Čierna skala – Záruby, sedlo – Čertov žľab – Vlčiareň – Smolenice

Dobrodružná je už cesta autobusom do Smoleníc. Medzi Trnavou a Zvončínom je vozovka pod závejmi, autobus sa pohybuje krokom, obiehame niekoľko áut zapadnutých v jarku. Vystupujem pri odbočke na Jahodník, utiahnem si popruhy na batohu a dôverne známou cestou rezko začnem kráčať k rekreačnému stredisku. Mám ambiciózny plán, z Jahodníka chcem vyjsť na Čiernu skalu, odtiaľ po žltej, červenej a modrej značke do sedla pod Zárubami, vyjsť na Záruby, zísť naspäť a cez Čertov žľab a Vlčiareň prísť do Smoleníc. To všetko tak, aby som stihol autobus, ktorý zo Smoleníc odchádza niekoľko minút po tretej. Na Jahodník prichádzam o pol desiatej, som zvedavý, kedy príde moment, keď budem musieť tento plán okresať. Trasa, ktorú sa chystám prejsť, je v posledných rokoch mojou najobľúbenejšou v Malých Karpatoch. V úvodnej časti je niekoľko malebných lúk, ktoré nie sú až také typické pre túto časť Karpát a z Čiernej skaly, ak počasie dovolí, je krásny výhľad. Prešiel som ju už v každom období okrem zimy, a preto som zvedavý, čo mi dnešná túra ponúkne.

Z Jahodníka pokračujem po zelenej značke, asfaltka je vyjazdená od áut, takže snežnice zostávajú na batohu. Po chvíli odbočím doľava na žltú značku, zídem z asfaltky a prejdem cez potok. V lese pred sebou zaregistrujem dva muflóny, teším sa, že ich počas celého výletu uvidím viac, ale nakoniec sú to jediné živé duše, ktoré až do svojho návratu do Smoleníc stretnem. Tu je už po kolená čerstvého prašanu, tak obúvam snežnice. Prichádzam na prvú veľkú lúku, snežnice sa zabárajú, ale bez nich by sa mi išlo oveľa horšie. Asi po pol hodine prichádzam k prístrešku na štvrtej lúke v poradí, na moje prekvapenie pri ňom stojí auto. Tlačím do seba šišku, ktorú som si stihol kúpiť pred odchodom autobusu, zapíjam čajom, ale začína mi byť zima, a tak rýchlo pokračujem ďalej. Ďalšie prekvapenie ma čaká, keď prichádzam k smerovníku Polámané. Lesná cesta, ktorou vedie žltá značka na Čiernu skalu, je odhrnutá lepšie ako tá, ktorou ma do Smoleníc doviezol autobus! Zo svahu nad sebou počujem zvuk motorovej píly a padajúcich stromov. Vyzúvam teda snežnice a znechutený a smutný rýchlo kráčam po tejto „diaľnici“ až pod masív Čiernej skaly, kde odhrnutý úsek končí. Od tejto chvíle si svoju cestu budem hľadať a prešliapavať sám.

Začínam stúpať a stúpa aj množstvo snehu, ale vôbec mi to neprekáža. Konečne je v lese ticho, kvôli ktorému som sem išiel, len občas ho prerušuje vŕzganie stromov vo vetre, niekedy je to dokonca pískanie, pripomínajúce plač malého dieťaťa. Asi po dvadsiatich minútach som v sedle, kde žltá značka odbočuje doprava na vrchol a až tu začína pravé snehové kráľovstvo. Stromy aj kríky sú celé akoby obalené v bielom cukre. Zo všetkých ročných období, v ktorých som sa tu vyskytol, jednoznačne vyhráva zima. Stúpam pomedzi skaly, pravdepodobne ani nejdem po značke. Prichádzam na vrchol, výhľad je takmer nulový, fúka a sneží, a tak len urobím niekoľko fotiek zmrznutých pokrútených stromov a prevejov na skalách a dám sa na zostup. V hlbokom prašane radostne klesám, sneh mi fúka rovno do tváre, zahmlievajú sa mi okuliare a ani si nevšimnem, kedy stratím značku. Veď zablúdiť nemám kde, hovorím si. Túto trasu poznám ako vlastnú dlaň, po 10 minútach prídem na lesnú cestu, za ňou pokračujem ďalej v klesaní, až kým neprídem na ďalšiu lesnú cestu, ktorou vedie červená značka. Aké veľké je moje prekvapenie, keď vyjdem na prvej lesnej ceste a predo mnou je hustá mladina. Netuším, či som vyšiel pod alebo nad miestom, kde značka cestu križuje. Kráčam preto hlbokým snehom najprv doprava, ale mladina nemá konca, a tak sa vraciam a pokračujem po ceste doľava. Tu asi po troch minútach nájdem žltú značku a vydávam sa na ďalší zostup.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V hlbokom prašane opäť radostne klesám, sneh mi opäť fúka rovno do tváre a opäť sa mi zahmlievajú okuliare. Teraz ani vlastne nie som prekvapený, keď nevidím žiadne značky. Prekvapenie ma čaká, keď prídem na lesnú cestu, ktorú som nikdy nevidel. Našťastie tá správna cesta s červenou značkou je asi o 50 metrov nižšie, ale i tak si nadávam za svoju opakovanú nepozornosť. Ak pôjde cez víkend niekto po mojich stopách, tak sa nebude stačiť čudovať. Po červenej pokračujem až na rázcestie Červená skala. Tu mi je jasné, že Záruby určite nestihnem, a ak budem chcieť stihnúť autobus o tretej, budem si musieť pohnúť. Rezkým tempom začnem stúpať mladým lesom, prichádzam k plotu obory pod Veterlínom a sledujem ho, až kým neprídem na lesnú asfaltku, spájajúcu Jahodník s Bukovou. Tu v závetrí stromu obedujem. Po asfaltke, na ktorej sú vyjazdené koľaje, pokračujem ďalej, neopustím ju, ani keď červená značka odbočí na Brezinky, iba by som stratil výškové metre.

Na ďalší značkovaný úsek sa pripojím až pod hradom Ostrý kameň, ktorý nad sebou v hustom snežení iba tuším, a po modrej, štvrtej dnešnej farbe, začínam opäť panenským snehom stúpať do sedla pod Zárubami. Tento úsek mám z celej trasy najmenej rád, príde mi ako nutné zlo pre návrat do Smoleníc a dnes mi pripadá obzvlášť nekonečný. V sedle som o pol tretej, viem, že autobus už nestihnem, a preto zvoľním, mám skoro dve hodiny do odchodu ďalšieho. Pomaly zídem do Čertovho žľabu, takto v zime, keď sú kamene hlboko pod snehom, sa ním zostupuje oveľa ľahšie ako v iných ročných obdobiach. Ani sa nenazdám a som na Vlčiarni, tu už sneží tak husto, že nevidím poriadne na stromy na druhej strane lúky. Vchádzam do doliny Hlboče, cestu mi spestrí strom ležiaci krížom cez chodník, akrobaticky ho preliezam. Snežnice vyzúvam, až keď vojdem do dediny. Zima sa v Malých Karpatoch predviedla v plnej kráse a mám za sebou dobrodružný výlet, ktorý splnil všetky moje očakávania.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek