Ferrata

Prírodný park Dolomiti d´Ampezzo

23.04.13
Môj vzťah k horám a špeciálne k slovenským by sa dal prirovnať vzťahu k milovanej osobe, s ktorou rád trávim čas, ktorá mi chýba, keď sa dlhšie nevidíme a ktorej sa chcem so všetkým zdôveriť a požiadať o odpustenie, keď som jej ublížil. Posledný menovaný fakt som mal stále na mysli, keď som ostatné leto súhlasne zareagoval na tak silné a podmanivé volanie Álp. Mal som pocit, že moje krásne hory zrádzam. No pôvab a majestátnosť alpských velikánov, o ktorých som doposiaľ iba počul z rozprávaní, mi aj napriek diaľke učarovali a jednoducho, akosi bez odporu, som podľahol. S vedomím, že mi moje hory túto trúfalosť odpustili, ma slovenská krajina s požehnaním prepustila.

Presun

Je piatok okolo štvrtej hodiny popoludní a opúšťame letnou horúčavou zmáhaný Malý Rím, aby sme sa pripojili k zvyšku našej výpravy, s ktorou sa stretneme v našej Veľkej Malej Bratislave. A tak sa dve autá so skromným označením SK vydali naproti večeru a rakúskej zemi. Bezproblémová cesta nás zaviedla až za Lienz, kde sme sa na jednej lúčke vedľa železnice rozhodli stráviť prvú noc, nakoľko únava začala zmáhať našich šoférov. A hoci som bol unavený, kvôli chladu som nespal až do rána, keďže naľahko odetého ma môj vyslúžilý spacák nedokázal zahriať.

1. deň - Cresta Bianca

Dlho som nebol taký vďačný za svitanie. Prvé slnečné lúče a následný pohyb ma začali prebúdzať k životu. V to ráno nás však okrem slnka zahrial aj príjemný pocit ľudskosti, ktorú nám prejavil jeden z domácich a nečakane sme si na prvých raňajkách pochutnávali na čerstvých teplých žemliach. Netrvalo dlho a cez prechod Sillian (A) - San Candido (I) sme sa ocitli v Taliansku. Ešte prejazd cez Dobbiaco (Toblach), odbočka do Val di Landro a definitívne nás pohltili alpské Dolomity. Pokračovali sme údolím, až sme sa ocitli na brehu jazera Lago di Landro, ktoré je pod ochranou hory Monte Piano. Zastávku sme využili na druhé, tzv. veľké raňajky a následnú prípravu na dnešný výstup, ktorého cieľ sa zrkadlil na hladine jazera. Pred nami sa k nebu vypínala impozantná skupina Monte Cristallo. Po nadopovaní sa energiou sme sa ešte kúsok zviezli a na poľane Ospitale sme pri rovnomennom penzióne zanechali naše štvorkolesové tátoše a na rad prišli naše vlastné poháňadlá zvané nohy.

Nastúpili sme na červenú značku č. 203, z ktorej sme po chvíli mali odbočiť na našu dnešnú istenú cestu - Ferratu I. Dibona. Úvodná odbočka nám naznačila, akým štýlom je urobené talianske značenie a prinútila nás spoliehať sa na vlastnú intuíciu. Zásadu sme museli využívať aj v nastávajúcich dňoch. Chodníkom pripomínajúcim cestičku využívanú lesnou zverou a vôbec neoznačeným sme teda úspešne odbočili z 203-ky na Dibonovu cestu. S narastajúcou výškou sa začal hlásiť krásny pocit splynutia mojej duše s dušou hôr a moje nadšenie sa stupňovalo. Čo pohľad smerom na inú svetovú stranu, to iný typ hory. Od divoko rozoklaných vrchov, cez oblejšie vrcholy, či priam umelecky vyhladené „mramorové“ dosky až po tvary pripomínajúce stolové hory. Oči nevedeli, kam skôr pozrieť. Jednoducho nádhera. Celé prírodné javisko bolo doplnené i o historické prvky. Počas celej cesty sme sa stretávali so zvyškami stavieb z 1. svetovej vojny, nakoľko sa o toto územie intenzívne bojovalo. Postupne sa ku krásnej scenérii začali pridávať aj viac či menej zaistené úseky. Na scénu teda nastúpili aj ferratové sety doposiaľ odpočívajúce v batohoch. Ozajstní majstri by ma pravdepodobne vysmiali, ale v tom okamihu v celom vesmíre nebolo väčšieho horolezca, ako som bol ja. Pomaly sa stalo rutinou neustále prepínanie sa. Presúvali sme sa, traverzovali, stúpali, klesali. Viaceré úseky nám značne znepríjemňoval extrémne sypký podklad, čo je oproti našim Tatrám, ktoré sú voči erózii odolnejšie, charakteristickou črtou Dolomitov. Okolité vrchy hrali všetkými farbami. Od červenej, cez sivú, čiernu až po snehovo bielu.

Prechádzajúc popod C. Padeon sme natrafili na jednu z najzachovalejších z už spomínaných stavieb, ktorá bola priam vyhĺbená do svahu hory. Prvé, čo ma pri pohľade na túto stavbu napadlo, že by to bolo krásne miesto na bivak. Stoličky poukladané na terase túto predstavu ešte posilňovali a v mysli sa mi vynoril obraz, ako počas čerstvého rána pozorujem východ slnka so šálkou horúcej kávy v rukách. Dokonca v mape je toto miesto skutočne označené ako bivak – Buffa di Perrero. Čas značne pokročil a začali sme pochybovať, či dnes najvyšší prístupný bod skupiny Monte Cristallo s výškou 3154 m n. m. zdoláme. Stúpaním sme sa dostali až na Cresta Bianca s výškou 2932 m n. m. , čo sa nakoniec stalo vrcholom dnešného dňa a pre mňa aj výškovým vrcholom celého pobytu v Dolomitoch.

Prichádzajúc do sedla medzi Crestou a Cristallom som videl nad mapami hlboko dumajúcich spolupútnikov. Síce neradi, ale nakoniec sme sa rozhodli pre predčasný zostup, keďže na samotný vrchol to bolo ešte zopár hodín a do tmy sme sa potrebovali dostať dole. Chceli sme dnes zastihnúť kemp ešte otvorený. Cestu dole by som označil za najhorší úsek dnešného putovania. Okrem všade prítomnej sutiny a katastrofálne zlého značenia na nás začala silno pôsobiť únava z celého dňa, ale aj z predchádzajúcej noci, ktorá spánok videla veľmi málo. Vody už tiež nebolo nazvyš. Rozdelili sme sa. Števo s Jožkom sa vybrali korytom rieky Rio Falizon. Zvyšok partie pokračoval na Ferratu René de Pol. Nohy dostávali zabrať, ruky sa pridŕžali všetkého, čo bolo pevne zakorenené v zemi a každý sa modlil, aby ním spustené kamene nikoho netrafili. Ospitale sa nám akosi provokačne ukazovala takmer celý zostup a zdalo sa mi, že sa vôbec nepribližuje. Po urputnom boji sme sa konečne dostali do údolia. Lesom a neskôr príjemnou lesnou cestou sme sa vynorili až pri kaplnke a studničke na poľane Ospitale. Ešte polhodinka autom a sme v Cortine d´Ampezzo – hlavnom meste Dolomitov. Oslobodenie nôh od topánok, stavanie stanu, polievka, pivo, horúca sprcha a spacák. Ani neviem, ako som sa v ňom ocitol. Spánok tejto noci bol naozaj spánkom spravodlivých.

2. deň - vodopády Cascata de Fanes a Cascata del Vedere

Zobúdzame sa do krásneho, slnečného rána. Napriek plnému kempu tu vládne príjemný pokoj. Dávno som sa nezobudil tak krásne oddýchnutý ako dnes. Ranná hygiena, ešusy s pariacou sa ovsenou kašou, vôňa kávy, slnečné lúče, šum horskej rieky za našimi chrbtami a prítomnosť dolomitských vrchov okolo urobili z tohto rána jedno z najkrajších. Dnes sme sa jednoznačne zhodli, že potrebujeme niečo oddychovejšie. Voľba padla na prechádzku v doline Fanes, kde sme chceli vidieť rovnomenný vodopád Cascata de Fanes a Cascata del Vedere. Autami sme vyrazili smerom na Fiames, tou istou cestou, ako sme včera do Cortiny prišli. Odparkovali sme na veľmi rušnom priestranstve – Centro Visitatori Dolomity d´Ampezzo. Počtom ľudí mi toto miesto pripomínalo naše Štrbské či Popradské pleso. Teda miesto, ktoré je nenáročne prístupné aj pre sviatočných turistov či rodičov s kočiarom, alebo hendikepovaným návštevníkom. Menej zdatným turistom určite odporúčam, pretože tento okruh poskytuje úžasné scenérie, rôzne terasy s výhľadom na úchvatný vodopád de Fanes, prechádzku popri blankytne modrej rieke Rio di Fanes či jednoducho len pohľad na okolité kopce, ktoré sa aj tu svojimi tvarmi predbiehajú, ktorý bude jedinečnejší.

K vodopádu sme sa vybrali cez kratší zaistený úsek ferratou G. Barbara - L. Delai. Cestička nás viedla priamo poza padajúcu vodu, nakoľko vodopád tu prekonáva skalný stupeň v uhle, ktorý umožňuje prejsť poza vodopád a nenamočiť sa, ale len príjemne osviežiť drobnými kvapôčkami. Na čistinke kúsok nad vodopádom vyprázdňujeme obsah našich batohov a napĺňame naše žalúdky. Pri hľadaní ďalšieho vodopádu sme vďaka už spomínanému kvalitnému talianskemu značeniu stratili dosť veľa času blúdením. Nakoniec sme ho všetci nevideli, pretože nie všetci verili Jurovi, keď odbočil už na „tisícu“ odbočku s tým, že to už musí byť ono. Cestou späť sme sa nevedeli nabažiť pohľadu z mosta Ponte Alto, z ktorého sa smerom dolu ponúkala jedinečná scenéria úzkeho, niekoľko sto metrov hlbokého kaňonu, v ktorom divá horská rieka vyhĺbila desiatky bizarných chodbičiek, dutín, obrích hrncov a rôznych iných tvarov. Napriek tomu, že sme sa tento deň do kempu dostali pomerne skoro, nikto nemal energiu na nejaké extra aktivity. Po sprche, ktorú sme si nesmierne užívali nielen tento deň a po príjemnej večeri sme neodolali volaniu spacákov, a tak sme tomuto dňu vzdali úctu kolektívnym pochrapkávaním.

3. deň - Lagazuoi Pizo

Tretí deň sme sa z Cortiny vybrali smerom na Pocol, čo je vlastne jej miestna časť, ktorá oproti samotnému mestu leží o niekoľko desiatok metrov vyššie. To sa prejavilo aj na početných serpentínach, ktoré sme museli prekonať, aby sme sa dostali bližšie k nášmu dnešnému cieľu – Lagazuoi Pizo. Cesta nás viedla úžasnou krajinou popod masív Le Tofanes, ktorý je tvorený tromi „Tofanami“ – Tofana di Dentro, Tofana di Mezzo a Tofana di Rozes. Tofany na nás pozerali z pravej strany údolia, naľavo sa k nebu dvíhala skupina Cinque Torri, ktorá vynikala obzvlášť bizarnými tvarmi. Relatívne priestranné údolie medzi skupinami bolo využívané ako pasienky pre ovce. Zastavili sme na odpočívadle Ra Nona a odtiaľ sme sa krátkou trasou č. 412 cez les dostali priamo pod skalné steny Col dei Bos. Cez planinku Boscato sme sa pohodlnou cestou pomaly presúvali kochajúc sa pohľadmi na rozsiahle údolie na jednej strane a ozrutné skalné steny na druhej strane. Aj tu sme narazili na zvyšky akejsi väčšej pevnosti, ktorá mala určite súvis s 1. svetovou vojnou. Pozorujúc ferratistov lezúcich, či visiacich v skalných stenách sme sa dostali až k veľmi rušnému miestu – k údolnej stanici kabínkovej lanovky, vedúcej na Lagazuoi Pizo, ktoré sa hemžilo množstvom ľudí.

Hoci nedobrovoľne, no predsa sa tu musel jeden z nás odpojiť a využiť aj tento výdobytok techniky. Števovi totižto už včera zaštrajkovali topánky a otlaky nimi spôsobené mu znemožnili vyšliapať si Lagazuoi Pizo po vlastných. Ostatní sme sa teda vybrali v ústrety hore, ktorá je výnimočnou v tom, že prevažná časť výstupu je uskutočnená priamo vo vnútri tohto kopca. Okrem povrchových stavieb, ktoré som už spomínal, sa počas vojny popretkávali hory i zvnútra – tunelmi, ktoré slúžili pre rýchlejší presun posádky do rôznych výšok. My sme sa s históriou miesta stretli v tuneli Galleria Lagazuoi, ktorý patrí medzi najrozsiahlejšie a krátkymi popismi po trase je návštevníkovi priblížený význam priestorov a zariadení vo vnútri tunela. Bez čelovky a prilby je samozrejme vstup zakázaný. Resp. pre vlastnú bezpečnosť sa odporúča mať tieto pomôcky na hlave (prax potvrdila). Kráčajúc prudkými schodmi smerom hore meditujem nad tým, ako niečo takéto mohol človek vytvoriť a rozmýšľam nad osudmi ľudí, ktorí sa tu v čase vojny pohybovali. Po určitých úsekoch sa dá nazrieť von cez menšie či väčšie okienka, alebo terasky.

Vychádzajúc z tunela sa pred nami objaví neopakovateľný pohľad na okolitú krajinu. Tofany, Fanes, samotný vrchol Lagazuoi. Jednoducho pastva pre oči. Netrvá dlho a sme takmer v cieli. Popod dráhu lanovky sa dostávame až ku chate Rifugio Lagazuoi. Tu sa stretávame i so Števom a obedujeme. Z terasy chaty sa nám ponúka pohľad na najvyšší vrchol a posledný stály ľadovec široko-ďaleko – Marmoladu. Pani je však trochu hanblivá, pretože sa nechce za ten svet ukázať v celej svojej kráse a neustále sa odieva závojom z mrakov. Chata slúži aj ako jedno veľké prehliadkové mólo, kde si človek môže pozrieť najšpičkovejšie trekové vybavenie a najnovšie vychytávky turistickej módy. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať, keď si predstavím, že minimálne polovica tých ľudí sa sem vyviezla lanovkou a cestu dole volia tým istým spôsobom. Keby len vedeli, že Jožko celé Dolomity prešiel v obyčajných sandáloch. Z chaty ešte skok na samotný vrchol Lagazuoi Pizo a zberáme sa dole po 401-ke. Neskôr číslo meníme a 402-ka nás popod masív impozantnej Tofany di Rozes, ktorá nás očakáva zajtra, privedie až na 412-ku, ktorou sme ráno začínali. Pri zostupe som aj napriek stupňujúcej sa bolesti v pravom kolene ešte stále bol v tom, že sa nás Tofana aj všetkých dočká.

4. deň - Tofana di Rozes

Zobúdzam sa s nádejou, že noha je v poriadku. Nie je. Prvé stúpnutie si ma utvrdzuje v tom, čoho som sa obával. Mňa sa dnes Tofana di Rozes nedočká. A tak po nočnej búrke začínam mať akúsi búrkovú náladu tiež. Tešil som sa, že sa mi podarí zdolať magických 3000 m, no vyššie riadenie rozhodlo inak. Doteraz neviem, čo sa stalo, pretože pár dní po príchode domov bolesť prešla. Predpokladám, že to bola silno natiahnutá šľacha. Nuž, ale v kempe sa mi zostať nechcelo. So Števom, ktorý mal tak isto boľavé nohy, sme sa rozhodli pre nenáročnú túru k plesu Lago di Federa, ktorá je považovaná za dolomitskú povinnú jazdu v každom ročnom období. Zvyšok skupiny sa vydal v ústrety Tofane a hoci závisť nie je pekná vlastnosť, závidel som im.

Janči nás vysadil na serpentíne niekde nad Pocolom. Úvod túry sa niesol v klesaní ku malej vodnej nádrži s elektrárničkou na rieke Rio Costeara. Pár metrov odtiaľ sme sa však kochali už prírodným jazerom Lago d´Aial, na brehu ktorého bola priam rozprávková chata. Pleso s chatou je veľmi dobre prístupné širokou lesnou cestou priamo z Cortiny aj autom, čo predpokladá zvýšený počet ľudí. My sme však vystihli moment, kedy tu panoval božský pokoj. Od Lago d´Aial sme sa držali na červenej 432-ke. Trasa viedla prekrásnymi lesnými zákutiami, čo si užíval predovšetkým Števo. Z vyhliadky Belvedere sme si užili nádherný výhľad na celú Cortinu d´Ampezzo s nespočetnými vrcholmi okolo. Relatívne prudkým stúpaním sme sa dostali až ku plesu Lago di Federa, učupenom pod Cima Bassa da Lago. Na brehu stojí horská chata Croda da Lago, no jej služby sme nevyužili. Našim dočasným útočiskom sa stal polostrovček v strede jazera. Poobedovali sme a jednoducho ležiac v tráve sme si užívali prítomnosť, príjemné letné počasie a okolitú prírodu.

Neviem, či to bolo kúzlom vládcov okolitých štítov alebo pána jazera, ale mal som pocit, že sa zastavil čas. V tom momente som skutočne nevnímal nič iné, iba tú konkrétnu chvíľu a duša mi jasala. Po hodnej chvíľke sme sa vybrali na cestu späť. Pohodovým krokom sme pokračovali trasou č. 434, ktorá nás striedavo viedla cez lúky a lesy. Z viacerých miest sa ponúkali jedinečné výhľady na Cortinu, ale hlavne na Tofanu di Rozes, ktorú sme my dvaja mohli pozdraviť aspoň takto na diaľku. A len sme uvažovali, kde sa asi nachádzajú naši spolupútnici a dúfali sme, že sú všetci v poriadku. Natrafili sme aj na celkom strmé úseky, čo mi na nálade veľmi nepridávalo, pretože každým krokom som cítil, že noha mi viac a viac odchádza. Zišli sme až pri asfaltke, vedúcej do Cortiny. Tu sme uvažovali, či niekoho nestopneme a nezvezieme sa. Rozhodnutie padlo na peší variant a trasu č. 430, ktorá nás míňajúcich ráno navštívené Lago d´Aial priviedla až do nášho domovského kempu Dolomiti, v ktorom sme mali stráviť poslednú noc. Záverečný úsek, hoci nebol náročný, bol pre mňa veľkým utrpením. Nohu som už nevedel takmer ani zohnúť a Števo sa začal báť, či vôbec dôjdem. Predsa sa podarilo. A tak čakajúc na našich ferratistov sme v kempe trávili posledné chvíle nášho pobytu. Z Tofany sa vrátili všetci v poriadku a príjemne unavení.

5. deň - odchod

Posledný deň sa niesol v duchu balenia a pripravovania sa na cestu domov. Nikomu akosi nebolo do reči. Tento deň sme mali ešte v pláne navštíviť mesto. Centrum Cortiny d´Ampezzo a vlastne celé mesto je veľmi príjemné. Typická alpská architektúra hotelov a domov s balkónmi plnými muškátov doplnená o scenériu alpských štítov pôsobí harmonicky a príťažlivo. Mimo siesty je mesto plné. Na hlavnej promenáde sa dá nájsť množstvo obchodov so značkovým tovarom, suvenírmi či príjemné kaviarničky, v ktorých si návštevník môže vychutnať vynikajúcu taliansku kávu. Odporúčam však nepýtať si café d´orzo, pretože hrozí, že nebudete mať čo vychutnávať. Števo to skúsil a dopadlo to tak, že mňa museli takmer kriesiť, čo som sa nevedel prestať zadúšať od smiechu. Totižto, v šálke dostal toľko kávy, že nestačila ani na jeden dúšok.

Z Cortiny sme vyrazili okolo jednej popoludní, takže hodný kus cesty sme si mohli Alpy vychutnávať aj pohľadom z auta. Hlboko dotknutý týmto prekrásnym kútom našej planéty sa nostalgicky vraciam v myšlienkach do údolí a na štíty dolomitské a v hlave mi neustále rezonuje: „...určite sa ešte vrátiš...“ Na záver azda len to jednoduché a obyčajné ďakujem. Ďakujem ľuďom, s ktorými som sa mohol tešiť z úplne jednoduchých vecí. Z toho, že ráno svieti slnko, že sa mi podarila uvariť ryža, či z toho, že hory vnímajú tak ako ja. A tak po týchto piatich dňoch môžem s istotou povedať, nie zbohom, ale dovidenia, Dolomity!

Fórum 8 príspevkov
Prírodný park Dolomiti d´Ampezzo 25/04/13 08:24 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Za siedmimi divmi Korne Kysuce sú jednoducho mojou srdcovou záležitosťou. Nuž darmo, korene nepustia. A tak je láska ku kraju akosi prirodzene zapísaná do môjho vnútra. Dvojnásobne to platí o hornokysuckej Korni, ktorá sa pre mňa stala útočiskom a úkrytom pred uponáhľaným svetom. Od detstva som si užíval pocit slobody, keď som bol mimo dosahu všetkých možných sietí a naplno som si mohol užívať krásu navôkol. To mi našťastie zostalo dodnes a kysucký duch ma vždy vie očariť natoľko, že dokážem odolať výdobytkom modernej doby, hoci sa veľa vecí zmenilo a spojenie so svetom je dnes aj v Korni bohatšie. 23/05/14 Dominik Smažák Západné Beskydy
Ferrata Prírodný park Dolomiti d´Ampezzo Môj vzťah k horám a špeciálne k slovenským by sa dal prirovnať vzťahu k milovanej osobe, s ktorou rád trávim čas, ktorá mi chýba, keď sa dlhšie nevidíme a ktorej sa chcem so všetkým zdôveriť a požiadať o odpustenie, keď som jej ublížil. Posledný menovaný fakt som mal stále na mysli, keď som ostatné leto súhlasne zareagoval na tak silné a podmanivé volanie Álp. Mal som pocit, že moje krásne hory zrádzam. No pôvab a majestátnosť alpských velikánov, o ktorých som doposiaľ iba počul z rozprávaní, mi aj napriek diaľke učarovali a jednoducho, akosi bez odporu, som podľahol. S vedomím, že mi moje hory túto trúfalosť odpustili, ma slovenská krajina s požehnaním prepustila. 23/04/13 Dominik Smažák Svet
Túra Na chrbte roháčskych velikánov Leto sa skončilo a pomaly, ale isto sa zjesenievalo. Blížil sa koniec septembra a pár dní chýbalo k tomu, aby bol presne rok, čo som sa spolu s Lukášom túlal veľkofatranským hrebeňom. Tento rok bol na moje pomery až priveľmi plný, čo sa bohužiaľ prejavilo i vo veľmi sporadických návštevách našich hôr. Okrem pár veľmi príjemných dní strávených na jar v Nízkych Tatrách a návšteve jedinečného Slovenského raja na jeseň som sa nedostal prakticky nikde. 11/06/12 Dominik Smažák Západné Tatry
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Knižné tipy pre deti Našim deťom sa snažíme od malička nenásilne vštepovať vedomosti o prírode a životnom prostredí. Okrem toho, čo im vieme porozprávať sami, si často pomôžeme nejakou prívetivou knihou. Rada by som sa s vami podelila o obľúbené kúsky z našej knižnice s touto tematikou. Týkajú sa lesov, zvierat či narábania s odpadom. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy
Recenzia Sonine tipy na čítanie počas voľných dní Onedlho máme voľnejšie dva týždne, kedy sa nám snáď podarí zvoľniť hektické tempo fungovania a dostaneme sa viac k voľnočasovým aktivitám. U mňa k nim neodmysliteľne patria knihy, na ktoré nemám zďaleka toľko času, koľko by som chcela. Pokiaľ si aj vy robíte kôpku kníh na prečítanie, pripájam pár tipov z toho, čo ma zaujalo v poslednom čase. včera Soňa Mäkká Mapy a knihy
Túra Dachstein - na Stoderzinken cez Notgasse Konečne prišlo babie leto. Zo zoznamu plánovaných túr vyberám Dachstein, pretože tam som tohoto roku ešte nebol. Pôjdem na prechádzku podľa pána Paulisa, ktorý dáva reportáže zo svojich výletov na internet. Už ani neviem, prečo treba ísť cez Notgasse. Ale keď tadiaľ chodieva pán Paulis, nebude to zlá voľba. Druhým cieľom je obehať ferraty, ktoré sú tesne pod vrcholom kopca. 10/12/19 Martin Knor Svet

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Prírodný park Dolomiti d´Ampezzo 25/04/13 08:24 8 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Taliansko: Alpy (Alpi) – Východné Alpy (Alpi Orientali) – Južné Vápencové Alpy (Alpi sud-orientali) – Dolomity (Dolomiti) - Prírodný regionálny park Dolomiti d'Ampezzo (Parco naturale regionale delle Dolomiti d'Ampezzo)
  • Počet dní
    • 5
  • Ročné obdobie
    • leto
  • Dátum túry
    • 2012
  • Nocovanie
    • Cortina d´Ampezzo (kemp Dolomiti)
  • Doprava
    • vlastné auto
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.36 (0.09)