Túra

Zimný Baranec na lačno

03.03.13
Keď už vás doma mrle žerú, ako sa hovorí, po vehementnom a veľkolepom plánovaní rôznorodých výstupov sa pri nepriazni počasia uchýlite aj k výstupu na kopec, kde ste už viackrát boli - aj v zime. Vyčkali sme na lavínový stupeň číslo 2 a s presvedčením, že ideme aj bez výhľadov, sme sa tri kusy rozhodli vyjsť na Baranec od Žiarskej chaty.

1. deň

Žiar – Žiarska dolina, ústie – Žiarska chata

V rámci nostalgie a o niečo viac z dôvodu nedôvery ku “špičkovým” službám parkoviska v ústí Žiarskej doliny sme sa rozhodli na “oldskúlový” presun vlakom a autobusom. Navzdory zopár nevýhodám musím poznamenať, že cestovanie vlakom ponúka veľa výhod. Aby som nešíril teóriu, že sa na hory chodí len chlastať, musím vyzdvihnúť aj blízke stretnutia všetkých možných druhov a občas sa objaví aj objekt opačného pohlavia hodný obdivu. Toto je však téma sama o sebe a preskočím rýchlo na koniec Žiaru, kde nás vyklopil autobus. Kolega sa ešte divil, že nepokračoval ďalej, ale bližie k ústiu doliny chodí zrejme iba cez sezónu. Keďže nás čakal v ten deň iba výstup na Žiarsku chatu, veselo sme vykročili smerom ku štítom, ktoré sa napriek šeru dali na horizonte ešte rozoznať. Aby sme sa nešetrili, rozhodli sme sa ísť poctivo po neprešliapanej modrej značke a ignorovať pohodlnú, prehrnutú hlavnú cestu. Tohoročná zima je úplne pomätená. Z relatívneho tepla padnú mrazy a haldy snehu, čo sa po týždni obráti a sneh zlezie. A takto dookola. Tu však zima vyzerá ako zo žurnálu a brodíme sa snehom ku chate. Nie je ho toľko, čo po iné roky, ale aspoň to vyzerá ako v zime.

Chata praská vo švíkoch a vyzerá to, že sme ako menšina zapadli medzi Poliakov a prevažujúcich Čechov (Moraváci odpustia, keď ich dám teraz výnimočne do jedného mecha). Našli sme kúsok miesta pri našich bratoch, no žiaľ, nešťastne pod veľkou plazmou. Aby sa vyhovelo prevažujúcej klientele, frčali tam voľby českého prezidenta. Vypočuli sme si nepublikovateľné názory voličov a postrádajúc romantiku horskej chaty, presunuli sme sa radšej ubytovať.
Izbietka za 14,50 ečiek na osobu bola čistá a po zapnutí radiátora aj vcelku teplá. Ponúkol som do pľacu výsledok jesenného zberu v skupenstve kvapalnom a nabudený zajtrajším výšľapom som ponúkol vlastnú obetu a nastavil si budík na 5.00 h s tým, že iniciatívne navarím čaj.

2. deň

Žiarska chata – rázc. pod Homôľkou – Žiarske sedlo – Smrek – Baranec – Holý vrch – Stará Stávka – Žiarska dolina, ústie – Žiar

Ako už názov článku napovedá, tento výšľap nebude návodom, ako sa správne stravovať pri vydávaní celodenného výkonu na horách. Moju iniciatívu ranného vtáčaťa utopil večerný zoznamovací večierok, a tak nás zobudil prvý zaspavší asi o siedmej. V snahe nezdržovať štart sme sa rýchlo zbalili a popri tom sa mi podarilo uvariť dve dávky čaju a kolegovi ukradnúť zopár plátkov bábovky. Posledný vstávač ešte ponúkol zvyšok svojej vzorky a po dvoch štamprlách sme asi o ôsmej vyrazili. Vonku nás čakalo milé prekvapenie. Pocukrované štíty boli podfarbene takmer čistou modrou oblohou a chodník bol ujazdený od skialpov. Prešli sme cez zasnežený mostík za chatkou horskej služby a vyrazili hore údolím. Cestou sme stretli jedného lyžiara, inak ani nohy. Toto skrátka na Západných Tatrách milujem. Slnko pomaly zalievalo štíty a konečne som sa dostal na svoju tepovú frekvenciu. Pod Homôľkou sme si všimli niekoľko malých odtrhnutých lavín. Smerom ku Žiarskemu sedlu stretávame turistu na snežniciach, ktorý bivakoval niekde hore. Závidel som a chlácholil sa, že s plnou poľnou by sa nám bohvieako dobre nešliapal tento úsek. Terén bol tak ujazdený, že sme si podaktorí nasadili mačky pre lepšiu trakciu (konečne). V žalúdku mi už začalo škvŕkať, a tak sme sa dohodli, že to už do Žiarskeho sedla dajako vydržíme. V sedle nás čakali famózne výhľady, Plačlivé a Ostrý Roháč na dosah a... poriadny severák. Spravil som zopár fotiek a skrehnuté prsty vrazil späť do rukavíc. Majú to tu pekné, vravím si, ale v tomto vetre hodovať určite nemôžeme. Dohodli sme sa, že si dáme “sváču” za najbližším záveterným miestom. To ma vôbec nenapadlo, že až po Baranec ide hrebeň, kde by sme za závetrím museli riadne klesnúť. A tak sme šliapali ďalej smerom na Smrek, ja som sa zdržiaval fotením, až som zistil, že ideme v 100-metrových rozostupoch. Neprekáža, aj tak nebolo veľmi do reči a mohli sme sa nerušene kochať nádhernými výhľadmi. Vysoké a Nízke Tatry, Veľký Choč a časť západného prstenca Západných Tatier.

Kombinácia týchto výhľadov vyplavila vo mne za tatrovku endorfínov. Pri pohľade na Kráľovu hoľu som si spomenul na Pacha, po krk zakopaného v zemi a v duchu som si sám pre seba zaspieval “Na Kráľovej holi”. Ľudia, poviem vám, tak ako vždy pri tejto filmovej scéne, slzy sa mi tisli do očí. A tak som kráčal so slzami v očiach a cítil sa neskutočne šťastne. Vždy, keď chytím takéto počasie, sa pýtam prečo. Prečo som si zaslúžil vidieť takúto krásu? Asi som poslúchal, býva zvyčajne moja odpoveď samému sebe.

Endorfíny potláčali pocit hladu, a tak ma ani nenapadlo zastavovať a riešiť i tak zbytočné hľadanie závetria. Zo Smreku vedie k úpätiu Baranca ostrý hrebeň a mal som tak konečne možnosť do snežného svahu zaboriť svoj nový cepín, čo som si kúpil pod stromček. Strmý svah Baranca sa blížil a sledoval som z diaľky šľachovitého kolegu, ako prerušovane stúpa hore. Asi to nebude med lízať, hovorím si. Najlepšie však odskúšať na vlastnej koži, a tak som bol po nejakom čase na úpätí tiež. Nuž a tu začalo moje trápenie. Zopár krokov a pár sekúnd pauza na rozdýchanie. Deficit stravy sa začal prejavovať. Na horizonte som už videl zreteľne vrcholový obelisk, len nie a nie sa k nemu doplaziť. Nálada klesala a v duchu som si vyčítal, že na aké európske vrcholy chcem liezť, keď toť takýto “hrb” zo mňa žmýka posledné sily. Zo strany dul nepríjemne silný vietor, ktorý v sebe niesol ostré kryštály ľadu a robil mi tak na tvári nedobrovoľný peeling.

Psyché som však mal relatívne v poriadku, a tak som sa krok za krokom, pomaly, ale isto, vydriapal hore. Na moje prekvapenie sa tu objavili traja skialpinisti a už aj si to svišťali dolu do doliny. To bolo všetko, na vrchole ani nohy. Nervózne som odložil batoh, spravil povinné vrcholové foto a oznámil kolegom, že sa hodlám aj zahrabať do snehu a tam si uvariť cestoviny a najesť sa ako normálny, neskutočne hladný človek. Úmerne k mojej podráždenej nálade sa začali nad nami združovať mraky. Asi to s tou mojou karmou nebude také ideálne, pomyslel som si. Vetrisko dul ako divý. Skúsil som zájsť kúsok z vrcholu v smere vetra, no bolo to márne. Vietor oblápal celý vrchol a fučalo ako bláznivé úplne všade. Keď už som sa chystal zaťať cepínom do snehu a vykopať si záhrab, prišli chalani, že poďme nižšie a tam sa ľahšie ukryjeme a dačo pojeme. Zúfalo som si sadol na batoh a dopil posledné kvapky už studeného čaju. V takýchto situáciach je zbytočné sa priečiť, no o dobrej nálade mohla byť sotva reč. Rok dozadu, keď sme tu boli v zime, som ani dole nechcel ísť, čo boli také nádherné výhľady. Teraz sa z vrchu valila šedá masa a bolo vidieť, že zospodu nás to taktiež neminie. Ešte sa dali rozoznať Nízke Tatry aj celá Liptovská kotlina, no vedeli sme, že to je len do času.

Zostúpili sme asi 150 výškových metrov a dostal som príkaz zistiť najbližšie spoje. Spomenul som si, že som na vrchol trepal pivo v konzerve a tak som popri dopĺňaní kalórii ťahal z netu spoje. Autobus zo Žiaru nám mal ísť za dve a pol hodiny. Z Holého vrchu, kde sme ešte ani neboli, to bolo len po ústie Žiarskej doliny 1,5 hodiny. Bolo treba pripočítať ešte presun na koniec Žiaru. A tak padlo rozhodnutie, ktoré mi rozhodne na úsmevoch nepridalo. Najeme sa až dole, aby sme stihli spoj. Bolo mi jasné, že grafikon sa nezaujíma o môj žalúdok, a tak som neochotne šmatľal po prefúkanom chrbáte smerom dole. Fotil som, a tak som kráčal zase posledný. A nielen preto, sily mi odchádzali. Z chrbta, kde bol prašan prefúkaný až na trávnatý porast, sme prešli na úroveň kosodreviny. Obrátil som ešte pohľad na vrchol Baranca, no ten už bol kompletne zahalený v oblaku. Rok dozadu, keď sme tadiaľto stúpali hore, sme po vystúpení z lesa ani kosodrevinu nevideli, toľko bolo snehu. Teraz však podozrivo vytŕčala zo snehu a sypký prašan dával tušiť zradu. Po pár krokoch som sa po ružáky zaboril s nohami do snehu a medzi vetvy kosodreviny. Ledva som sa vyhrabal a spravil ďalšie tri, či štyri kroky, situácia sa zopakovala, povedzme s inou nohou. Morál začal dostávať posledné rany pod pás. Kráčal som so zaťatými zubami, prepadával sa a znova dvíhal. Bolo mi jasné, že tu ostať nemôžem. Sem-tam som sa z briežku radšej cez batoh pregúlil, aby som ušetril vstávanie a následný prepad. Hovorím si, že týmto štýlom môžem na onen autobus zabudnúť. Kolegovia dávno stratení v hmle predo mnou a ja som zápasil so živlom. Skúšal som sa vyhýbať dieram od kolegov, no nie vždy to fungovalo. Tak isto som sa snažil stúpať na vytŕčajúce konáre, napriek tomu, že ich človek chcel podvedome skôr obísť. Hrešil som ako pohan.

Stretli sme sa spolu až na Holom vrchu. Vôbec som to tu nespoznával, pretože minulý rok to bolo všetko pod snehom a trčal len kúsok smerovníka. Zvalil som sa na chrbát, na batoh a pozeral do šedého neba. Hlad už ma prešiel, žalúdok sa scvrkol. Chvíľu sme bez slova oddychovali. S neochotou som sa pregúlil na kolená a unavene vstal. Pokračovali sme a v diaľke som vykúkal začiatok lesa, v domnení, že sa situácia zlepší. Svah sa začal stále viac zvažovať a cez niektoré diery sa dalo preletieť. Keď sme konečne dorazili do lesa, s výrazne lepšími podmienkami sa začalo zvyšovať aj naše tempo. Leteli sme poklusom, neveril som, kde sa vo mne ešte berie toľko síl. Asi tým, že som sa zbavil toho pocitu bezradnosti, ktorý zväzuje ruky a cítil som cieľ na dosah. Skutočne sme do ústia Žiarskej doliny zbehli asi za polovičný čas. Spadol mi vtedy obrovský kameň zo srdca. Kráčali sme po hlavnej ceste smerom do Žiaru a uskakovali autám. Ešte sme žartovali, že v prípade stopovania by nás takých smradľavých ani do auta nezobral, až sa zrazu stalo to, čo by už človek na Slovensku sotva očakával. Vedľa nás pribrzdila feldička s mladým chalaniskom a ten sa nás spýtal, kam ideme. Do Žiaru na autobus, busom do Liptovského Mikuláša, prezrádzame náš plán. Ja vás hodím do Liptovského Mikuláša, povedal, a my sme s otvorenými ústami rýchlo naskákali do auta, veď čo keby si to rozmyslel.

Cesta bola príjemná, fajn sme si podebatili a vyložil nás priamo na stanici. Odmietol aj nami ponúkanú plácu za furmanku, čím mu aspoň touto cestou želám veľa zdravia a ešte raz za jeho šľachetný čin ďakujem. Kiež by takých ľudí bolo viac. Na stanici v bufete sme doplnili chýbajúce tekutiny a minerály. Dobrá nálada sa vrátila a žartovali sme a spomínali, čo nás cestou postretlo. K jedlu som tak dostal až vo vlaku.

Zhrnutie

Článok nie je receptom, ako si ublížiť. Je to zážitok, ktorý sa skutočne odohral, poukazujúci na krásu našich hôr, ale aj na ich zradnosť, keď ich človek podcení. Koľko človek ešte dokáže, keď už si myslí, že nevládze a siaha na dno svojich síl. Že všetko je stav mysle. A v neposlednej rade, netreba zúfať, ľudia dobrej vôle ešte nevymreli. Naopak, sú aj medzi mladou generáciou, čo znie naozaj nádejne.

Poznámka redakcie:
Do 31. decembra 2014 platí výnimka z Návštevného poriadku Tatranského národného parku v Žiarskej doline pre sezónnu uzáveru chodníkov a výkon pešej turistiky a skialpinizmu. Bližšie informácie nájdete v samostatnom článku.

Fórum 22 príspevkov
Zimný Baranec na lačno 07/03/13 13:11 22 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra BéKáčko - absolútny prechod Bielych Karpát Hrebeňovky sú na Slovensku obľúbenou turistickou disciplínou. Katalóg najobľúbenejších ponúka Malé Karpaty, Vtáčnik či Považský Inovec, pokračuje masovkami Malá a Veľká Fatra až po lahôdky pre fajnšmekrov v podaní Nízkych a Západných Tatier. Určite ich je viac, no nie je cieľom článku ich všetky menovať. Nás zaujali tentoraz naše Biele Karpaty. 28/01/17 Jaroslav Naď Biele Karpaty
Túra Sicília - výstup na Monte Cofano Ak ste čítali môj predošlý článok, ako a kam zdrhnúť z pláže na kopce počas rodinnej dovolenky na západe Sicílie, určite viete, že základom je vybrať destináciu, kde sa vôbec nejaké kopce nachádzajú. Počas dovolenky som si tak odbehol po Monte Monaco na Monte Cofano, ktorému je venovaný článok. 25/10/16 Jaroslav Naď Svet
Túra Sicília - výstup na Monte Monaco Ak ste si na úvodnom obrázku všimli len slnečníky a more, ďalej radšej ani nečítajte. Článok je, aj keď samozrejme nie výhradne, určený obetavým partnerom-horalom, ktorých krajšia polovička preferuje chytanie zlúčeniny bronzu v polohe ležmo na piesku, za ktorý by si slovenský murár nechal do kolena vŕtať a za šplechotu nepitnej vody pod slnkom, ktoré za ideálnych podmienok aj starému vetchému berberovi vysuší posledný tuk na ušnom laloku. 11/10/16 Jaroslav Naď Svet
Najnovšie články na titulke
 
Túra Vršatec - Brumov - Pulčín - Sidonie - Horné Srnie Aj v druhej polovici augusta sa drží teplé a suché počasie, čo mi osobne vyhovuje. Zopár dní dovolenky mám ešte k dispozícii a z pobytu na južnej Morave ostali nejaké prostriedky v „západnej mene“. Dokopy to rozhodlo o tom, že som sa vybral na trojdňovú nenáročnú turistiku kúsok za humná. dnes Michal Bukvai Javorníky, Biele Karpaty, +
PR Pestrý zoznam hostí jubilejného festivalu HORY A MESTO Americký lezec veľkých stien Tommy Caldwell, skúsený himalájista a cestovateľ Mára Holeček, 16-ročná kapitánka lode Laura Dekker, talentovaná lezkyňa, ktorá stúpa za svojím snom Miška Izakovičová, oceňovaný režisér horských filmov Pavol Barabáš a ďalší hostia zo zahraničia aj zo Slovenska pricestujú na tohtoročný festival HORY A MESTO. Pestrá a už aj generačne rozvrstvená zostava hostí svedčí o rozmanitosti charakteru festivalu, ktorý si tohto roku pripomína dvadsiate výročie vzniku. Uskutoční sa od 27. do 31. marca 2019, v nákupnom centre Bory Mall a v kine CINEMAX BORY, v Bratislave. včera sponzorovaný článok
Túra Potulky po zvolenskom chrbte Podstata našej dnešnej rodinnej túry by sa dala zredukovať do jedinej otázky. Je vidieť Zvolen zo Zvolena vo Zvolene? Priam životne dôležitú odpoveď na túto geograficko-lingvistickú otázku s presahom až do filozofična sa mi v digitálnom svete vypátrať nepodarilo. Neostáva teda nič iné, len zbaliť rodinu a dopátrať sa pravdy na mieste. Vyrážame teda do Veľkej Fatry, presnejšie do jej podcelku zvaného Zvolen. Tam sa pokúsime vyšplhať na jeho najvyšší vrch Zvolen a uvidíme, či odtiaľ mesto Zvolen uvidíme. včera Peťo Nový Veľká Fatra a Choč

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zimný Baranec na lačno 07/03/13 13:11 22 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Tatry - Západné Tatry - Liptovské Tatry (Liptovské hole)
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 2184 m n. m.
    • min: 759 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1500 m
    • klesanie: 1500 m
  • Vzdialenosť
    • 20 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 26.01.2013
  • Štart trasy
    • šírka: 49.1307 ° SŠ
      dĺžka: 19.6647 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.1307 ° SŠ
      dĺžka: 19.6647 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 49.18156 ° SŠ
      dĺžka: 19.72007 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • Žiarska chata
  • Voda
    • Žiarska chata
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Liptovský Mikuláš (vlak, bus) - Žiar (bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.55 (0.07)