Felsőkéked, najsevernejšia obec (časť obce) Maďarska

Je priam horúce novembrové poludnie, keď prechádzame okolo budovy bývalej hraničnej posádky v Trstenom pri Hornáde. Je tu príliš živo, tak to potiahnem ešte kúsoček a parkujem rovno medzi dva hraničné kamene, presne na čiaru. Tradičná príprava vydolovania kočíka z kufra a drobca z autosedačky. Dokŕmiť, skontrolovať absorpčné vrstvy a môžeme vyraziť. Staručká, historická poľná cestička je lákadlom asi v každej ročnej dobe. Na rovinatých lánoch prebiehajú posledné prípravy na zimu a kdesi v diaľke sa dvíhajú masívy Volovských vrchov aj bližšie zahraničné kopčeky s názvami končiacimi na „hegy“. Mierime stále na juh. Nejaký aktivista cestu posypal štrkom, trochu to trasie, takže tlačím náš 4 x 4 baby-offroad po krajnici. Na starých kilometrovníkoch je už len značka cyklotrasy, autá tu už jazdia iba sporadicky a núdzovo. Za 30 minút nešlo zatiaľ žiadne. Po kamennom moste prekonávame malý prítok Hornádu (Hernád) a krásne vyfarbenou krovinatou alejou s neuveriteľným množstvom vtákov prichádzame k rázcestníku vedľa prícestného kríža. Mám rád takéto čriepky ľudskej prítomnosti, takpovediac uprostred ničoho. Pofotíme, vytiahneme nejaký čajový proviant a pokračujeme ďalej. Stále príjemná prechádzka, nulové prevýšenia a nebyť vzdialeného traktora, absolútne ticho. Míňame ďalší, tentoraz už betónový mostík s odlievaným a nitovaným zábradlím a postupne vchádzame do civilizácie – obce Kéked.

Prvé domy nie sú práve najlepšie privítanie, ale tak čo narobíme. Tí chudobnejší zvyčajne bývajú na okraji. Po rozbitých zvyškoch asfaltky sa prebojujeme až na hlavnú cestu. Trochu nadnesené označenie pre ulicu v obci s necelými 200 dušami. Čo ale udrie do očí, je upravenosť. Rekonštruované fasády, obsedantne presne ostrihané živé ploty, ešte aj koryto potôčika pokosené. Prichádzame na malé námestíčko s informačnou tabuľou. Lúštim nejaké správy, keď zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, rozprávková babička pri nás stála... Pekne po hungariánsky na mňa to meter tridsať stvorenie prehovorilo a ja som jej pekne po szlovenszky odpovedal, že nemtudóm po vašom hutorec. Áááá, Slovák. Turistá. Spraví ešte „ťuťuli muťuli“ na kiči férfi (v ružovom fusaku) a zmizne tak, ako sa zjavila. Ako sa tak obzerám, vidím kovovú bránu na niečom, čo rozhodne roľnícky domček nepripomína. Zrekonštruovaný kaštieľ istého pána Melczera sa tu čnie do plnej parády. Len škoda, že je zatvorené na dva zámky. Hoteloví hostia v tomto zabudnutom kraji majú nerušené výhľady do pedantne upraveného parku a aj bowlingu chtiví návštevníci si v správnu dennú hodinu prídu na svoje. Nám musí postačiť prehliadka z vonkajšej strany plota a môžeme sa pomaly vybrať „o dúm dál“.

Stúpaním okolo skalných pivničiek vychádzame na pahorok s cintorínom a výhľadom na vinice. Alebo to nie sú vinice? Lepšie sa prizriem a ono sú to naozaj ríbezle? Takto bez lístia však to úhľadne zoradené krovie končiace až kdesi za horizontom môžem len tipovať. V diaľke sa pod lesom črtá akési novodobé panské sídlo, no klesáme (aký paradox) do najsevernejšej obce (teda de jure jej časti) v Maďarsku – Felsőkéked (Vyšný Kéked). Predbieha nás jediné auto, ktoré sme dnes videli - poštárske. V dedinke s pár desiatkami papierových duší ale nevidíme nikoho. Poštár rutinne chvíľku čaká a nakoniec sa z blízkeho domu vynorí trojica miestnych klebetníc a príde na malú “diškurku”. Na počudovanie, ani nevzbudzujeme ich pozornosť a bez dlhého zvedavého pohľadu sme za pár minút na konci dediny. Ujazdená prašná cesta je dobrým navigátorom, a tak mierime rovno na západ. Od kravína sa ešte vyrúti strážny Dunčo, no gazda ho zahriakne a čosí na nás kričí. Zamávame aspoň na pozdrav a v spoločnosti nesmelo sa predlžujúcich lúčov prichádzame k autu na hranici. Tri hodinky prechádzkového tempa prešli ako voda, popoludňajšia prechádzka je za nami. Môžeme ísť domov…

Skárošská vyhliadka a najsevernejší bod Maďarska

Laura už trochu podrástla, úspešne sme sa prehupli cez oslavu prvých narodenín a môžeme vyraziť na batôžkovú turistiku. Zo severnej, slovenskej, strany prístup komplikujú zákazy na lesných asfaltkách. Tak si pomôžeme susedmi a skúšame novučičkú cestu k poľovníckemu zámočku Ladislava Károlyiho. Míňame novodobejšie sídlo s betónovým slonom vo fontáne a zastavujeme trochu neočakávane pri bráne so zvončekom a kamerou. Obrovské parkovisko je jasným signálom, že ďalej sa dnes motorizovane nedostaneme. Akčná príprava v pozmenenej podobe spočíva v rozložení detského nosiča a vypustení dieťaťa z autosedačky. Proviant, náhradné oblečenie a všetky tie baby-vychytávky je tiež nutné pobaliť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vychodenou cestičkou okolo dnes neaktuálneho upozornenia na blízkosť štátnej hranice aj so všetkými sankciami za jej nepovolené prekročenie stúpame po modrej značke. Oplotenie zámočka je dôsledné a oči bežného turistu nemajú obyvateľov a hostí nijako rušiť. Takže si to razíme traverzom v strmom svahu po lesnej ceste, spolu s cyklotrasou. Trochu odvážne, ale dalo by sa aj na kolesách. Na nevýraznom rázcestí nechávame cyklistov cyklistami a stáčame sa doprava po turistickom chodníku. Dolina začína výrazne stúpať a čoraz častejšie sa pozerám do GPS-ka. Hrebeň po ľavej ruke je totiž hraničný, a práve naň sa chceme dostať. V tom správnom (alebo možno aj nie) momente zavelím na útok a 200 metrov sa vyškriabeme v lístí a po srnčích chodníčkoch. Paráda, sme hore. Presne na jednej z vyhliadok, v tomto prípade k Slanskému hradu. Dolina pod nami je síce akási vykosená, ale aj tak má svoje monumentálne čaro. Počasie veľmi nepraje, takže to dnes nebude hľadanie vzdialených hôr, ale len pohľad do blízkeho podhoria. Po uzučkom chodníčku sa prepletáme pomedzi hraničné kamene. Klesáme, hoci smerujeme na vyhliadku. To je čaro sopečných hôr. Netrvá dlho a vychádzame na výrazný skalný prah – Skárošskú vyhliadku.

Poriadne tu prefukuje, takže drobca schovávame do blízkeho lesa. Zahrabaný v kope jesenného lístia má o zábavu postarané na poriadne dlhú dobu. Môžem vytiahnuť nádobíčko a na variči pripraviť neskorý obed pre malého hladoša. Sklenená fľaša sa hrdí nápismi BIO a obrázkami šťavnatej zeleninky a mladého mäska. Mamkina domáca kuchyňa to veruže nie je. Takže sa vo výsledku Laura napcháva mojím šunkovým chlebom a hladný tatko poslušne vyjedá z misky detské cestoviny. Samozrejme, ostáva aj čas na kochanie sa výhľadmi na Košice, okolité obce a neostré hrebene Volovských vrchov. Za lepších podmienok sa z tohto miesta na maďarskej hranici dá dovidieť na tatranské končiare. To však nie je dnešný prípad, takže sa poberáme nadol k nenápadnému NAJ. Neďaleko pod vyhliadkou sa totiž nachádza miesto, z ktorého sa už viac na sever nedá. Teda v rámci Maďarska. Nepríjemne prudké klesanie končí pri altánku s nedokončenou informačnou tabuľou. Na počudovanie sa tu končí aj nová cesta. Hraničný kameň, priekopa a na Slovensko pokračuje už len udupaná hlina. Raz možno budú eurofondy dočerpané (resp. aspoň čiastočne efektívne vynaložené) na oboch stranách hranice… Dáme si krátku pauzu, je tu celkom príjemne, aj keď sme na krajnom severe. Využívame asfalt a cez fotogenické lúky prichádzame až k rampe a zamknutej bráne. K zámočku je cesta síce postavená, ale zarúbaná aj z tejto strany. Poslušne to teda spolu so značkármi obchádzame lesom okolo plota a po krátkom čase vychádzame na parkovisku pri aute. Nahádzať veci do kufra, dotiahnuť pásy na sedačke, a kým dohrá CD s detskými pesničkami, sme doma...

Fotogaléria k článku

+37 ďalších fotiek