Dohodli sme sa ešte večer. Krátka túra, skôr prechádzka. Máme čas, takže ráno si v pohode pospávame a prevaľujeme sa každý ešte doma v posteli. Ale slnečné lúče sú lákadlom, ktoré žiadneho turistu neudrží počas letných dní v útrobách paneláka. Smerujeme do Margecian, cez Krompachy až do obce Slovinky, kde začíname. Slovinky sú malebná dedina s baníckou tradíciou s takmer 2 000 obyvateľmi. Učupená v tieni hôr severnej časti Slovenského rudohoria (Volovské vrchy). Prírodnú krásu územia dotvárajú skalné steny, týčiace sa v okolí obce a nádherná Poráčska dolina. V obci sa kedysi ťažila meď, ale aj striebro a železná ruda. V súčasnosti, ako na väčšine územia nášho malého štátu, ostalo už len pár pamiatok na niekdajšiu banícku históriu obce.

Trasa

Slovinky – Hrbok – lúky za Hrbkom – rázcestie pod Skalou – Suchinec – planina Slovinskej skaly – Skala (Slovinská skala) – planina – Suchinec – rázcestie pod Suchincom – Poráčska dolina (Čierny bocian) – Slovinky, kaplnka – Slovinky

Naším cieľom je Skala (1014 m n. m.). Niektorí ju volajú aj Slovinská skala. Z vrcholu by mali byť pekné rozhľady a hlavne – priamo na Skalu nevedie turistická značka, a tak zažijeme aspoň štipku dobrodružstva pri jej hľadaní. Ale už teraz je jasné, že to bude jednoduchá úloha, keďže žiadna orientačne náročná úloha nás nečaká, práve naopak. Nájde ju každý, kto sa ju rozhodne navštíviť. Začíname na zelenej značke v Slovinkách, ktorá sa pomedzi domčeky a štekajúcich psov uberá k hrebienku zvanému Hrbok. Pár desiatok metrov nad dedinou je pekné vyhliadkové miesto. Dá sa odtiaľto pozorovať čulý ruch v obci. Pomaličky stúpame cez rozkvitnuté lúky a vychutnávame si letnú pohodu. Venujem sa fotografovaniu vidlochvostov, ktoré nie a nie zotrvať v nejakej dobrej pozícii, aby som bol s fotkou spokojný. Trpezlivosť ma prechádza a doháňam Matúša, ktorý si trocha nadbehol.

Doprajeme si poriadne, hoci neskoré raňajky. Mohli sme sa najesť aj doma, ale uznajte, môže byť niečo lepšie ako si dať chlebík s domácou masťou a cibuľkou v tieni šumiaceho lesa? Prichádzame na lúky za Hrbkom, odkiaľ vidíme východný vrchol Skaly. Zdá sa, že to je ešte kus cesty, ale kroky akoby šli samy, občas prehodíme nejaké slová. V tieni bukového lesa je veľmi príjemne, ale už o chvíľku sa ocitáme na menšej lúke pri smerovníku pod Skalou, ktorý je ozaj výstižný, pretože je priamo pod Skalou. Chvíľu váhame, či sa vybrať do kopca smerom ku Skale, alebo radšej ísť až k Suchincu a odtiaľ sa dostať na planinu, rozprestierajúcu sa medzi Skalou, Matisovcom a Holinou. Volíme dlhšiu možnosť, ale o to jednoduchšiu, keďže svah ku Slovinskej skale je dosť strmý. Cesta opäť vedie lesom, občas sa po pravici objavujú skalné steny. Od Suchinca stačí vyjsť priamo na spomínanú planinu. Akým spôsobom, to sme neriešili – priamo do kopca. Postupne sa objavujú menšie skalné steny, potom väčšie a príkrejšie. Nakoniec je vcelku problém dostať sa cez ne, ale štveranie sa týmto terénom prináša svoje ovocie vo forme prvých rozhľadov a krásnych lomikameňov, skalných ruží a zvončekov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme okrajom malej planiny pozdĺž skalných stien na východ, pričom nachádzame viacero pekných vyhliadkových miest. Celé okolie je udupané od dobytka, ktorý sa tu pasie, a tak sú pomedzi stromy vychodené celkom dobré cestičky. Stačí sa držať východného smeru a nemal by byť problém dôjsť až k spomínanej vyhliadke na Skale. Nachádzame ju bez problémov, škoda len, že počasie nám nepraje a ťažké sivé mraky nad Rudohorím rozhľadom veľmi neprajú. Užívame si aspoň vtáčiu perspektívu pri pohľade na dolinu Slovinského potoka a blízkych hôr. Ak je dobrá viditeľnosť, mali by byť viditeľné aj naše veľhory. Začína fúkať silný vietor a slnečné počasie sa mení behom chvíle. Zjeme, čo sa zvýšilo a radšej už mierime naspäť smerom na západ. Radi by sme sa dostali do Poráčskej doliny a vrátili sa späť do Sloviniek.

S pocitom znalcov a neomylných sme sa vydali smerom na západ prvou cestou, ktorú sme objavili. Zničená od kravských kopýt, ale mala správny smer, takže pohoda. Celkom pekný zážitok nám zabezpečila líška zaujatá hľadaním potravy, ktorá si nás vôbec nevšimla. Okamžite šepkám Matúšovi, aby bol ticho, nech ju môžeme chvíľku sledovať. Podarilo sa mi ju aj, v rámci možnosti môjho kompaktu, nafilmovať pre peknú spomienku.

Pokračujeme ďalej na západ a postupne sa roztrúsene objavujú na lúkach kravy. Ešte si pamätám na časy, keď som s bratom pásol kravy v podhorí Čergova. Hrali sme karty a odháňali od seba ovady. Ale keď sa tieto kravy začali podozrivo približovať priamo k nám, namiesto toho, aby sa nám uhli z cesty, radšej sme vošli do lesa. Kravy zvíťazili nad mestskými faganmi. Hanba. Chceli by sme sa napojiť na žltú značku od Suchinca do Poráčskej doliny. Nachádzame len zafarbené značky, ktoré smerujú do kopca, zatiaľ čo podľa mapy by značka mala smerovať len z kopca. Ostávame zmätení, prečo sú značky zafarbené? A prečo smerujú inak ako v mape? Na to sme neprišli, a tak sa držíme zafarbených značiek, mysliac si, že to je nejaký nepodarený vtip alebo zrušená značka. Nakoniec strácame aj zafarbenú značku, a tak po pár minútach bezvýsledného hľadania kašleme na to. Skúsime zísť do Poráčskej doliny bez značky, nie je sa kde stratiť.

Ale to sme nerátali s tým, že zrázy Červených skál nad Poráčskou dolinou budú také strmé. Skúšame hľadať vhodné miesto na zostup, tak, aby sme sa nedolámali. Najlepšia možnosť bola úzka dolina pod Holinou. Ocitáme sa síce v NPR Červené skaly, kde by sme sa nemali pohybovať mimo značiek, ale čo narobíme, keď sme značku stratili. V doline sme sa museli doslova brodiť lístím, ktoré neraz dosahovalo až po pás. Okolitý les má charakter pralesa. Mŕtve stromy v rôznych štádiách rozkladu a na nich rastúce mladé semenáčiky. Dolina je miestami úzka len niekoľko metrov, pričom z oboch strán ju zvierajú mohutné skalné steny. V niektorých úsekoch je problém pokračovať ďalej, ale vrátiť sa nepripadalo do úvahy a nechcelo sa nám. Postupne sa sklon svahu zmenšuje a dolina sa trocha rozšíri, až prichádzame k Poráčskemu potoku. Máme v sebe radosť, že sme videli krásnu nedotknutú prírodu. Prebrodíme potok a príjemnou cestičkou, červenou značkou, sa vraciame do Sloviniek.

Zhrnutie

Trasa zo Sloviniek na Skalu nie je vôbec náročná, orientačne ju zvládne snáď každý. Výhľad do širokého okolia vynahradí všetku vynaloženú námahu a krásna okolitá príroda dodá energiu na veľa dní dopredu.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek