Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Starý Hrozenkov – Lazy pod Makytou

Pred dvomi rokmi sme s Milanom naplánovali a uskutočnili trojdňové putovanie Bielymi Karpatami a Javorníkmi. Okrem hrebeňa, ktorým sme prešli už párkrát, sme navštívili aj obce na moravskej strane, prespali na vlakovej stanici, stretli chlapíka, ktorý akoby vypadol z oka Panenkovi, navštívili Pulčínske skaly. Putovali sme snehom i horou, kde sa už jar hlásila k životu plnou silou.

Vzdialenosť
72 km
Prevýšenie
+2090 m stúpanie, -2100 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
zima – 04.03.2011
Pohoria
Biele Karpaty, Javorníky
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 960 m n. m.
  • Najnižší bod: 350 m n. m.
Voda
studňa Skaličí, farma Pláňavy, trampská hospoda Pulčín, hotel Portáš
Nocľah
železničná stanica Horní Lideč, horský hotel Portáš
Doprava
Trenčín (vlak, bus) – Starý Hrozenkov (bus)
Bylnice (vlak, bus) - Horní Lideč (vlak, bus)
Lazy pod Makytou (bus) – Púchov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1074 Biele Karpaty, Považsk… (1:50.000)
» č.222 Hostýnske a Vizovické … (1:100.000)

1. deň

Starý Hrozenkov – Žitková – Skaličí – Hradisko – Bašta - Na Koncích – Peňažná – Čerešienková – Javorník - Nad Pláňavou – Bylnice

Piatkový ranný vlak ma odviezol do Trenčína. Milan ma už čakal a, chvalabohu, stihli sme autobus do Starého Hrozenkova. Po ôsmej už šliapeme od smerovníka k TIC. Okrem informácií a pečiatky sme obdržali aj mapku okolia, a tak sa po náučnom chodníku Moravské kopanice vyberáme do Hrozenkovského lomu. Cestou k nemu míňame za plotom malú ukážku prastarej poľnohospodárskej techniky, ktorú tu čas a hospodári naukladali. V lome sa trošku cítim ani v okolí Šiatorskej Bukoviny. Informačné tabule nás doviedli na Žitkovú a ja som sa, samozrejme, vybral na Obecný úrad po pečiatku. Pani starostka nás vľúdne privítala, posťažovala sa, že pomaly vymierajú a menia sa na víkendovú obec. Na námestíčku majú pekný obrázkový smerovník, ktorý informuje aj o krásach neďalekého slovenského okolia.

Pod blankytne modrou oblohou sa pomaly štveráme kopcom pokrytom suchou trávou. Zaujmú nás božie muky, v noci osvetľované solárnym článkom, ako aj vrcholová kniha na smerovníku Loknov, námestie – uprostred pustej lúky. Studničku neďaleko smerovníka Skaličí sme nevyužili a už po červenej sme rezko vykročili smerom na Vlársky priesmyk. Lesná cesta bola mierne zľadovatená, ale dalo sa ísť lesom. Po pol hodine míňame na ľavej strane veľký krmelec so škridlovou strechou. V lete by sa tu, bez zavadzania zverine, dalo parádne prespať. Keď míňame horáreň, nad hlavami nám patroluje krásny myšiak. Snehu je stále viac a na Baštách sa napájame na štátnu hranicu. Tak som zas raz na nej.

Na Koncích sa rozhodujeme naobedovať. Napriek slnku sa príliš dlho nedá vysedávať. Čaká nás ešte dosť dlhá cesta, a tak sa nezdržiavame. Križujeme Bojkovický náučný chodník. O toho, kto má záujem o spoznávanie histórie kraja či prírody, je tu dobre postarané. Tento úsek som v posledných rokoch šiel veľakrát, je to taká pohodovka. Čoskoro sme na Peňažnej, mieste stretávania obyvateľov z oboch strán hranice. Vždy sa tu zamyslím nad tým, ako človek putuje štátmi bez toho, že by zmenil trvalé bydlisko. Ženina babka tak žila v siedmych štátoch. Keď sme opustili tento miniareál porozumenia, zbadali sme na ceste niečo chlpaté, ušaté, samá laba. Pred dievčinou snehom uháňal jej chlpatý spoločník, evidentne celý vytešený z pobytu v lese.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Na Javorníku po prvýkrát nepokračujem po hranici, ale po červenej smerom na Pláňavy. Vychádzame na lúky s pekným výhľadom na šíre okolie. Je tu altánok a náučná tabuľa. Všade na okolí vylihujú chlpaté kravky. Do diaľky sa nesie krik mne neznámej popolavej hydiny. Okolo haly sa povaľujú rôzne, aj veľmi staré stroje. Privítal nás majiteľ, dosť podobný Panenkovi. Slovo dalo slovo, objavil sa fernet do všetkých končatín a napokon sme zistili, že sme vojenčili u jednej brigády a že som ho, ako chemický zbrojár, každého polroka kontroloval. Nuž svet je malý. Po modrej sme začali klesať do Býlnice. Minuli sme poľovnícku chatku, na ktorej verande by sa dalo celkom fajn prespať. My sme však mali zabezpečený nocľah na stanici v Horní Lidči. Túto možnosť som objavil vďaka internetu a bol som zvedavý, ako to vypáli.

Zišli sme k riečke Vlára, prešli po mostíku, pomedzi články slnečnej elektrárne a boli sme na stanici Bylnice. Prifrčal pekný, zeleno-žltý vláčik a odviezol nás popod hrad do Horní Lidče. Výpravca nám dal kľúče a my sme sa vybrali uložiť na prvé poschodie. Spávajú tu vlakové čaty, keď sa im v noci končí služba. Pekné sprchy, kuchynka aj izba. Problém nastal až po mesiaci, keď mi prišla cezhraničná faktúra. Ešteže Milan to nemá do Hodonína ďaleko.

2. deň

Horní Lideč – U Kříže – Pulčín – Pulčínske skály – Pod Hradiskem – Hradisko – Radošov – Šekilava – Butorky – Valašská Kýčera – Makyta – Papajské sedlo – Krkostena – Provazné – Kohútka – Portáš

Dnes nás čaká veľmi dlhá trasa, a tak pred ôsmou už šliapeme po Náučnom chodníku Pulčínska cesta. Je tu ešte ďalší - Vařákovy paseky, ale to nabudúce. Žltá značka nás popri Valašskej zvonici vedie nad mestečko. Okolo cesty sa v dĺžke 4 km a šírke 10 m rozkladá Prírodný park. Také niečo som ešte nevidel. V diaľke pod nami zaznie hudba a vďaka zoomu vidím fašiangový sprievod, ktorý od domu k domu stúpa mestečkom. Prichádzame k novotou voňajúcemu samoobslužnému Informačnému centru. Pod jeho strechou by sa pohodlne vyspali traja pocestní. Starou asfaltkou kráčame lúkami s napájadlami pre stáda kráv. Teraz zívajú prázdnotou.

U Kříže nás tabuľa informuje, že sa tu v boji stretli Valaši s Kurucmi. Neďaleko je zase posedenie s lavičkami, pričom každá sa nachádza v katastri inej obce. Prechádzame pár samotami a sme v Pulčíne pri Trampskej hospode. Žiaľ, je ešte zatvorená, ale mimo zimy tu musí byť veselo. Miestni sú asi vtipálkovia. Svedčí o tom krivý totem s nadpisom Valašská pomsta Indiánom, prsnatý úľ či hrdzavá udiareň za kaplnkou s nadpisom Úschovna maček a psů. Naše rozhodnutie navštíviť Informačné centrum ČSOP bolo podrobené skúške. Slečna evidentne nečakala žiadnych záujemcov a dala si načas. Napokon sme sa dostali dnu. Bola tu výstava fotografií a najväčšiu radosť sme mali z fotenia sa s pravým Valašským klobúkom.

Opustili sme slečnu v IC a klesli k prístreškom. Nemajú síce dvere, ale tri steny a podlaha trampom bohato stačia. Prespali tu dvaja aj so psom a prekvapili ma informáciou, že aj on musí mať vlastný spacák. Okrem pekného totemu je tu ešte informačná tabuľa o histórii miestneho trampingu. Vybrali sme sa po modrej hore Pulčínskymi skalami. Hoci sú tu reťaze a zábradlie, občas sme mali na ľade problémy. Ale v lete tu musí byť krásne. Ľadopád s hnedými baktériami, ktorý som videl v Túlavej kamere, sme pre nedostatok času nehľadali.

Hore bol už sneh a až po Portáš nás skoro vôbec neopustil. Občas sme vychutnávali krásne ďaleké výhľady z lúk. Kde v lese nebol sneh, pomedzi lístie a korene stromov sa plazili úžasné zamrznuté vlny z topiaceho sa snehu. V sedle Radošov sme sa rozhodli naobedovať, napriek veľkej tabuli s nadpisom „Pozor medvede“. Však tu bolo aj kopu iných tabúľ. S chalanmi s Lajkou sme sa striedavo obiehali. Na to, aké mali nabalené ruksaky, si teda vybrali ďaleký cieľ. Však na Portáš dorazili, keď sme my už večerali.

V krásnom slnečnom dni sa nám šlo dobre, až po stúpanie a klesanie z Makyty. Tu na zľadovatenom povrchu sme postupovali od stromu k stromu a ani paličkám sme neverili. Fľašky v prístrešku na Makyte sú stále prázdne, a tak slúžia len ako inšpirácia, čo všetko sa tu hore pije. Párkrát sme stratili značku, ale vždy sme sa vrátili na trasu. Potom však prišiel doslova horor. Nebyť stromov, neviem, ako by sme ľadové koryto Papajského sedla zvládli. Už chápem názov Krkostena. Hore sme si s Milanom riadne vydýchli, že sme vyšli celí.

Nápad so skalami a antikorovými tabuľkami s krátkou históriou miesta sa mi vcelku pozdáva. Len treba dúfať, že tabuľky nedostanú nohy. Keď sa dostaneme na kopec nad Kohútkou, obloha je krvavá od zapadajúceho slnka. Svah upravujú ratraky a len pár sánkárov sa spúšťa po bokoch zjazdovky. Na parkovisku je dosť áut a chata je ešte stále sviatočne vyzdobená. Posledné stúpanie a prichádzame k hotelu Portáš. 30 km v snehu a po ľade nám dalo zabrať, a tak sprcha, večera a vcelku rýchlo zaspávame.

3. deň

Portáš – Kohútka – Čertov – Lazy pod Makytou, škola

Na Portáši spím v roku 2011 ešte dvakrát. Je to veľmi dobrá chata so skvelým jedlom a príjemným personálom. Ráno je -7 °C a sneží. Z vyhriatej chaty sa nám veľmi nechce. Zbehneme do sedla a prezrieme si novučičké 1. slovensko–české infocentrum. Je tu výstava krásnych fotografií zvierat a krajiny Javorníkov. Na zostup použijeme rozbitú asfaltku. Česi si stihli vystavať krásnu cestu a tá naša sa pomaly rozpadá (t. č. vynovená a rozšírená). Nový hotel i luxusné zruby v Čertove zívajú prázdnotou, ako aj zjazdovka nad nimi. Vcelku nudnú cestu osvieži pohľad na statného sivka, ktorý sa prechádza nad cestou. Informačná tabuľa Prepojenie náučných chodníkov SR a ČR dáva nádej, že bezhraničné myslenie na turistov tu dostáva definitívne zelenú. V doline už jar vyhráva na celej čiare. Posledné zvyšky snehu, či ľadu sa roztápajú pod silným jarným slnkom. Míňame dom asi nejakého rádioamatéra, zvoničku, pomník partizána v Mladoňove, krčmu U Hasiča, Dom poľovníkov, pamätnú tabuľu prvej akademickej maliarky na Slovensku – Želmíri Duchajovej Švehlovej a zostávame na autobusovej zastávke oproti krčme U Johnnyho na Lapači. Ženičky sa vyvalili z kostola a to je neklamný znak, že čochvíľa pôjde autobus do Púchova, kde nasadneme na vlak, ktorý nás odvezie po troch skvelých dňoch domov. Trasa sa nám tak páčila, že o tri mesiace sme sa na Portáš vrátili, pre zmenu od Čadce.

Fotogaléria k článku

Najnovšie