Túra

Kráľovná Rudohoria - sám na Stolici

11. 03. 2013
Keďže nadišla zima, opäť ma to láka kamsi do zasnežených smrečín, ktoré mám veľmi rád. Moje samotárske srdce však hľadá niečo nevšedné, odľahlé a neokukané. Lokalít mám v hlave viacero a výber preto nie je jednoduchý. No pekné počasie má byť časovo obmedzené, a tak volím len dvojdňový variant. A tou pravou je kráľovná Slovenského rudohoria - Stolica. Voľna mám dostatok, a preto starostlivo vyberám dni s najlepšou predpoveďou. Tento výstup mám v hlave pridlho na to, aby som to v tomto smere odflákol. Jednoducho chcem, aby všetko klaplo tak, ako má.

Trasa

Červená Skala – dolina Strateník – sedlo Šumiacka priehyba – sedlo Severná lúka – Chata Janka – Slanské sedlo – Stolica – sedlo Harová – Slanské sedlo – Chata Janka – sedlo Severná lúka – sedlo Šumiacka priehyba – sedlo Javorinka – dolina Strateník – Červená Skala

Panenským prašanom na magickú kráľovnú Rudohoria

Tak som opäť v Červenej Skale, kam som sa, ako už tradične, dopravil vlakom. Je tu chladno, a keďže ani času nemám nejako nazvyš, príliš sa nezdržiavam a hneď vyrážam, aby som nestuhol. Modrá a zelená značka ma vedú po hlavnej ulici východným smerom. Na križovatke odbáčam doprava smerom na Muráň. Za mostom cez Hron, ktorý je tu iba potôčikom, prejdem popod železničnú trať a vchádzam do dolinky. Stúpa ňou cesta do horského sedla Javorinka. Tento trochu nezáživný úvod našťastie po chvíli končí na rázcestí značiek zvanom dolina Strateník. Je čas oddychu, a tak skladám batoh. Navyše tu opúšťam civilizáciu, reprezentovanú odhrnutou cestou, a preto vyberám návleky, paličky i foťák.

Ešte mrknem očkom po Kráľovej holi, trčiacej nad lesom, a v zovretí dolinky sa na dlhý čas vzďaľujem od spomenutej civilizácie. Zalesneným dnom šliapem najprv pešo, ale keďže je tu akosi viac snehu, než som čakal, tak po chvíli nasadzujem snežnice. A to som doma riešil dilemu, či ich vôbec zoberiem, lebo pred týždňom som ich na Muránskej planine dva dni nosil na batohu. Odvtedy však prisnežilo a nové snežnice konečne zažívajú svoj krst. Na jednom mieste vytŕčajú aj skalky, zrejme okraj Muránskeho krasu. Mala by sa tu nachádzať Župkova jaskyňa II. Stúpajúca cesta zatáča vpravo a mení sa na traverzovú. Okolité stromy sú krásne zasnežené, niekedy až prevísajú do cesty a nútia ma kľučkovať, jednoducho nádhera. Z rozšíreného priestranstva slúžiaceho asi ako skládka dreva s polorozpadnutou lesáckou búdou sa mi otvára i výhľad na Kráľovu hoľu. A zo zarastajúceho rúbaniska o chvíľu predo mnou defiluje i zvyšný hrebeň Nízkych Tatier s Ďumbierom a protiľahlá Muránska planina. Mraky na oblohe sa začínajú trhať a meteorológmi sľubované zlepšenie počasia naberá reálne kontúry.

Lenže čas beží a cesta sa mi zdá nekonečná. Začínam rozmýšľať, či stihnem na Stolici naplánovaný západ slnka. Traverzujem ďalšie údolíčko i kopec, na rázcestí sa uberám vľavo a konečne som na križovatke značiek v sedle Šumiacka priehyba. Kúsok vystúpim po lúke a už sa aj kochám krásnym výhľadom na kráľovohoľský masív, Veľkú Vápenicu či Homôľku. Rozhodujem sa to potiahnuť ešte kúsok ďalej na lúčku, ktorá je na polceste medzi sedlami Šumiacka priehyba a Severná lúka. Pripája sa ku mne i staršia lyžiarska stopa. Spolu s ňou vychádzam z lesa na onej lúke a skladám batoh, lebo je čas obeda. Vidieť odtiaľto hrebeň od Stolice po Kohút. Oči upieram hlavne na svoj cieľ, a keď vidím, že tamojšie smreky sa belejú, ako som chcel, oslavne si pripíjam čajom. Ešte pár fotiek a som pripravený vyraziť.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Do sedla Severná lúka dorážam stále v sprievode lyžiarskej stopy. Tento trochu nudný úsek mi našťastie spríjemnili parádne zasnežené smreky. Výhľad odtiaľto je dosť obmedzený, vlastne len na hrebeň Kyprova. Takže po dokumentačnej fotke len vrhnem očkom po rázcestníku a uberám sa k lesníckej chate Janka. Stopa lyžiara je naďalej so mnou, i zasnežené smreky. Pohoda a ticho. Veď som stále ešte nikoho nestretol a dúfam, že sa to nezmení. Pomaly doťapkám na ďalšie rázcestie a som trošku prekvapený. Totiž až sem vedie prehrnutá cesta z doliny. To som nečakal. Kúsok podo mnou stojí spomínaná chata Janka, ku ktorej však nejdem, lebo na to niet dôvodov. A navyše ma priam volá panenským prašánkom zasypaná Rudná magistrála, smerujúca do Slanského sedla.

Tomuto vábeniu neodolám a za okamih pokračujem traverzom zalesneného masívu Kyprova. Červená značka ma pomaličky, ale isto približuje k môjmu dnešnému cieľu. Vo chvíli, keď les trošičku zredne, sa mi otvorí výhľad na dolinu potoka Zdychava, Muránsku planinu i pretŕčajúce siluety Klenovského Vepra a Poľany. A, samozrejme, pred sebou mám i mohutnú zalesnenú Stolicu. Je to pohľad, ktorý je príjemným spestrením zdĺhavého putovania zasneženými smrečinami. Očami kontrolujem i oblohu, na ktorej je ešte stále dostatok mrakov a očakávaný progres v tomto smere sa zatiaľ nedostavuje. Je to také pochybné, no povestnú flintu do žita zatiaľ nehádžem, lebo verím, že sa všetko na dobré obráti. Preto sa teším z úžasnej snežnicovačky v mojom obľúbenom kraji.

Pár metrov pred Slanským sedlom sa ocitám v maličkom rúbanisku. Okolité prostredie je nádherne zasnežené, a tak častejšie používam foťák. Okrem iného aj preto, že vďaka nízkemu slnku má svetlo už zaujímavý zlatistý nádych. Krajinka je tak nesmierne podmanivá, čo musím zachytiť, kým sa dá. Slnko sa totiž chystá zájsť za mohutné mraky a veru neviem, či ho dnes ešte uvidím. No, so západom slniečka na vrchole to vyzerá bledo, na môj veru. Batoh skladám v Slanskom sedle na lavičku tunajšieho prístrešku. Hoc je tu už šero, atmosféra je čarovná a naozaj výnimočná. Vyberám čosi na zahryznutie a dopĺňam i tekutiny. Musím sa predsa poriadne pripraviť na záverečné strmé stúpanie na vrcholovú plošinu. Doteraz som výškové metre naberal pozvoľna, no posledný úsek veru nebude zadarmo.

Ešte sa naposledy otočím za sedlom a už aj naberám výšku. Slnko nesvieti, no teraz mi to neprekáža, lebo okolitý les je aj tak trošku fádny. Kopec je naozaj prudký, no nijako sa neplaším, lebo viem, že to nebude dlho trvať. Rozmýšľam, kam pôjdem pozorovať západ slnka, teda ak sa nejaký bude konať. Svah sa narovnáva a les redne. To už viem, že dorážam do starého zarastajúceho rúbaniska s čiastočným výhľadom. Svetlo je zatiaľ tlmené, no slnko sa predsa chystá vykuknúť. Ej bisťu, bude to tesné. Okolo rastú mladé smriečky. „Ideálne vianočné stromčeky,“ pomyslím si. Spolu s okolitou krajinkou sú prekrásne zasnežené. Tento panenský svet porušujem s ťažkým srdcom. Je to tu presne také, ako v mojich snoch. Také vianočné.

Značky sa stratili, ale presne viem, kadiaľ ísť. Po chvíli sa rozhodnem strhnúť to doprava do rúbaniska, ktoré je najlepším výhľadovým miestom západným smerom. Som zadýchaný, no stihol som to, hoc len tesne. Zbavujem sa batohu, a kým sa slnko vykľuje spoza mraku, vyberám filtre. Potom nastáva krátke fotografické opojenie. Fotím, mením filtre a vnímam. Keďže však svetlo nebolo úplne dokonalé, s fotkami nie som príliš spokojný. Nuž, aspoň mám dôvod na repete. Tento nezdar mi našťastie vyvažuje atmosféra, ktorú ťažko opísať. Stojím na tomto odľahlom mieste sám v absolútnom tichu a mraze. Upieram pohľad na horský svet Muránskej planiny, nad ktorou vytŕča Klenovský Vepor i Poľana. Na severe časť Nízkych Tatier. Slnko jemne hladí túto krajinu a všetko je nesmierne magické. Stolica má pre mňa celkovo punc odľahlého a zabudnutého vrcholu a toto všetko je zimnými podmienkami ešte znásobené.

No mráz ma vytrháva zo snívania a je čas na odchod. Doklepnem posledné metre na vrchol, kde sa symbolicky dotknem rázcestníka (1477 m). Odtiaľ sa vydám na lúku severovýchodne od vrcholu, kde by mal byť poľovnícky posed, moje miesto nocľahu. Pri ceste k nemu sa kochám blikajúcou Kráľovou hoľou a Vysokými Tatrami. Dvere nie sú zamknuté, no po otvorení zažívam menší šok. Po celej dlážke je dvojcentimetrová vrstva snehu. Vysvetlenie na seba nenechá dlho čakať, pretože len jedno z troch okien je zasklené. Nuž, interhotel to nie je. Dosku potiahnutú koženkou odhŕňam od snehu, lebo na nej budem spať. Je tu aj pár klátikov a nejaké odpadky. Okná provizórne opravím pohodenými sklami a chystám večeru. Odošlem i pár SMS-iek kamarátom a zapisujem sa do knihy, ktorú som vzal z vrcholovej schránky. Teplota príjemných -6 °C, na oblohe všetky hviezdy i s mesiacom v splne. Zimná vianočná rozprávka. Čaká ma síce najdlhšia noc v roku, no aj tak skoro zaspávam. Ráno nepočká.

Posledný deň sveta v krajine ticha a samoty

Zobúdzam sa do posledného rána, pretože dnes by mal vraj nastať toľko proklamovaný koniec sveta. Tento deň si musím užiť naplno. No z vyhriateho spacáku vyliezam i tak s nevôľou. Pohľad na čistú modrú oblohu ma však rýchlo preberá. Ľudia v dolinách mrznú pri -15 až -18 °C (ako som sa neskôr dozvedel), ale ja mám tu hore „príjemných“ -8 °C. Trochu som sa zdržal obúvaním do premrznutých topánok, ale z posedu sa predsa vykrádam pred východom slnka. Rozhodol som sa dať okruh lúkou len na pešo. Vychádzajúce slnko mi zacláňajú stromy, preto sa sústreďujem len na jeho prejavy. Kráľova hoľa či Ďumbier sú v ružovom a nádherné Vysoké Tatry tento výhľad len korunujú. Doslova si práve rozbaľujem predčasný vianočný darček. Svetlo sa rôzne mení, pridávajú sa i tiene, a keď sa dotýka už aj lúky a okolitých smrekov, vraciam sa k posedu. Príroda mi opäť ponúkla niečo nezabudnuteľné, vďaka čomu som si Stolicu ešte viac obľúbil.

Raňajky zapíjam večer uvareným čajom a po zbalení som čochvíľa pripravený na odchod. Aby som sa neopakoval, tak dnes pôjdem do Slanského sedla okľukou cez sedlo Harová. Rozlúčim sa s touto peknou lúkou, Tatrami i Kráľovou hoľou a po chvíli sa už fotím s vrcholovými tabuľkami. Knihu vraciam do schránky a mierim na malú lúčku s výhľadom na východ. Ten je však poslabší, a preto sa príliš nezdržiavam a zostupujem do spomínaného sedla. No z trojfarebnej značky opäť po pár metroch uhýbam doprava do riedkeho lesa za ďalším výhľadom. Podo mnou sa tiahne zalesnený hrebeň s Lehotskou hoľou zakončený Kohútom. V diaľke potom už klasicky Muránska planina a masívy Fabovej hole, Klenovského Vepra, Poľany i Hrbu. Pomedzi stromy vykúkajú nízkotatranské Chochule, Skalka a Ďumbier. Darí sa mi dokonca rozoznať Krížnu vo Veľkej Fatre či hrebeň Kremnických vrchov. Nad všetkým je roztiahnutá modrá obloha bez jediného mraku. Príjemná teplota a do toho vybielený les okolo je jednoducho totálna balada.

Po tom, čo sa oči i fotoaparát nasýtili, pokračujem v strmom zostupe. Cesta sa zmenila na chodník kľukatiaci sa zasneženými smrečinami. Ten ma privádza do sedla Harová, kde si len dokumentačne cvaknem rázcestník a uberám sa červenou Rudnou magistrálou do Slanského sedla. Vlastne ma povedie až do sedla Javorinka. Pozvoľné klesanie lesnou zvážnicou mi o chvíľu opäť odkrýva pohľad na pretŕčajúcu Kráľovu hoľu. Pri tejto príležitosti sa mi vybavuje i stretnutie s jeleňom, pasúcim sa presne v týchto miestach pred dvomi rokmi. Tento bezvýhľadový úsek mi kompenzujú opäť parádne zasypané stromy a neustále prešľapávanie panenského snehu. Keď to však už začína byť podozrivo zdĺhavé, predsa len sa za zákrutou objaví známe Slanské sedlo.

Tu sa iba napijem a rovno pokračujem vo svojich včerajších stopách ďalej. Pristavím sa i na vyhliadkovom miestečku za sedlom, no zakrátko opäť šliapem. Dlhšiu prestávku si chcem dať až na lúke pred Šumiackou priehybou, takže míňam i chatu Janka a sedlo Severná lúka. Stromy sú zasnežené a na ceste len moja stopa. Od včera sa tu prakticky nič nezmenilo. Na tej lúčke skladám batoh a čosi si i zahryznem. Pohľadom sa lúčim s magickou Stolicou a hrebeňom končiacom na Kohúte, keďže ich dnes už neuvidím. Prežil som tam nádherné okamihy, a preto verím, že sa tam zasa niekedy vrátim.

Obed som si dnes naplánoval až v Šumiackej priehybe, kam dorážam v sprievode stopy akéhosi pešiaka. Predsa som v tejto lokalite nebol jediný. Lenže zisťujem, že som sa trochu prerátal, lebo miestna lúka je už ponorená v tieni vrchu Čelo (1210 m) a je tu preto chladno. Jesť však musím, takže sa len zababuším a popri tom si obzerám nízkotatranský hrebeň s dominantnou Kráľovou hoľou. Po sedlo Javorinka ma opäť sprevádza panenský prašan. Tento úsek nudného lesa prejdem celkom rýchlo a po dvoch dňoch som zas v civilizácii.

Balím snežnice, paličky i foťák, pretože ich úlohy skončili. Ešte posledná dávka hroznového cukru a som pripravený na záverečný zostup. Klesám zľadovatenou komunikáciou do údolia Hrona. Rýchlym tempom prefrčím aj popri rázcestí s dolinou Strateník. Tento nie príliš zaujímavý úsek chcem mať čo najskôr za sebou. V Červenej Skale si to mierim na železničnú stanicu, kde som včera začínal. Známym rýchlikom Horehronec sa tak uberám v ústrety domovu. Horský pokoj sa definitívne skončil a začínam sa preto pomaly preorientovávať na vianočnú atmosféru a veci s tým spojené. No myšlienkami som stále tam hore. Na Stolici!

Pár slov na záver

Touto túrou som si opäť splnil jeden dlhoročný sen. Snehové podmienky boli priam ideálne, obsypané stromy a zhruba 40 cm prachového snehu mi dovolili zažiť parádnu predvianočnú snežnicovačku. Večer i ráno mali síce drobné rezervy, no i tak boli nesmierne podmanivé. Atmosféru dotvorilo i to, že za celé dva dni som nestretol ani nohu. Preto môžem konštatovať, že v Stolických vrchoch som turistov videl iba jediný raz zo siedmych túr. A tak stále platí, že toto zabudnuté pohorie je jedným z mojich vôbec najobľúbenejších. A tajomné smrečiny a ticho robia zo Stolice v mojich očiach asi najmagickejší vrch Slovenska s výnimočným genius loci. No, a na úplný záver musím dodať, že z hľadiska počasia, a teda i fotografických podmienok, bola táto dvojdňovka najvydarenejšou túrou zamračenej zimy 2012/2013.


Fórum 41 príspevkov
Kráľovná Rudohoria - sám na Stolici 16/01/14 08:05 41 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Túra Patagónia: NP Los Glaciares - Laguna de los Tres Fitz Roy (3405 m) - žulový obor, najvyšší vrch a legendárna ikona oblasti, ktorá, ako som spomenul v predchádzajúcom článku, dala meno celému pohoriu. Jeho silueta je nielen v erbe mestečka El Chaltén, ale aj v znaku Národného parku Los Glaciares. Za dobrého počasia ho vidieť snáď odvšadiaľ, z ulíc mestečka i patagónskej stepi. Svojou dominantnosťou človeka k sebe priam volá. Turisti sa najbližšie k nemu môžu dostať pri Lagune de los Tres. A práve toto horské jazero bude dnes naším cieľom. 11/08/20 Martin Baniari Svet
Túra Patagónia: NP Los Glaciares - Laguna Torre Patagónia - oblasť ktorú pozná snáď každý. Pri vyslovení tohto slova mnohým nabehnú zimomriavky. Región je vo svete preslávený svojou nespútanou, divokou a nesmierne nádhernou prírodou, ktorá je snom každého cestovateľa, turistu či horolezca. Odmalička tomu nebolo inak ani u mňa. No človek postupne získa rôzne predsudky typu: je to príliš krásne, príliš drahé a vzdialené na to, aby sa to niekedy splnilo. No keď sa o problematiku začnete zaujímať podrobnejšie, zistíte že to nemusí byť až taká pravda. 04/08/20 Martin Baniari Svet
Túra Via Dinarica (5) – Maglić (NP Sutjeska) Maglič (2386 m) - najvyššia hora Bosny a Hercegoviny bola v našom podvedomí počas celého putovania Via Dinarica. Hovorili sme si, že ak úspešne dorazíme až pod ňu a všetky okolnosti a počasie budú priaznivé, výstup na vrchol si nenecháme ujsť. Bude to ako čerešnička za odmenu a dokonalý záver celého 2-týždňového pochodu. A teraz sme konečne tu a môžeme začať s plánovaním vrcholového útoku. 19/05/20 Martin Baniari Svet
Najnovšie články na titulke
 
Cyklotúra K vodopádom Rheinfall Po cyklotúre okolo Bodamského jazera mi na mape padol zrak na vodopády Rheinfall, ktoré síce ležia vo Švajčiarsku, no len asi 50 kilometrov západne od nemeckej Konstanze. Tam a späť by to bolo 100 kilometrov, čo je zvládnuteľná porcia na jednodňovú cyklotúru. dnes Dominik Baco Svet
Reportáž Kosili sme Mackov bok, aby sa darilo poniklecom Mnohí z nás chodia na jar obdivovať nápadné fialové poniklece. No nie každý vie, že horské lúky, kde tieto a ďalšie vzácne kvety rastú, vznikli činnosťou človeka stáročia dozadu. A na to, aby prežili, potrebujú ďalej jeho asistenciu. Inak na ich miesto príde tráva, kríky, les. A nemali by sme vlastne nechať prírodu, nech si robí, čo chce, a keď sa o poniklece nepostará sama, nechať ich zmiznúť? Aj tieto otázky sme riešili počas dobrovoľníckej brigády zameranej na kosenie rezervácie Mackov bok pri Slovenskej Ľupči. včera Soňa Mäkká Reportáže
Túra Zamkovského a Téryho chata zo Smokovca Opäť sa po čase dostávam do Vysokých Tatier, aby som spoznal ďalšie tatranské chaty v našich veľhorách. Trocha vysokohorskej turistiky nezaškodí, aj keď to nebude niekde na vrchole tatranského štítu. Veď aj tatranské doliny majú svoje nezabudnuteľné čaro strávené na chodníku. Zároveň obohatí turistu o krásu tatranských vrcholov počas prechodu dolinou k niektorej horskej chate. Veď niektoré sú aj v nadmorských výškach nad 2000 metrov, takou je známa "Térynka". Scenéria skalnatých vrcholov po oboch stranách dolín len dodá šľahačku s čerešničkou na torte. 25/10/20 Marián Jaššo Vysoké a Belianske Tatry

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Kráľovná Rudohoria - sám na Stolici 16/01/14 08:05 41 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Slovenské rudohorie: Horehronské podolie, Stolické vrchy
  • Počet dní
    • 2
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 1477 m n. m.
    • min: 785 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 946 m
    • klesanie: 940 m
  • Vzdialenosť
    • 30 km
  • Náročnosť
    • 3
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 20.12.2012
  • Štart trasy
    • šírka: 48.82357 ° SŠ
      dĺžka: 20.13173 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 48.82335 ° SŠ
      dĺžka: 20.13207 ° VD
      » Mapa
  • 1. nocľah
    • šírka: 48.77563 ° SŠ
      dĺžka: 20.21134 ° VD
      » Mapa
  • Nocovanie
    • poľovnícky posed na Stolici
  • Voda
    • prameň nad sedlom Harová, prameň pri chate Janka
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Červená Skala (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
1.03 (0.29)