Pozrel som na mapu a povedal som si, že zelená značka z Bacúrova vyzerá veľmi mierumilovne a že ju teda využijem. Chvíľu som zvažoval, že na batoh pripnem aj snežnice, ale skúseným úsudkom profesionála, ovplyvneného východňarskou alpinistickou školou som usúdil, že „tote sňežňice mi nebudze treba“, veď už je marec, a vyrazil som teda bez nich. Prešlo iba pár hodín a toto rozhodnutie som veľmi ľutoval.

Trasa

Bacúrov – sedlo Vráta – sedlo Veľký vrch – Pustý hrad – Zvolen

Z autobusu som vystúpil v Bacúrove, malej dedinke niekde nad Zvolenom. Bacúrov má iste rád turistov, pretože má nielen obchod s potravinami, ale aj výdatný prameň na námestí a dokonca aj telefónny automat, z ktorého som hneď volal svojim blízkym, že mobil som si zabudol, a teda ak nebudem dvíhať, neznamená to, že ležím s rozbitou hlavou v studenom snehu. Z automatu som volal po dobrých asi 13 rokoch, tak mi chvíľu trvalo, kým som to zvládol a doteraz neviem, koľko vlastne doň treba vhodiť centov. Či eur?

Spočiatku pohoda

Vyrazil som po zelenej značke a za dedinou som sa dostal na pole. Vrstvu snehu som si chválil, síce sa trošku prebáralo, ale bolo vidno, že pod ním je veľa blata, a tak som bol v podstate rád. Po jeden a pol kilometri som prišiel na okraj lesa, kde som síce vedel, že mám ísť doľava, ale chodník pod snehom nebolo vidno a značkári sa tu veľmi nevyznamenali. Navyše o chvíľu som sa ocitol uprostred čerstvých pozostatkov po ťažbe, a keďže značka stále nikde, tak som išiel podľa mapy okrajom lesa, kde navyše bola v snehu aj vyjazdená cesta. Zaujali ma posedy, ktoré boli postavené na okraji lesa v pravidelných intervaloch asi 200 - 300 metrov od seba a zistil som, že sú dokonca číslované. Asi je tam nejaký poľovnícky štadión – zvieratá naženú na obrovské pole a súťažia, kto viac zastrelí...? A zveri je v tých lesoch iste neúrekom. V podstate až po Pustý hrad ma sprevádzalo veľké množstvo stôp vysokej, rozryté tône a udržiavané krmelce a posedy. Naživo som však nevidel nič, aj keď občas som v mladine počul nejaké úteky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po okraji lesa som pokračoval asi kilometer a po čase som znova objavil zelenú značku, takže som sa vydal po nej. Zatiaľ čo v lese som šliapal iba po tenučkej vrstve snehu a lístia, v mladinových prierezoch bolo snehu až pod kolená. Stále som si chválil, že som si nevzal snežnice, veď kto by sa s nimi trepal kvôli tým pár desiatkam metrov hlbšieho snehu. Lesná cesta od Brezín po sedlo Vráta je príjemná. Bolo zrejmé, že je veľmi rozmočená od množstva prameňov a priesakov vo svahoch južnej kóty Vápennej a Varty, ale sneh držal celkom dobre, a tak som sa vyhol blatu a vode. Bolo vidieť, že cestu pred časom určite odhrnuli a veru netuším, kto a načo môže odhŕňať akúsi bezvýznamnú cestičku uprostred lesa. Zrejme nebola až tak bezvýznamná. Po pravej strane bol medzi stromami pekný výhľad na dolinu riečky Neresnica s pohorím Javorie v pozadí. Toto pohoríčko takmer vôbec nepoznám, a tak zrejme doň v blízkej dobe zablúdia moje kroky.

Znova tie prekliate snežnice

Pohoda pokračovala aj za sedlom Vráta, štyri a pol kilometra od Bacúrova. V sedle začína žltá značka smerujúca dole, do doliny Hrona. Pokračoval som však po zelenej lesnou cestou so stále pohodovou vrstvou snehu. Križoval som inú lesnú cestu, až som prišiel na, pre mňa zvláštne miesto – posed. Pred posedom minijazierko, za jazierkom krmelec a neďaleko ešte aj akýsi prístrešok pre zver s krmivom. Nerozumiem tomu. Aký pôžitok má poľovník z toho, že z posedu strieľa na zviera, ktoré sa kŕmi nejakých 30 - 40 metrov pred ním? Týchto úvah som sa však rýchlo zbavil, pretože zrazu skončila ceperská, trochu odhrnutá cesta a trasa pokračovala neodhrnutým chodníkom s jednými starými stopami nejakého nešťastníka a množstvom stôp zveri. Začali problémy. Marec-nemarec, snehu bolo pod kolená a vôbec nedržal. Každý krok šuch až po koleno, vytiahnuť, vykročiť a znova šuch... a to som si myslel, že idem na ľahkú vychádzku.

Vtedy som pochopil, že snežnice som si predsa len mal vziať. Koľkýkrát sa to už opakovalo? Koľkýkrát som v teple domova usúdil, že snežnice nebude treba, a potom som to trpko oľutoval? Šuch, vytiahnuť, šuch, vytiahnuť, šuch, vytiahnuť... Usúdil som, že keď už nemám snežnice, tak hádam aspoň paličky by bolo treba sňať z batoha a aspoň nimi si trochu pomôcť. No, naozaj to bolo iba trochu. Pomaly som sa dostal do rytmu, šuch, vytiahnuť, šuch, vytiahnuť, šuch, vytiahnuť, a tak som začal vnímať aj okolie. Snehom som sa brodil po peknom hrebienku a dostal som sa dosť blízko k ceste zo Zvolena do Krupiny, ale teda aj dosť vysoko nad ňu. Bolo to tam pekné, akurát som musel zhodiť vetrovku, lebo šuch-vytiahnuť generovalo dosť veľa tepla a naopak, moje staršie islandy už začali púšťať trochu vody a bolo jasné, že dnes to bude o mokrých a studených nohách.

Pomaly som sa brodil smerom k Veľkému vrchu a zrazu som zistil, že na chodníku sú dvoje stopy po snežniciach. Teda, neboli to stopy v pravom zmysle slova, ale iba vypreparovaný tvrdší sneh tam, kde voľakedy stopy boli. Malo to jednu výhodu, sneh v nich bol tvrdší, a keď človek stúpil presne na stopu, tak sa nezaboril. Ďakoval som Bohu a tým dvom snežničiarom, pretože chôdza sa stala takmer pohodlnou. Lenže veľmi rýchlo som zistil, že nie každá snežnicová stopa ma unesie a stali sa z toho opäť galeje, pretože po každom treťom, štvrtom či piatom pohodlnom kroku som sa opäť zaboril po kolená a miestami aj vyššie. No, a keďže som samozrejme nevedel, pri ktorom konkrétnom kroku sa zaborím, tak som musel kráčať s mierne pokrčenými kolenami a aj napriek tomu ma pri nečakanom zaborení v tom ľavom párkrát pichľavo zabolelo. Opäť som trpko ľutoval, že som nechal snežnice doma a zaprisahal som sa, že odteraz ich budem brať aj v auguste na túry okolo Dunajskej Stredy.

Les, ktorým som kráčal, nie je nijako chránený, je to hospodársky les a bolo to vidno. Všade holoruby a mladina, spleť lesných ciest, na stromoch plno lesníckych značiek. Našťastie sneh milosrdne zakrýval krajinu, rozorvanú ťažbou, a tak zážitok z túry nebol narušený a krajinka tam bola celkom pekná. Po chvíli som v diaľke zbadal svoj dnešný cieľ, Pustý hrad. Lenže k nemu sa ešte budem musieť brodiť hodnú chvíľu a slnko pripekalo a pripekalo a niektoré snežnicové stopy sa prepadali a niektoré nie. Začínal som toho mať trochu aj dosť, a tak som na miestach, kde to bolo možné, kráčal radšej rozbahnenými mlákami s vodou po nárt, ktorých bolo na ceste opäť vďaka priesakom dosť. Síce mokrejšie, ale nepochybne pohodlnejšie a pre moje rozhasené kolená aj bezpečnejšie.

Nakoniec som sa snehom a vodou dobrodil až do sedla Veľký vrch, mal som za sebou osem kilometrov. Začínala sa tu zrejme dávnejšie odhrnutá cesta s modrou značkou. Opäť bolo sveta žiť, kráčal som pohodlne, užíval si les, prišiel som na križovatku viacerých ciest pod Pustým hradom a o chvíľu som sedel na terase zavretého bufetíku pod hradom, obedoval a obzeral som s pekným výhľadom krajinu, ktorou som práve prišiel.

Pustý hrad

Zanedlho som bol na Pustom hrade, za sebou deväť a pol kilometra. Naposledy som tu bol niekedy na prelome tisícročí, a teda musím pochváliť, že dnes je to naozaj veľkolepý a parádny areál. Určite sa sem oplatí prísť na dlhšie a popozerať podrobnejšie, ale nie dnes, pretože aj tu hore bolo nejakých dvadsať-tridsať centimetrov mäkkého snehu, a tak sa dalo chodiť len po vyšľapaných chodníkoch.

Výhľad z Pustého hradu je úžasný a s potešením som kvitoval, že hrebeň Nízkych Tatier je čiastočne v mrakoch, čo potvrdilo moju dobrú voľbu vykašlať sa dnes naň. Výhľad z Pustého hradu je naozaj fantastický, lenže mu dominuje otrasná, škaredá archeologická chata skoro na najvyššom mieste areálu. Hrôza. Nuž ale, čo Zvolenčania chcú, to majú mať, a keď chcú mať za dominantu Pustého hradu škaredú chatu, tak je to ich voľba. Na moje počudovanie som tu stretol cyklistu a na ešte väčšie počudovanie som zistil, že je to kamarát Miro, ktorý nevydržal a musel ísť vyskúšať nového fulla. Netuším, ako vyšiel hore, iste musel bicykel najmä tlačiť a niesť. A netuším, ako po zľadovatenej zvážnici zišiel dole, určite musel kráčať popri bicykli. Skrátka pôžitok z horskej cyklistiky je veľkolepý.

Mačky som neniesol zbytočne

Čakal ma už iba strmý zostup do Zvolena. Ešte dobre, že nečítam Hiking, pretože keby som ho čítal, tak by som sa dočítal, že moje trápne turistické mačky, ktoré som si nasadil, sú na figu a určite by som si ich nezobral. Lenže som si ich vzal a urobil som dobre. Serpentínový chodník bol odhora až dole samý ľad. Dá sa to síce vraj obísť po nejakej zvážnici, ale "kacúre sú kacúre" a zišiel som dole bez problémov. Nie tak však dve dvojice, ktoré sa chodníkom snažili dostať hore. Mali ozajstné problémy a lepá deva aj so svojím mládencom sa mi zverili, že nevedia, ako ďalej – hore to v tých premočených tenisôčkach išlo ťažko, ale dole sa nedalo ísť vôbec. Hádam nakoniec niekam došli.

Avšak ako starý himalájsky vlk na svojich hikingom opovrhovaných trápnych mačkách som zišiel stredom ľadového chodníka až dole a bol som takmer v cieli. Už mi ostávalo prešliapať iba dva nudné kilometre priemyselnými predmestiami Zvolena k autobusovej stanici, kde som pred pár hodinami svoju cestu začal. Pôvodne som si myslel, že to bude len taká ľahká vychádzková alternatíva k preľudneným Tatrám, ale vďaka relatívne hlbokému a nedržiacemu snehu som bol po tejto „ľahkej vychádzke“ dosť uťahaný. Keby len som tie snežnice bol zobral.

Zhrnutie

Túru som absolvoval 2. marca 2013. Trasa je nenáročná, ale na jar je zrejme na mnohým miestach veľmi podmočená a rozbahnená. Značenie je dobré okrem dvoch miest, ale tam pomôže mapa a intuícia. Celá trasa je v lete určite pekne zjazdná na MTB a celá trasa je iste vhodná aj na bežky (nie som však bežkár, tak to berte s rezervou).

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek