Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zimný výstup na Drieňok

Už v mladosti ma pri pohľade na mapu Veľkej Fatry fascinovali vrchy Lysec, Tlstá, Ostrá a Drieňok. Pripomínali mi bašty, vysunuté pred hradbu hrebeňa. Vždy som túžil zdolať ich vrcholy, a to v každom ročnom období. Posledný výstup - zimný výstup na vrch Drieňok - som absolvoval len nedávno, začiatkom roku 2013.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+845 m stúpanie, -845 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 12.01.2013
Pohoria
Veľká Fatra – Bralná Fatra (juhozápadná časť pohoria)
Trasa
Voda
potok Rakša, prameň v Rakšianskej doline
Nocľah
Senník pod Drieňkom
Doprava
Turčianske Teplice/Diviaky (vlak, bus) - Rakša (bus)
SHOCart mapy
» č.1084 Veľká Fatra (1:50.000)

Trasa

Turčianske Teplice, časť Diviaky – Rakša – Mača – sedlo za Drieňkom – Drieňok a späť

Za súmraku...

Túru som si naplánoval ešte koncom roku 2012, keď som si pripravoval pracovný pobyt v tlačiarňach Neografia v Martine. V pláne som mal skončiť služobnú cestu v piatok poobede a prítomnosť v Turci využiť na túru vo Veľkej Fatre. Stačil len krátky pohľad do mapy a hneď som vedel, že moje kroky povedú na vrchol Drieňku.

Začiatkom januára 2013, keď turčianske polia a fatranské vrcholy zasypal čerstvý sneh, som konečne vystúpil z osobného vlaku na stanici v Diviakoch. Čerstvý vietor mi hneď na peróne chrstol do tváre bohatú nádielku snehových vločiek. No teda... žundrúc sa rýchlo ponáhľam do najbližšej krčmy. Tu sa pri čaji s rumom psychicky chystám na zimné bivakovanie, ktoré mám v pláne. Po hodine dobre prehriaty od kachlí vyrážam. Za chrbtom nechávam kaštiele v Diviakoch, križovatku s hlavnou cestou a čoskoro stojím v Turčianskom Michale pri kostole. V obchode si dokúpim ešte nejaké drobnosti a už sa valím krajinou, osvietenou zapadajúcim slnkom. Onedlho som v Rakši. V duchu spomínam na predchádzajúce návštevy tejto obce a na priateľov, čo tu so mnou boli.

Rýchlym tempom prechádzam pomedzi domy a čoskoro stojím na lúkach za dedinou. Súmrak už sadá na okolitú krajinu, keď prechádzam okrajom Rakšianskeho rašeliniska. Nad ním sa vypína rozložitý vrch Hrádok. Na jeho temene sa nachádza praveké hradisko s malým stredovekým hrádkom. Míňam rázcestie Mača, kde sa na modrú značku z Diviakov napája žltá z Mošoviec. Z predchádzajúcich túr viem, že mi stačí prejsť kilometer a prídem k miestu, kde do Rakšianskej doliny ústi bočná dolinka Hore vodou. Tu stojí senník, ktorý bude mojím útočiskom v dnešnú noc. Za necelú štvrťhodinku k nemu prichádzam. Pohľad do jeho útrob ma nesmierne poteší. Je plný voňavého a suchého sena. Rýchlo si vybaľujem spací vak, dopíjam čaj hodne zriedený rumom a čo nevidieť zaspávam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za úsvitu...

Budík ma zobúdza za úsvitu. Pravdupovediac, chce to veľké sebazaprenie, aby som vyliezol z teplého spacieho vaku. Rýchle raňajky zakončujem varením čaju a jeho následným riedením rumom. Toto mi pozdvihuje náladu, a tak onedlho už šliapem zasneženou cestou. Dno doliny sa až v týchto miestach začína zdvíhať, a tak sa vlastné stúpanie na Drieňok začína až tu. Krok za krokom naberám výškové metre. Ako stúpam, mení sa aj výška snehovej pokrývky. Nechávam za sebou prvé bralá, ktoré akoby tvorili „skalné brány“. Onedlho míňam po pravej strane prameň. V lete je to obľúbené miesto na prestávku počas výstupu. Dnes sa tu ale nezastavujem. Pomerne rýchlym krokom, aký mi dovoľuje moje zaortézované koleno, sa deriem vyššie a vyššie. Krátke prestávky využívam hlavne na fotografovanie. Snehu je už takmer po kolená, keď sa predo mnou konečne ukáže stavba lesníckej chaty.

Chata pod Drieňkom

Žiaľ, chata je uzamknutá a nedá sa využiť ako útočisko, ani ako miesto vhodné k prenocovaniu. Čo však bude turistov zaujímať, je pomerne veľká šopa, ktorá stojí pri chate. Tá bola v minulosti síce uzamknutá, ale teraz je voľne prístupná. Jej interiér je takmer celý zaprataný rôznym haraburdím. No aj tak sa tu dá prečkať nečakaná búrka. Zato pri pohľade na chatu ma napadá myšlienka využiť túto stavbu ako turistickú útulňu. Pre analogický príklad netreba chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť na bývalú lesnícku chatu pod Rakytovom, ktorú nadšenci onedlho sprevádzkujú (koniec marca 2013) pod názvom Chata Limba.

Smer vrchol a ako bolo na vrchole Drieňku

Z minulosti viem, že trasa značky za chatou konečne opustí asfaltovú cestu (mimochodom, tá sa končí pri chate) a moje ďalšie kroky povedú už pravou veľkofatranskou divočinou. Hneď za chatou sa značka napája na lesnú cestu. Stúpanie je veľmi mierne. Neprejdem ani pol kilometra, keď ma šípka nasmeruje do bočnej dolinky. Jej dnom sa za strmšieho stúpania dostávam do sedla za Drieňkom. V týchto miestach konečne zažívam pravú veľkofatranskú zimnú náladu. Snehu je nad kolená a stromy sú takmer celé obalené snehom. Pri turistickom smerovníku si nasadzujem snežnice. Tie mi v týchto miestach neoceniteľne uľahčujú pohyb. Predo mnou je totižto záverečný, azda najťažší úsek trasy na vrchol. Značka by tu mala stúpať priamo hore po juhovýchodnom svahu Drieňku. Po chodníku či značkách ale niet ani chýru. Preto volím najjednoduchší spôsob postupu - priamo hore. Ako sa dostávam do výšky 1100 m, vstupujem do hustej hmly. Doparoma, tak celý Turiec zalieva slnko, len vrcholky fatranských kopcov sú zahalené v čapiciach hmly. Nuž z výhľadov teda asi nebude nič. Na dôvažok sa mi vybíja aj baterka vo fotoaparáte. V duchu síce nadávam, ale aj sa tomu svojím spôsobom teším, že mám dôvod na opakovanú zimnú návštevu. Ostáva mi zdolať posledné prudké stúpanie. V nafúkanom sypkom snehu sa zabáram takmer po pás. Po jeho zdolaní sa sklon terénu zmierňuje a pomaly sa dostávam na vrchol. Škoda len, že je hustá hmla. Vidím ledva do vzdialenosti desiatich metrov. A keďže sa zdvíha aj studený vietor, dlho sa tu nezdržiavam. Prezlečiem sa do suchých vecí, dám si poriadny hlt rumu a už sa rýchlo poberám po vlastných stopách dole, do sedla za Drieňkom.

Smer Rakša

V sedle skúšam oživiť baterku vo fotoaparáte, ale keď odmieta spoluprácu, pokračujem v zostupe. Pôvodne som uvažoval, že zo sedla zostúpim neznačeným chodníkom do Blatnickej doliny. No množstvo snehu, exponovaný terén a aj únava ma prinútili k návratu rovnakou trasou, ako som išiel hore. Pomerne rýchlo prichádzam ku chate pod Drieňkom. Tu stretávam partiu turistov. Keďže majú namierené taktiež na vrchol, informujem ich o stave snehu, schodnosti terénu a aj o hmle. Zakrátko sa lúčime silným stiskom rúk a rezko, už po prešliapanej stope, klesám dole Rakšianskou dolinou. Míňam prameň, senník, kde som nocoval a zastavujem sa až na rázcestí modrej a žltej značky. Po krátkej prestávke pokračujem ďalej a za krátky čas vchádzam do Rakše. Pri pamätnom dome M. M. Hodžu „stopársky“ zamávam autu, valiacemu sa dole dedinou. Šofér mi zastavuje a odváža ma až pred krčmu v Diviakoch. Tu v teple, pri čaji s rumom, tradične zhodnocujem celú túru. Bola výborná, radosť mi nepokazila ani hmla, ktorá bránila výhľadom z Drieňku, ani vybitá batéria vo fotoaparáte. Takto uveličený sa po dvoch hodinách presúvam na železničnú stanicu. Sediac v rýchliku sa očami lúčim s Turcom a viem, že sa sem ešte určite vrátim.

Súvisiace odkazy

Rakša
Mošovce
Turčiansky Michal
Diviaky

Fotogaléria k článku

Najnovšie