Trasa

Terchová, čať Biely Potok – Poľany – Pupov, západný vrchol – Jánošíkovci – Šípková – Kýčerka – Javorinka – Zázrivá, ústredie – Petrová, Jánošíkov dvor – Biely Potok

Okrem toho, že som doteraz oné končiny nenavštívil, ma lákala predstava neopozeraných pohľadov na Rozsutce zo severu. Predpoveď počasie sľubovala, že by to mohlo vyjsť. Ráno nás privítal prvý snehový poprašok, aspoň trochu sa to bude podobať na zimnú túru. Rezko vyrážam po zelenej asfaltkou smerom na Zázrivú a za poslednými domami ma šípka naviguje doľava. Spevnená cesta má celkom slušné stúpanie, zahrievam sa a o chvíľu už vidím chalupy osady Hulčiarovci. Nikde ani nohy, víta ma len zúrivý štekot. Našťastie, sú na reťazi, nemám rád voľne pustených psov.

Cez Pupov k Jánošíkovcom

Za osadou už vchádzam do terénu, poprašok síce vytvára zdanie zimy, ale mazľavé blato napremrznutého podkladu je zradné a znepríjemňuje chôdzu. Z lúk by bol pekný výhľad, ale od cca 1100 m visia sivé oblaky. Dúfam, že sa to časom zdvihne. Po vrstevnicovom chodníku prichádzam k TIM Poľany s krížom medzi štyrmi lipami a pekne spracovaným panelom náučného chodníka. Po prečítaní zaujímavostí o folklóre a ľudovej kultúre Terchovej opúšťam zelenú a vydávam sa strmým chodníkom po žltej na Pupov (1045 m). Tento charakteristický výrazný chrbát oddelený od zvyšku pohoria som chcel navštíviť dávno. Snehu pribúda s nadmorskou výškou a v polovici kopca rozkladám aj paličky. Vrchol je zarastený borievkami a mladá smrečina o pár rokov znemožní dosť obmedzené výhľady. Možno neznačkovaný chodník smerujúci po hrebeni na východ by poskytol čosi viac, ale oblačnosť mi visí tesne nad hlavou - z výhľadov nič nebude.

Len tak zbežne obzerám terén, či by som čírou náhodou neobjavil Adushkou hlásenú "kešku" a poberám sa nadol. Opäť strmina, "direttissimo" nadol smrečinou a kombinácia voľných kameňov a snehu znova potvrdzuje opodstatnenosť paličiek. Na úpätí na lúkach ich skladám a zasúvam do batoha. Otvára sa výhľad na sever na hrebeň Kysuckej vrchoviny. Chodník sa stáča doľava, vidím šindľové strechy osady Jánošíkovci (tiež Jánošovci) a znovu ma vítajú miestni strážcovia neurčitej rasy. Dvaja sú uviazaní, ale tretí so zúrivým brechotom pribieha až ku mne. Odhadujem ho na "pes, ktorý šteká - nehryzie", a tak si ho fotím aj s kumpánmi. Ale celkovo, nemám rád nepriviazaných psov. Potom už v mieri prechádzam rodiskom legendárneho zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka (1688 - 1713), väčšina dreveníc je udržiavaná na rekreačné účely. Spúšťam sa prístupovou cestou k smerovníku, kde sa opäť napájam na zelenú, ktorú som pod Pupovom opustil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na hrebeň

Pasienkami sa presúvam rozbitou cestou ponad samoty roztrúsené v doline potoka Struháreň. Začujem hukot motora a o chvíľu sa oproti "vyrúti" starý žigulík, vodička s hlavou vystrčenou k prednému sklu kľučkuje medzi výmoľmi. Darmo, aj teraz je život pod horami náročný. V centre osady Šípková nachádzam začiatok ďalšej žltej značky (bez smerovníka), ktorá ma vyvedie na hrebeň. Po osadu Balátovci je natiahnutý asfalt. Potom už vedie poľnými cestami a zarastenými chodníkmi popri potoku Struháreň, miestami ho prekračujúc blatistým terénom. Značka nebola dlhšie obnovovaná, tak mám oči na stopkách. V závere doliny stúpa lúkami doprava na bočný hrebienok. Na plošinke Sihelky medzi mohutnými lipami svietia snehom pokryté strechy dreveníc. Po prieskume pokračujem v stúpaní malebnými pasienkami prerušovanými pásmi borievčia, kde-tu spestrené solitérnymi smrekmi a posedom.

Vchádzam do starej smrečiny, na jednom úseku je zvážnica tak rozjazdená mechanizmami, že to musím obchádzať, predierajúc sa okrajom lesa. Aj tak to veľmi nepomáha a po 200 metroch mám obuv dôkladne "naimpregnovanú" sivou vrstvou blata. Cesta sa umravňuje a prechádza do vrstevnice. Sledujem presvitajúci okraj lesa, chcem totiž preskúmať objekt, ktorého strechu som identifikoval doma na leteckej snímke. Už ho aj vidím a spúšťam sa k neveľkému zrubu v cípe lúky. Je dôkladne uzamknutý (vrátane vstupu do podkrovia), ale predsienka by prichýlila pár ľudí pred nepohodou. Vraciam sa na cestu a čo nevidieť som na vrcholových lúkach pri rázcestníku Kýčerka (900 m). Celkom pekné miestečko s ohniskom, pod smrekmi by sa aj miesto na bivak našlo.

Stopár

Hrebeňový chodník je značkovaný modrou, vydávam sa po ňom tiahlym stúpaním na Okrúhlicu. Čerstvú snehovú vrstvu narúša len línia psích stôp. Hľadám stopy ľudského doprovodu (veď viete, nemám rád voľne pobehujúcich psov), ale žiadne nenachádzam. Potom mi docvakne, však stopy sú akési väčšie. Vlk - samotár si vybral rovnakú trasu ako ja. Doposiaľ som si myslel, že tieto šelmy sú výsadou východokarpatských lesov. Takto ho stopujem zo tri kilometre až za Okrúhlicu (1076 m), kde už je chodník pošliapaný aj ľuďmi. Stretávam turisticky vystrojenú dvojicu, prehodíme pár slov o miestnych vlkoch a medveďoch a poberáme sa svojimi smermi. Len veľká píla pripevnená na batohu bradatého chlapa mi s turistikou nejako nepasuje. Je čas obeda, ale nechce sa mi postávať, tak len počas chôdze uhryzávam z makovníka. Cesta sa vnára do zachovalých smrekových lesov, míňam drevený kríž, ešte posledný strmší úsek - a som na najvyššom bode dnešnej túry. Okolie rázcestia (1180 m) pod vrcholom Javorinky je pralesnaté a žiadne výhľady neposkytuje.

Nezdržiavam sa a vydávam sa na zostup. Sprvu strmý úsek smrečinou sa postupne zmierňuje, vchádzam na krajinársky malebné lúky, poskytujúce nerušené pohľady do doliny Zázrivky a na protiľahlé svahy Malej Fatry - áno, aj na Rozsutce, od polovice však ponorené do mrakov. Postupujem mierne klesajúcim hrebienkom, značenie ju tu poredšie, tak sa musím odtrhnúť od scenérií. V plytkom sedle medzi Jedľovinkou a Pálenicou prechádzam popri kaplnke s momentálne vyschnutým prameňom, a potom už definitívne klesám do Zázrivej. Presedlávam na poslednú zo štyroch farieb a červenou kráčam dolu obcou. Je v tomto čase akási "vymretá" a smutná. Pri križovatke ciest do osady Dolina opäť vchádzam do terénu.

Psina na záver

Sotva znateľným chodníkom sa vyšvihnem na grúň, mierne stúpajúci k lesu. Sprava od posledného domu zaznie brechot. Hlboký tón napovedá, že tentoraz to bude iný kaliber. A už sa aj objavuje biely čuvač a súc nepriviazaný, mieri si to ku mne. Nie je mi všetko jedno... ale obraciam sa, robím dva rázne kroky smerom k nemu, zohýnam sa, akoby som niečo bral zo zeme (hoci nič okrem vysušeného ovčinca by som tu nenašiel)... Psisko sa zarazí, prestane štekať a so stiahnutým chvostom sa otáča k domu. Ešte ho po očku sledujem, kým neprekročím pás krovín a nestratím sa z dohľadu.

Na vrchole stúpania je v lese ukrytá zarastajúca plocha slatinného rašeliniska. Chránená prírodná pamiatka Bôrikova (alebo aj Bôrická) mláka je náleziskom vzácnych rastlín a živočíchov, samozrejme, pozorovateľných v inom ročnom období. Borovicovým lesom klesám do doliny Petrovského potoka k ceste, ktorá spája Zázrivú s Terchovou. V potoku zmývam posledné blato z topánok, už bude len asfalt. Po krajnici sa poberám nahor do sedla medzi Pupovom a Malým Rozsutcom. Chvíľu aj rozmýšľam nad stopovaním, ale tých päť kilometrov ma nezabije. V sedle stavajú nový penzión, už to tu nebude relatívne neporušené. Rozfúkalo sa, pridávam do kroku a za súmraku vchádzam medzi domy osád nad Bielym potokom. Spoza plotov sa ozýva brechot psov, som v strehu, veď viete...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek