Trasa

Valkov-Tíšava – kostol bývalej obce Trepec – Grófňa – Valkov-Tíšava

Cestu z Košíc víkendovo netrápia hordy kamiónov, rekreačné stredisko pre zmenu netrpí záľahou rekreantov, a tak v príjemnej predprázdninovej atmosfére parkujeme v miestnej časti Valkov-Tíšava. Atrakcie nechávame pre hŕstku rybárov a holopupkatých mladíkov z hlasného bufetu a rozbaľujeme pojazdný kemping značky Croozer. Zásoba vody, jedla, bateriek do fotoaparátu a krému na opaľovanie končí v „kufri“, no medzitým z každého trošku odoberieme na potešenie brucha aj kožného lekára. Nakoniec usadíme svoje mimino a smerujeme vraj pohodlnou cestičkou popri západnom brehu Domaše.

Smer Trepec

Spočiatku míňame jednoduché aj také tie celoročné chatky s výhľadmi na zelenú hladinu. Proklatě nízku hladinu, lebo rybári posedávajú v bahne ďaleko od brehu a na brehu sa pre zmenu bezmocne povaľujú opustené člnky. Vchádzame do príjemného chládku lesa, čo prvé metre naozaj kvitujem. Mierne obavy mám však z absencie repelentu. Slovensko trápia rekordné suchá, no tu sa cesta akosi hodlá vzdorovať a víta nás vrstvou blata. Sandále ostali v aute, nohy mi zdobia staručké botasky, takže to nevidím ako problém a s vervou sa zahryzávame do prvých prekážok v podobe vyjazdených koľají. Tichí blázni parkujú čo najbližšie k svojmu loveckému revíru. Pobavene fotím geodetickú nivelizačnú značku pribitú na strome a zjavne vzbudzujem nedôveru mládenca idúceho oproti. Je akýsi ošumelý, akoby sa tri dni niekde lesom túlal. Alebo je to len dôsledok včerajšej chatka-párty? Nič to nemení na fakte, že sa podchvíľou rozhodujeme, či má zmysel pokračovať. Vozík však driemajúceho krpca bezpečne izoluje od nástrah povrchu, a tak sa predierame čoraz hlbšími mlákami smerom ku kostolíku v zaniknutej obci Trepec. Voda Veľkej Domaše tu kedysi neúprosne zaliala všetko okrem kostola na hornom konci dediny. Takže dnes stojí na brehu ako nemý svedok budovateľských čias. Uhýbame sa besnému offroadistovi tlačiacemu pred sebou masu bahna a vody, s ktorou stierače zvádzajú nerovný boj a plánujeme prehliadku okolo kostola spojenú s piknikom. Jeden mieni, ten hore to mení. Na lúčke pri kostole je rozložená bujará oslava s grilovačkou a nevyberaným slovníkom, pri ktorom si aj námorník dáva pásku namiesto oka cez ucho. Toto veruže nie je spoločnosť, do ktorej hodláme zapadnúť. Kontrola s GPS-kom dáva jasné inštrukcie, že cez blato sa v žiadnom prípade nebudeme vracať. Popri staručkom INRI-m pokračujeme až na rázcestie, kde začíname stúpanie.

Na Grófňu

V úpeku je 200 výškových utrpením pre telo aj morálku, takže v polovici zhadzujem opraty z vozíka a odmietam poslúchať povely malého pohoniča bez patričného prísunu ovsa a čistej vody. Skladáme dole strechu, poslúži ako deka na piknik a po vyslovení zázračnej formulky „mamka, prestri nám“ sa mi oči mihotajú pred záplavou dobrôt, ktoré som si sem samonožne dotlačil. Najmladší hladoš sa dožaduje svojho kúska z každej porcie, ale nakoniec sa uspokojuje s prideleným proviantom a poslušne tlačí do bruška piškóty s banánom.
Po prieskume konárikov, šišiek, mravcov, chrobáčikov a kamienkov uzatvárame s lezúňom dohodu o priateľstve a spolupráci. Ja budem tlačiť a ona sedieť. Po úmornom závere konečne vychádzame na lúku, z ktorej sa otvárajú prvé výhľady. Nepríjemným doplnkom je vysmiaty Oskar, ktorý sa rozhodol, že nás uškvarí. Dolievam a polievam sa zatiaľ nevyčerpanými zásobami z bandasky a nevýraznou cestičkou sa dostávame z kraja rybárov do kraja poľovníkov. Vysiaty lán pšenice je jasným znakom prikrmovacej stratégie. Medzi stromami je na stračích nôžkach postavená namiesto posedu celá maringotka, vedľa nej vo výmoli parkovisko/skrýša pre tereniaky. Cesta znova stúpa a po krátkej pauze medzi stromami sme na hrebeni. Kdesi sa tu motá aj turistické značenie, no my ostávame verní okraju lesa a pohodlne prichádzame k plochému vrcholu. Zaslúžený tieň, rozkladám si občerstvovaciu stanicu a vychutnávam výhľady. Nadmorská výška 370 aj niečo a kochám sa zapareným hrebeňom Polonín, Rawkami, Vihorlatom a aj dvojzubom Sninského kameňa a kdesi pod nami je aj Veľká Domaša. Zaslúžená odmena, a vôbec by neprekážalo, ak by nebola orosená. Dávam puntík do pomyselnej mapy výhľadových kopcov a premýšľam, čo s načatým večerom. Vypúšťame zvedavého objaviteľa a na striedačku driememe s myšlienkami v oblakoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Návrat

Doba pokročila, oddych sme si odslúžili, takže môžeme ísť. Hrebeňovka je okamžite odmietnutý nápad, a tak zahajujeme klesanie žltou značkou k brehu Veľkej Domaše. Strecha vozíka sa priebežne plní hubárskymi úlovkami a do útrob pasažierskej kajuty putujú jahody rastúce popri chodníku. Chodníku, ktorým išiel naposledy jeho osobný značkár... Niekoľkokrát prenášame cez vývraty a drieme si to mladinou. Hore kopcom by som sa na to nedal, ale takto s pomocou gravitácie sa prebojujeme k lesnej ceste. Povzbudení víťazstvom odmietame obchádzky a vrháme sa do finálneho klesania k rekreačným chatkám. Hurá, parkovisko. Na aute otváram všetky dvere a skladám trojkolku do kufra. Rozpálenú hlavu hlasná hudba odrádza o niečo menej, a tak to risknem a nesmelo vchádzam do jamy levovej ozdobenej vlajočkou mraziarenskej spoločnosti. Plážoví inžinieri vytvárajú koridor a púšťajú ma k princeznej LáskyKvet za pultom, ktorej doteraz venovali svoju včeličkovskú opeľovaciu pozornosť. Na výber dostávam nanuk za euro alebo euro dvadsať. Volím lacnú neznačkovú alternatívu a hrdo vynášam dva kusy na svetlo sveta. Expresne vybaliť, zmlsať, paličky odseparovať do kontajnera so stavebným odpadom, miestnym referendom rozhodnúť o čísle 24° na displeji klimatizácie a môžeme vyraziť za ďalšími zážitkami.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek