Bežky

Zimný Stuhleck netradične

19. 03. 2013
V guči tých najštýlovejšie nahodených lyžiarov, čakajúcich na lanovku, vzbudzujeme so svojimi BC bežkami nemalý záujem. Nielenže sú naše lyže divne tenké, dlhé a úplne necarvingové, navyše pamätajú aj naše rozpačité bežkárske začiatky, nespočetné kamene, korene a stromy a tiež nejedno „stromčekovanie“, pri ktorom sme si backcountry oceľovými hranami úspešne ošúpali ich vrchnú stranu. Jednoducho povedané, medzi sobotňajšie osadenstvo Stuhlecku sme zapadli úplne výborne.

Stuhleck, vzdialený od Bratislavy 150 kilometrov, hádam ani predstavovať netreba. Vďaka jednoduchej dostupnosti sem každoročne mieria aj húfy slovenských lyžiarov, ktorí si chcú na 24 kilometroch zjazdoviek užiť pravé alpské zimné radovánky. Zo všetkých strán sa sem zbiehajú aj skialpinisti, pre ktorých je Stuhleck, najmä v období s vysokým lavínovým nebezpečenstvom, ideálnym, pomerne nenáročným, no pekným cieľom. A potom sme tu ešte my, dvaja blázni, ktorí si do toho všetkého donesú bežky a snažia sa na nich skombinovať zjazdové lyžovanie so skialpinizmom.

Trasa

Spital am Semmering – Stuhleck – Schwarzriegel – Grazer Stuhleck – Geiereck – Pretul – Amundsenhöhe – Pretul – Geiereck – Grazer Stuhleck – Schwarzriegel – Stuhleck – Friedrichshütte – Spital am Semmering

Keď nakladáme lyže do autobusu, je hlboká sobotňajšia noc, pre lepší pocit tomu ale hovoríme iba mrazivé ráno. Slnko sa ešte prehadzuje na druhý bok, keď už nedočkavo sedíme na svojich miestach a čakáme, kým sa nazbierajú všetci účastníci firemnej lyžovačky. Ešteže je zamračené, inak by sme si východ slnka užívali v Bratislave, odkiaľ vyrážame s trištvrtehodinovým sklzom. Na počudovanie dorážame na veľké parkoviská v Spitali am Semmering tesne po deviatej a o desiatej už šťastne vystupujeme z druhej lanovky. Prvých 900 výškových metrov bolo bezbolestných (odhliadnuc od psychickej ujmy, ktorú sme utrpeli v radách na lanovky), o čo sa postarali lanovky Stuhleckbahn a Weißenelfbahn, ktorými sme sa dostali do výšky okolo 1 640 m. Tu sa už lúčime s výdobytkami civilizácie a konečne pokračujeme po vlastných.

Na Stuhleck prvýkrát

Premrznutí z lanovky sa nevieme dočkať stúpania, hneď nad lanovkou sa však pred nami odkrýva neodolateľný výhľad na Schneeberg a Heukuppe. Zima – nezima, fotíme jedna radosť. Snehové pláne, majestátne vrchy a naspodu more mrakov, to všetko zaliate slnečnou žiarou. Tu tiež stretávame prvých skialpinistov, ktorí na pásoch zdanlivo bez námahy zdolávajú aj tie najstrmšie kopce. Aspoň nám sa to tak vidí, keď z prvých 150 výškových metrov asi 149 absolvujeme populárnou stromčekovou technikou. Vytrvalo však odolávame voskovaniu, v pamäti totiž máme ešte čerstvú skúsenosť z predchádzajúceho týždňa, kedy sme skĺznice veľmi poctivo ponatierali kahancom a celý nasledujúci týždeň rozmýšľali, ako dostať vosk zo zárezov protišmyku.

[ Tipy na túry, aktuality z hôr a iné zaujímavosti môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstragrame ]

Na vrchole Stuhlecku (1 782 m) sme si aj vďaka tomu na zimu z lanovky už ani nespomenuli. Slniečko svietilo ako na objednávku a aj napriek avizovaným -9 °C nám bolo príjemne. A nielen nám. „Ty vole, tady je to samý běžkař!“ ozval sa jeden z mnohých „domácich“ lyžiarov, ktorí sa sem prišli pokochať od neďalekej lanovky. Takmer mal aj pravdu, až na to, že tými bežkármi sú skialpinisti, ktorí sa tu schádzajú snáď zo všetkých svetových strán, možno aj kvôli chate Alois-Günther-Haus, ktorá ponúka príjemné útočisko. Popíjali sme čaj, zakusovali k nemu bagetu z raňajok, kochali sa nádhernými výhľadmi a hľadali kopce, na ktoré máme namierené. Stále sme si totiž neboli istí, či sme si v teple domova vybrali trasu zjazdnú aj pre backcountry lyže. Povedali sme si však, že risk je zisk a tento holub na streche za to stojí. Našťastie. Z vrcholu sa nám odkrývali mäkké, prívetivo pôsobiace oblinky hrebeňa, dokonca sme na ňom po chvíli zazreli aj ľudí. Už nám teda nič nestálo v ceste za malým dobrodružstvom.

Zjazd do sedla Schwarzriegel vyzerá zhora úplne úžasne – široké snehové pláne s akurátnym sklonom, ani príliš plytký, ani príliš strmý. Odvážne sa spúšťame dolu a... chyba lávky. To, čo vyzeralo ako belostný mäkký sneh, je biely, no šmykľavý a tvrdý ľad. Deň predtým fúkalo ani besné, takže všetok sneh už pravdepodobne odpočíval v okolitých dolinách a žľaboch. Teda s výnimkou toho, ktorý ostal pod ľadom a ku ktorému sme sa čochvíľa preborili. Zjazd nám navyše spríjemňovali aj maskované kamene, ktoré až zo vzdialenosti niekoľkých málo metrov prestali pripomínať okolitý ľad. Využívali sme teda takmer celú šírku zľadovatených plání a v rámci slalomu medzi kameňmi sme ich veselo križovali z jednej strany na druhú. Idylický zjazd čerstvým prašanom sa teda nekonal (nie že by sme ho čakali, no bolo by to pekné), aj napriek tomu sme však napokon šťastne dorazili do sedla Schwarzriegel, odkiaľ už bolo pokračovanie podstatne menej akčné.

Hrebeňom

Hrebeň tiahnuci sa od vrcholu Stuhlecku na juhozápad je pohodlný, príjemný, bez výrazných klesaní či stúpaní. Konečne sme mali pred skialpinistami navrch. V mäkkých lyžiarkach a na ľahkých lyžiach nám to tu šlo jedna radosť. Stále mierne stúpania a klesania a všade úžasné výhľady na všetky strany. Stopa síce kadejaká, stará skialpinistická, no na BC lyžiach nám to až tak neprekážalo. Príjemne sme sa viezli nádherne bielymi pláňami popri nekonečných tyčkách – ohradách pre dobytok – a kochali sa úžasnými výhľadmi. Kým sme si vychutnávali ticho, pokoj a samotu, za chrbtom sa nám čoraz viac vzďaľovali preľudnené hučiace lyžiarske svahy plné adrenalínuchtivých lyžiarov a snowboardistov. Vtedy sme si naplno uvedomili, že s bežkami to bol vynikajúci nápad.

Čas a cesta nám rýchlo ubiehali a na vrchole Pretul (1 656 m) sme boli čo nevidieť. Už z diaľky nás vítala kamenná rozhľadňa Peter-Bergner-Warte, pomenovaná podľa chatára neďalekej chaty Roseggerhaus, ktorý bol v roku 1906 zavraždený. Zdolávame snehom zasypané schody a z nevysokej veže obdivujeme medzi nespočetnými zasneženými končiarmi vrcholky horského masívu Ötscher, Schneealpe, Rax, Schneeberg a Wechsel a vrch Hohe Veitsch. Panorámu tiež zvláštne dopĺňajú obrovské veterné elektrárne na Geiereckalme a Steinriegeli, ktorých vrtule sa v slabom vánku lenivo otáčajú.

Náš pohľad však upútava neveľký, asi 600 metrov vzdialený kopec. Máme ešte trochu času, odhodlane sa teda spúšťame z Pretulu a na prvý pohľad nebadateľným stúpaním sa štveráme na Amundsenhöhe (1 666 m). Ľadový pancier sa nám pod lyžami nepríjemne prebára a aj napriek mazaniu, ktorému sme asi v polovici hrebeňa neodolali, nám to ide lepšie dozadu než dopredu. Tých 60 výškových metrov jemného stúpania si teda (pre nás vskutku netradične) „odmakáme“, asi aby bol výhľad z vrcholu ešte zaslúženejší. Zaslúžene chutí aj teplý čaj z termosky a čo-to sladké pod zub.

Kým výstup na Amundsenhöhe bol náročný, zjazd bol o to veselší. Tá neveľmi pevná vrstva ľadu na povrchu bola na nezaplatenie. Pripadala som si ako na vodných lyžiach, teda tak, ako si jazdu na vodných lyžiach predstavujem. Každá nepatrná zmena ťažiska sa okamžite preniesla na stabilitu lyží, navyše sa prebárajúce sa úseky nepredvídateľne striedali s tými neprebárajúcimi sa a hoci svah nebol strmý, lyže naberali celkom slušnú rýchlosť. Vyváľanie v snehu to však spoľahlivo vyriešilo, úspešne sme sa teda vrátili na Pretul, z ktorého sme si mohli ešte raz pekne pozrieť trasu, ktorou sme prišli a ktorá nás ešte čakala.

V známom teréne cestou späť nám to už išlo jedna radosť. Poludňajšie slnko úžasne hrialo, jeden kopček striedal druhý, o čarovné pohľady a úžasné výhľady nebola núdza a my sme čo nevidieť boli v sedle Schwarzriegel.

Stuhleck ešte raz a zjazd za všetky drobné

Pred 200-metrovým stúpaním na Stuhleck sme mali patričný rešpekt, dokonca až taký veľký, že sme znova podľahli pokušeniu mazacej alchýmie. Po úvodnom mierne strmšom výstupe nás tak čakalo veľmi príjemné stúpanie okorenené neopakovateľnými pohľadmi na okolitú prenádhernú zimnú scenériu predhoria rakúskych Álp.

Pokojnú atmosféru rušil len približujúci sa hluk lanovky a stoviek lyžiarov a snowboardistov. Ako veľmi by sme s nimi nemenili! Došiel však aj na psa mráz a my sme sa s nevôľou zamiešali medzi nich. Nie sme predsa takí neschopní, že by sme po modrej zjazdovke nezvládli 450 výškových metrov k chate Friedrichhütte, kde nás čakal neskorý obed. Hoci som už po pár minútach mala úprimne dosť všetkých tých neohrozene sa valiacich zjazdárov, napokon som s veľkým sebazaprením (čiastočne pešo) živá a zdravá zvládla aj túto najnáročnejšiu etapu celého výletu, po ktorej bola obrovská parená buchta v chate ešte o čosi viac zaslúžená.

Kaskadérstva sme si už užili dosť, takže všetky plány o tom, že zozjazdujeme až úplne dole, ktoré sme ešte ráno spriadali, zmizli ešte rýchlejšie než výborné jedlo z našich tanierov. Pri nastupovaní na lanovku Stuhleckbahn sme ešte s našimi nezvyčajnými lyžami, ktoré sme si museli viezť na kolenách, vyvolali záujem lanovkárov, a potom sme si už len vychutnávali výhľady na približujúci sa Spital am Semmering a narastajúce vrchy nad ním.

Záver

Ráno sme sa s bežkami cítili na parkovisku ako blázni, poobede ako víťazi. Nevedeli sme, do čoho ideme, a o to príjemnejšie sme boli prekvapení. Stuhleck ani zďaleka nie je len pre lyžiarov, snowboardistov, sánkarov, skialpinistov a snežničiarov. Hrebeň je ako stvorený na bežky, navyše s výhľadmi, ktoré si s touto výbavou nemožno len tak niekde vychutnať. A nie sme jediní, kto si to myslí. V mailboxe mi pribudla aj takáto reakcia na fotky: „To je ale paráda! No vy dvaja ste mali zjavne najparádnejší zážitok z nás všetkých...“

Fórum 7 príspevkov
Zimný Stuhleck netradične 19/03/13 14:35 7 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Test Turistika (takmer) naboso Trend chodenia naboso alebo aspoň maximálneho priblíženia sa k tomuto pocitu si najmä v posledných rokoch získava čoraz viac priaznivcov. Ľahučké pohodlné topánky, ktoré poskytujú nohám okrem ochrany len slobodu, sa čoraz častejšie stávajú vynikajúcimi spoločníkmi na jednoduchých výletoch, no aj náročnejších túrach či ultratrailoch. Aj vďaka nim možno prírodu precítiť skutočne všetkými zmyslami a vychutnať si ju úplne naplno. 22/07/20 Jitka Švarcová Obutie
Túra Zo Soriškej planiny na vrch Možic Sedíme pod pancierovým pozorovacím zvonom, Lucia aj so svojimi miniatúrnymi kamzíkmi šplhá po strmej lúke a celé Júlske Alpy aj s jazerom Bohinj máme ako na dlani. Sme ohromení a prekvapení, že nenápadne vyzerajúce vrcholky, ktoré nás na mape zaujali predovšetkým lúkami, ponúkajú tak strhujúce výhľady doplnené o štipku vojenskej histórie. Na rozdiel od neďalekého Vogla sme si tu však nemuseli pomôcť lanovkou, ktorá malým deťom veľmi nesvedčí, a výlet si tak mohla naplno užiť aj 17-mesačná Lucia. 29/05/20 Jitka Švarcová Svet
Túra Na Lysú horu s 2,5-ročným dieťaťom Na niektoré miesta sa vraciame radi. Dvakrát, trikrát, na bicykli, na lyžiach či pešo, vždy nás očaria a vždy sa tam cítime dobre. Moravsko-sliezske Beskydy sú jedným z nich. Kraj drsný, no krásny, s jedinečnou atmosférou a romantickými zákutiami, z ktorých dýcha minulosť. Na čarovný kút sveta už od pradávna z výšky dohliada majestátna Lysá hora. Dnes je veľkým lákadlom, ktorému sme neodolali ani my, no tentokrát sme si namiesto lyží či bicykla so sebou zobrali svoju 2,5-ročnú parťáčku Luciu. 22/05/20 Jitka Švarcová Západné Beskydy, Česko
Najnovšie články na titulke
 
Túra Stolové hory v Saskom Švajčiarsku V septembri sme sa vybrali do neďalekého Nemecka. Cieľom nášho trojdňového putovania bola bývalá vojenská pevnosť tesne za hranicami Česka. Terén bol nenáročný, zaujímavostí mnoho, doprava vlaková, lodná a pešia. dnes Jana Hrehová Svet
VHT Furkotská dolina, Bystrá lávka a Štrbský štít Ôsmy diel zo seriálu Tatranské doliny je venovaný Furkotskej doline, ktorá ústí neďaleko Štrbského plesa a ohraničuje ju Soliskový hrebeň z východu a hrebeň Ostrej zo západu. V závere doliny sa nad ňou týči Furkotský štít, z ktorého oba hrebene vybiehajú. Veľkou ozdobou Furkotskej doliny sú dve Wahlenbergove plesá, ležiace v jej hornej časti. Vyšné Wahlenbergovo pleso v samom závere doliny je druhým najvyššie položeným plesom v Tatrách a to je aj dôvod, prečo tu robím výnimku a dolinu si neprejdem tradične hore a späť dole. včera Peťo Nový Vysoké a Belianske Tatry
Túra Severovýchodnou časťou malebnej Muránskej planiny Po viacerých zimných a jarných potulkách Muránskou planinou som bažil po ďalšej návšteve ľudoprázdneho horstva. Naplánoval som si „okruh“ z Červenej Skaly s prespaním na útulni Nižná Kľaková, ktorá je čarovným miestom priamo v srdci národného parku. Počkal som, kým prejde daždivé obdobie druhej októbrovej dekády a vydal sa neplánovane sám do divočiny. 21/11/20 Martin Birka Muránska planina

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Zimný Stuhleck netradične 19/03/13 14:35 7 príspevkov
Fakty
  • Pohoria
    • Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Centrálne Východné Alpy (Zentrale Ostalpen) – Prealpy (Alpenvorland) / okrajové územie na východ od Mury (Randgebirge östlich der Mur) – Fischbacherské Alpy (Fischbacher Alpen)
  • Počet dní
    • 1
  • Nadmorská výška
    • max: 1782 m n. m.
    • min: 1307 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 740 m
    • klesanie: 1070 m
  • Vzdialenosť
    • 18 km
  • Náročnosť
    • 2
  • Ročné obdobie
    • zima
  • Dátum túry
    • 26.01.2013
  • Voda
    • horské chaty
  • Doprava
    • Bratislava (vlak, bus) - Spital am Semmering (vlak, bus), parkovisko lyžiarskeho strediska
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
0.42 (0.14)