Pohorie Biokovo sa nachádza na chorvátskom pobreží Jadranského mora, zhruba medzi mestami Gornja Brela a Gornje Igrane v dĺžke cca 35 km a šírke cca 12 km. Jeho rozloha je 196 km?. Svojim úpätím pri hladine mora tvorí vlastne známu Makarsku riviéru. Najvyšší vrch pohoria je Sveti Jure a meria 1762 mnm. Pohorie je zložené hlavne z vápencov a dolomitov, vyskytujú sa tu mnohé krasové útvary, ako škrapy, závrty, jaskyne, priepasti, kaňony. Pohorie Biokovo bolo v roku 1981 vyhlásené za Park prirode, niečo ako u nás CHKO. V ňom nájdeme aj niekoľko prírodných rezervácií, zameraných na ochranu rastlinných a živočíšnych spoločenstiev, ako aj krasových útvarov. Zaujímavosťou sú kamzíky, ktoré sú plaché asi ako naše nízkotatranské, nejdete sa ich zbaviť.
Značenie a trasy sú na dobrej úrovni, aj keď s malými odlišnosťami od našich. Značky sú okrúhle, s bielym stredom a všetky sú červené, čo môže našinca dobre popliesť. Na celom území som narátal 14 prameňov, a asi cca 10 bivakových búd, čo nie je tak veľa, hlavne čo sa týka vody, keď sme v týchto rozpálených horách v lete. Treba venovať veľkú pozornosť prechodom popod skalné steny, ktoré dosť zvetrávajú, hlavne pôsobením tepla a chladu a dosť často tam padajú kamene. Vidieť to nakoniec aj na množstve sutiny v dolinách.
Dosť však suchého opisu, hor sa do hôr.

Zoznámenie v prvom kole

Prvý krát som medzi biokovské vápence vyrazil v roku 1998. Nápad vznikol doslova pri vylihovaní na pláži, a to štýlom, čo s načatou dovolenkou, urobme niečo netypické (blbé?). Tak sme sa s kamarátom poprezvedali čo a ako, na doporučenie veciznalých zobrali po tri litre vody per kapita a už sme šlapali. Nebudem sa dopodrobna rozpisovať ako, kam a kedy sme prišli, v každom prípade sme dosiahli úspešne vrchol, aj keď nie ten, na ktorý sme mali namierené. Aj sme liezli, aj sme blúdili, aj sme sa tešili a aj spálili. A večer bola pekná túra za nami. A rozhodnutie opäť sa sem vrátiť.

Druhý pokus

Druhý krát som sa vybral do tých končín v júni 2004. Aj s manželkou, s ktorou sme tu trávili svadobnú cestu. A ja som bol rozhodnutý, že jej poukazujem tie krásne kúty a výhľady, ktoré som si pamätal z minula.

Ráno sme mali vyraziť už o 5:00, ale ako to už na dovolenke býva, zobudili sme sa 6:30, tak sme s miernym meškaním vypálili z kempu o 7:00. Mal som v pláne vystúpať čo najvyššie, kým na nás nedopadnú tie hnusné, sálajúce a tekutiny vyťahujúce slnečné lúče. Ale plány sa často menia, hlavne našou nedokonalosťou a slabou pamäťou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od kempu sme stúpali po asfaltke do dedinky Bast, ktorá sa nachádza priamo na úpätí vrchov, asi hodinku od pobrežia. Asi v polovici je odbočka na inú podhorskú dedinu s írečitým a nám veľa hovoriacim názvom Topiči. Našim západným susedom tiež niečo hovorí, ale v úplne inom význame. Keď sme sa domotkali do Bastu, tak sme za pána nevedeli nájsť začiatok chodníka. Až sme narazili na mne z minula známu červenú značku. Ale chyba lávky, chorváti značia všetko červenou. Tak sme po nej išli a ja som si nič nepamätal a len sme sa vzďaľovali od kopca a vzďaľovali... Dosť, ideme zle, povedal som. Ale vracať sa nám už nechcelo. A čo napadne vynachádzavého Slováka v cudzích horách? No predsa skratka. Bola tam sľubne vyzerajúca dolinka, tak šup do nej. Po kuse som si povedal, že musíme doľava, že nad nami je určite chodník, na ktorý sa musíme dostať. No, v každom prípade som zistil, že 95% vegetácie v týchto horách má tŕne, pichliače, háčiky, rezné hrany a iné prekvapenia tohto druhu a že sa tu sústredil hmyz z celej strednej Dalmácie. Tak som to vzdal. Manželka ma čakala dole, ešte že som jej nekázal nasledovať ma. Pokračovali sme vyššie dolinkou a na konci sme prišli na obrovské kamenné more, ktoré zatáčalo smerom hore na náš predpokladaný chodník. To už bola paráda, vyhopsať po balvanoch veľkosti našej kúpeľne, hlavne že očakávaný chodník tam naozaj bol. Ďalej sme šlapali chodníkom, ktorý bol dobre viditeľný a aj značený. Túto časť som si pamätal, tak som vedel, že v tretine trasy dojdeme ku studničke. A došli sme. Voda tiekla ako minule, tak sme sa osviežili, vyliali ten nechutný chlór a napustili pramenitú vodu s pH asi 13,9. A opäť hore.

Prišli sme pod skalné rebro, kde chodník išiel smerom po jeho ľavej strane, ale sedlo na hrebeni, kam sme chceli, bolo smerom do prava. A čo nenapadne vynachádzavú Slovenku v cudzích horách? Skratka. A hor sa do sutiny. A tak sme namiesto asi 100 m mierneho suťoviska zdolávali cca 500 m strmej svine, čo uchádzala pod nohami a po dvoch krokoch hore sme klesli o jeden a pol dole. A stále v strehu, kedy to s nami zletí celé dole. No pohoda, piánko, žúžo. Skratka bola síce dlhšia, ale o to náročnejšia. A to už nehovorím, že slnko sa išlo zblázniť a rozhodlo sa s divým úškľabkom na tvári, že nás načisto upáli. Ale my sme odchovaní Krížnou, toto na nás neplatilo. Nakoniec sme ten živý svah zdolali.

Potom to už bola brnkačka, držali sme sa chodníka až do sedla, záver trasy išiel skvelou strmou roklinou, cik – cak, okolo kolmé steny, nádhera. V sedle je križovatka trás, je tam aj náučný chodník Fra Jure Radiča, prechádzajúci skoro celým pohorím. Na náš vrchol značka neviedla, tak sme len liezli po škrapoch, preskakujúc trsy tráv, až na vrchol. To už bolo len asi pol hodinky mierneho stúpania. Až sme nakoniec zastali na najvyššom bode hrebeňa Šibenik. Ten bod sa vraj volá Motika má približne 1480 mnm. Presnejšie sme to nezistili, lebo sme nemali mapu.

Cestou do sedla sme vyplašili skupinku štyroch kamzíkov, respektíve vyplašili oni nás, evidentne si z nás nič nerobili. Ďalej sme si obzreli typické ohrady z kamenia, pravdepodobne niekedy slúžiace na chov oviec alebo kôz, iný dôvod ma nenapadol. A potom sme sa spustili nadol. Tou istou trasou. Tam sme zistili, nakoľko sme si tou skratkou po sutine sťažili cestu, lebo chodník serpentínami traverzoval rebro v tieni bukov a borovíc. Verte, že sme si pár krát schuti zanadávali. Chorváti by si mysleli, prečo stále spomínam tú dedinku dole... Z dediny Bast sme sa úplne barbarsky zviezli do kempu stopom a uzavreli túru parádnym pivom.

Zhrnutie

Ak by som mal porovnať Biokovo s nejakým slovenským pohorím, nedokázal by som to. Je svojrázne a typické, a to ho robí príťažlivým. Túra bola krásna, ale doporučujem sa vyvarovať chýb typu „skráťme to“, už len z dôvodu neznalosti terénu a prípadného úrazu. Potom som si uvedomil, že sme konali dosť nezodpovedne. Voda je veľmi dôležitá, určite aspoň tie 3 litre na hlavu. A dôležitá je aj pevná obuv, v suti sa v teniskách pohybuje dosť zle. Suma sumárum, Biokovo je krásne, turistika je tu príťažlivá a zaujímavá a určite sa sem opäť niekedy vrátim.

Užitočné odkazy

www.stazeibogaze.info – Cestami i necestami (turistický sprievodcami balkánskymi horami)
Mapy balkánskych pohorí

Fotogaléria k článku

+8 ďalších fotiek