Rieka pramení v severnej časti Javorníkov pod Hričovcom v nadmorskej výške približne 990 m n. m. (niekde sa uvádzajú aj iné nadmorské výšky). Miestni obyvatelia ale vždy považovali za prameň ten, ktorý vyviera pod Kysučným – o čom hovorí aj názov vrchu. Takto má teda Kysuca dva pramene. Od prameňa pod Hričovcom po sútok s Váhom v Budatíne meria Kysuca 66,3 km. Je to rieka vraj s najvyšším rozdielom minimálneho a maximálneho prietoku. Priemerný ročný prietok Kysuce je 17,2 m3/s, minimálny 0,98 m3/s a maximálny 880 m3/s. Rozdiel medzi minimom a maximom je takmer 900-násobok! Toto len môžem potvrdiť. Kým v lete je možné prejsť z jedného brehu na druhý suchou nohou (cca 15 km od prameňa u nás za záhradou), po dažďoch vie byť poriadne krutá a berie všetko, čo jej príde do cesty. Hoci mám túto časť Javorníkov prebrázdenú hlavne na bicykli, pri prameni Kysuce som bol naposledy niekedy na základnej škole a veľmi si to už ani nepamätám. Najvyšší čas sa sem vrátiť.

Trasa

Makov, časť Kopanice – osada Papajovci (U Papají) – osada Trebulovci – Solisko – prameň Kysuce – osada Papajovci (U Papají) – Makov, časť Kopanice

Biela sobota tento rok ostáva verná svojmu menu a za oknom je ešte aj na konci marca poriadna chumelica. Sneženie a prechladnuté kríže ma spočiatku presvedčia, že by bolo dobré ostať v teple domova a venovať sa synátorovi, no nohy ma aj po prechádzke s kočíkom stále svrbia, takže po ľahkom obede štartujem auto a vyrážam smerom na Makov, časť Kopanice. Navyše, v kufri vozím už asi dva týždne snežnice, odkedy mi ich kuriér doniesol do práce - bolo by ich treba aj otestovať.

Sneženie pomaly ustáva, no s pribúdajúcou nadmorskou výškou je snehu viac a viac. Pri krčme na Kopaniciach nezaparkujem, odhrnutá je iba hlavná cesta, auto na ceste nechať nemôžem, aby som neblokoval ostatných. Pokračujem teda vyššie do osady u Papají (Papajovci), ku konečnej autobusov. Dnes sa tu už autobus neukáže, takže auto nebude nikomu prekážať. Aj tak ich tu už stojí niekoľko. Chalupári tu trávia Veľkú noc. Balím foťák, snežnice a po červenej značke vyrážam vpred. Prichádzam k miestu, kde rastie unikátny, štátom chránený strom - brest hrabolistý. Vek tohto stromu sa odhaduje na 400 až 500 rokov, vysoký je asi 30 m, obvod kmeňa vo výške 130 cm je 625 cm a pri koreni viac ako 11 m. Urobím si zopár záberov a pokračujem ďalej.
Cesta je rozhrnutá až na asfalt, no s pribúdajúcimi výškovými metrami asfalt vystrieda sneh, cesta sa zužuje a snehové mantinely rastú. Neviem si predstaviť, ako by sa tu obišli dve autá. Našťastie je to veľmi málo frekventovaná cesta a tých pár domácich, ktorí tu žijú, aj tak autá ku šťastiu nepotrebujú a všetko zvládajú peši. Horšie to musí byť vtedy, keď tu niekto potrebuje lekára.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prichádzam k miestu, kde cesta odbočuje doľava a opúšťam značkovanú trasu. Ďalej už pôjdem mimo značiek. Do osady Trebulovci pokračuje len chodníček vyšliapaný domácimi a chalupármi. Obúvam snežnice a povedľa chodníčka si razím svoju stopu. Miestni sa budú čudovať, čo za divné stopy sa to tu objavili. Žeby sa Yetti pohyboval po kysuckých samotách? Po pár minútach ma dobieha nejaký pánko. Býva v tejto osade a dávame sa do reči, ako keby sme boli starí známi. Ponadávame si na nekonečnú zimu, porozpráva mi, ako potreboval pred pár mesiacmi dostať brata s amputovanou nohou do nemocnice a všade boli haldy snehu, ja mu na oplátku prezradím svoj zámer a cieľ a on si div neklope prstom na čelo. Hore je vraj polom a okrem brodenia snehom sa budem predierať aj pomedzi popadané stromy. Tak reku, mením plány a prejdem sa len do Fabšov a následne zbehnem k autu. Chlapík je pri prvej chalupe doma, rozlúčime sa a ešte si ma prídu obzrieť ďalší obyvatelia dreveničky. Človeka na snežniciach tu ešte asi nevideli.

Úzky chodníček pokračuje k ďalším domom. Vybehnem na lúku nad domami, kde by podľa mapy mala byť zvážnica, ktorá ma dovedie až k prameňu. No pod záľahou snehu, ktorá vyrovnala všetky terénne nerovnosti, je nemožné ju nájsť. S navigáciou som sa ešte stále neskamarátil. Moja polovička už mala pár pokusov ma obdarovať ma týmto výdobytkom modernej doby, no vždy jej hovorím, že blúdiť môžem predsa aj s papierovou mapou a ostávam verný klasike. Kuknem teda ešte raz do mapy a zvolím smer rovno za nosom, priamo hore do kopca. Snehu pribúda, čerstvého je tu dobrých 40 cm. Teplota je nad nulou, takže ani v snežniciach nie je ľahké kráčať v ťažkom mokrom snehu. Medzi stromami nachádzam niečo, čo sa tvári, že by v lete mohlo byť cestou. Po asi 10 minútach chôdze to však končí veľkým „krtincom“, ktorý obchádzam a ocitnem sa v lese obklopený smrekmi. Hovorím si, že musím ísť stále priamo do kopca, veď niekam už predsa prídem. Sľubovaný polom sa nekoná, iba sem-tam leží na zemi vyvalený smrek a nášľapné míny v podobe zasnežených stromov, ktoré asi niekto nestihol odvliecť. Jeden takýto sa mi stane osudným a mysliac si, že je to len snehový závej, ktorý poľahky prebrodím, sa prepadávam jednou nohou po pás do snehu a snežnica sa mi zakvačí za kmeň. Po krátkom boji sa vyslobodím a môžem pokračovať. Tu už medzi smrekmi vidno statné staré buky, čo je znamením, že to už hádam budem aj v pralese pod Hričovcom alebo aspoň v jeho blízkosti. Po niekoľkých ďalších minútach vidím vrchol kopca. V smrečine sa niečo mihne, zbystrím zraky a čo to nevidím – zajac. Vravím si, aká to symbolika – veľkonočný zajac. Kým sa však stihnem spamätať, zajo je fuč a nafotiť si môžem už iba jeho stopy.

Medzi stromami zbadám hŕbu kameňov a na vrchu jeden označený červenou farbou. U nás si podobnými hromadnicami a farbou zvyknú majitelia označovať hranice svojho lesa, ale táto hromada je oveľa väčšia, tak som ju vyhodnotil ako vrchol Soliska (1012 m n. m.). Pokračujem po hrebienku a takéto hromadnice sú po celom hrebeni asi každých 30 metrov. Fotím si staré buky ošľahané vetrom a nasledujem zajačie stopy, keď tu v diaľke zazriem medzi stromami tabuľku, na ktorej svieti slovenský znak. Srdce zaplesá. To musí byť ono. Tam bude prameň. Rúčna deva Kysuca ma predsa nenechala zablúdiť a pritiahla ma k sebe ako magnet. Naberám si vodu z jej prameňa a hoci je ľadová, doprajem si poriadny dúšok. Nikde nikoho, len ja a ona. V duchu si zaspomínam na chvíle, ktoré sme spolu prežili. Ako som sa v jej vlnách učil plávať, chytať ryby, v zime, keď zamrzla, korčuľovať... Teraz tu stojí predo mnou táto nevinná dievčina, ktorá sa vie premeniť na starú fúriu a neraz som sa mohol presvedčiť o jej zlosti. Ani sa jej nečudujem. Za všetko to zlo, čo na nej ľudia dokážu napáchať. Tie haldy odpadu, ktorými špatia jej brehy, by naštvali určite každého.

Dosť bolo romantiky a je čas sa rozlúčiť. O pár metrov nižšie sa ešte pristavím pri altánku, ku ktorému vedie žltá značka od rázcestia s červenou (Pod Soliskom), po ktorej sa pokračuje do sedla pod Lemešnou. Zapíšem sa do knihy a po zvážnici sa vyberiem do doliny. Pôvodný plán prejsť sa do sedla pod Lemešnou a odtiaľ k druhému prameňu pod Kysučné zamietam, brodenia snehom mi na dnes stačilo, ešte ma čakajú doma povinnosti, takže druhý prameň si nechám na inokedy.

Zo zvážnice odbočím do lesa a púšťam sa krížom za svetlom na konci lesa. Všímam si stromy, na ktorých je bielou farbou napísané „UM“. Tieto písmená som zazrel už aj na vrchole Soliska a napadá mi príhoda, ktorú nám spomínal Peter Miler, ako robil svojim kamarátom radosť, keď zrazu na mieste ďaleko od civilizácie vyhrabal zo zeme fľašu tuzemáku, ktorú tam dávnejšie zakopal. Peťo, aj tu si niečo uložil na horšie časy? To si v článku Cez Kysuce dobrodružne nespomínal. Les končí a prichádzam k elektrickému ohradníku. Čakal by som tu kravy, ale na lúčke, ktorá je momentálne pod hrubou vrstvou snehu, sa pod stromami schovávajú kone. Popri ohradníku pokračujem do osady a v diaľke už vidím parkovisko. Ešte sa pokochám pohľadmi na osadu Kršlisko a kopec Papajova Kykula a po chvíli sa ocitám pri aute.

Záver

Celá prechádzka mi trvala 2,5 hodiny. V lete je to ľahká túra, zvládnuteľná aj s deťmi, no v tejto ročnej dobe ju mierne skomplikoval sneh. Kto sa neodváži ísť lesom bez značky, môže sa k prameňu Kysuce vybrať z Kopaníc po asfaltke, vedúcej do rekreačného strediska Kasárne. V sedle pod Lemešnou sa napojí na červenú značku a po asi kilometri odbočí na žltú značku, ktorá ho dovedie k altánku. Trasa je vhodná aj pre horské bicykle.

Vďaka dobrovoľníkom z obce Makov, ktorí tu vybudovali altánok a informačnú tabuľu, by sa prameň Kysuce mohol stať miestom, ktoré sa oplatí navštíviť nielen turistom, ale aj žiakom zo škôl regiónu, cez ktorý táto rieka preteká. Nech vidia krásu hôr a miesto, odkiaľ sa Kysuca vydáva na svoju púť a hádam si uvedomia a budú apelovať aj na svojich rodičov, že si treba chrániť to málo, čo tu ešte máme a neznečisťovať jej brehy odpadom od výmyslu sveta. Veď príroda nám aj tak všetko zlé raz vráti.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek