Plánovanie

Pôvodne sme chceli ísť cez Necpalskú dolinu, prespať na salaši Martina pod Suchým vrchom, a potom pokračovať na Rakytov, pozrieť chalanov, ktorí otvorili útulňu Limba a zísť dole do Teplej doliny. Lukáš ale oznámil, že cez Necpalskú dolinu nepôjde, pretože v lete tam boli samé ceduľky, že tam je zvýšený výskyt medveďov. A stretnúť v apríli vyhladovaného macka sa nám teda nechcelo. Aj keď trošku áno, ale až tak veľmi zase nie. Vypustil som Rakytov, pretože tam hlásili tretí stupeň lavínového nebezpečenstva. Ak by som si mal vybrať medzi medveďom a lavínou, vyberám si medveďa. Nakoniec sme sa zhodli na novej trase, kde nehrozili lavíny ani medvede, nič... aj keď stopy medveďa sme videli.

Vyšná Revúca - sedlo Ploskej - Ploská - Chyžky (Kýšky) - Koniarky - salaš Martina pod Suchým vrchom (nocľah) - Koniarky - Chyžky (Kýšky) - Zelená dolina - Vyšná Revúca

Otlaky

Šliapeme do sedla Ploskej. Sme niekde nad Liptovskými Revúcami, vidím, že s Lukim je zle. Zobral si bratove nové topánky, pretože myslel, že jeho staré to už nezvládnu. Zastavujeme na salaši Mogury pri chodníku. Niečo vypijeme, zjeme, pokecáme. Lukáš si zo zaťatými zubami dáva dole topánku. Na päte ma otlak veľkosti polievkovej lyžice. Je to zlé. Druhá päta vyzerá podobne, aj keď zatiaľ nie až tak vážne. Riešime to oblepením piat a dvojponožkovou technikou, ktorá sa mi osvedčila počas hrebeňovky Nízkych Tatier. Nie sme ani v štvrtine cesty a Luki má dva obrovské otlaky na pätách, pričom nie sme ani v sedle Ploskej. Čakal nás výstup na Ploskú, potom hore na Koniarky a potrebovali sme sa dotrepať na salaš. Nezávidel som mu to teda. Ale ako starý horal mal veľmi dobre vedieť, že nové topánky sa na takéto podniky jednoducho nehodia.

Energia

Chýbajú nám posledné desiatky metrov, aby sme sa dostali na zlomový bod. Na Ploskú. Z nej to už ide. Šliapem za Lukášom. On je vpredu, aby udával tempo vzhľadom na jeho stav. Som pol metra za ním, všade naokolo neuveriteľná hmla a silný vietor. Pozerám len na Lukiho stopy v snehu a cítim, ako mi dochádzajú sily, strácam dych, ruky a nohy sa mi začínajú triasť. Vo vrecku ma tlačí balíček s cukríkmi hroznového cukru. Pri drevenej tyči zastavujem, vyberám balíček. Chrúmem jeden cukrík za druhým a cítim, ako do mňa prúdi energia. Popri chrúmaní si čítam obal. Odporučená denná dávka sú 2 pastilky denne. Pri desiatej som prestal jesť. Bolo mi super. Telo chce niekedy viac, ako odporúčajú odborníci z EÚ.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Oheň a drevo

Konečne sme dosiahli cieľ dnešnej cesty - salaš Martina pod Suchým vrchom. Našli sme ho úplne bez problémov, ako keby ma riadila nejaká sila, takže som presne vedel, medzi ktorými stromami mám odbočiť, aby sme k nemu došli. Chodník totiž nebolo vidno, keďže všetko bolo úplne zasnežené a palice sú len na hlavnom hrebeni, odbočka na salaš nie je vykolíkovaná. Dnu boli príjemné tri stupne. Pod nulou. Drevo takmer žiadne. Cez dvere fučal vietor zo sedielka pod Suchým vrchom. Ku komfortu neprispievala ani myš chytená do pasce. Tak sme zhodili ruksaky a zničení sme sa pobrali do lesa pre drevo. Našli sme zopár konárov. Ďakujem "Štyrom Nitom", že tam nechali pílku, zachránila nás. Lenže po piatich hodinách kúrenia dreva nebolo a v salaši boli 4 stupne. Nad nulou. Tak sme rýchlo prehodnocovali situáciu. Ideme na Chatu pod Borišovom? Do tepla, kde nám dajú horúcu polievku, čaj, čo len budeme chcieť. Cesta by trvala naším spomaleným tempom hodinku a pol. Na Borišov by sme došli okolo deviatej, pol desiatej. Neriskovali sme, namiesto toho sme išli pre ďalšie drevo. To mokré sme dali sušiť na pec, aby rýchlejšie horelo. Keď sme došli na salaš, drevo na peci parádne dymilo. Byť o polhodinku dlhšie, tak by asi zhorel celý salaš. Uvedomili sme si, akí sme blbci. Pekne sme dym vyvetrali a ťažko získané teplo ušlo von netesniacimi dverami. Našťastie, dreva sme už mali dosť, tak sme mohli prikladať. V noci sme mali už takmer 10 stupňov. Potom nám oheň vyhasol a v polospánku som ho nedokázal nanovo rozložiť, tak som sa na to vykašľal. Ráno sme zo spacákov vyliezali do štyroch stupňov. Dreva nám ostalo toľko, že tí, čo prídu po nás, nás budú velebiť.

Tekutiny

Na salaši nebol oheň a bola zima. Tak sme to riešili výbornou pálenkou s horcom. Po naložení ohňa, takmer podpálenia salaša a nazbieraní dreva sme si čo-to hrkli. Keď už bolo všetko pripravené, spravili sme si čaj. Vodu sme mali z roztopeného snehu, ktorý bol v záveji pred chatou. Smiali sme sa, aby voda nebola žltá. Nebola. Bola trošku do hneda a plával v nej nejaký bordel. Robili sme mätový čaj. Luki mi z Nemecka doniesol ako darček malinový likér, tak aj ten skončil v čaji. Bordel vo vode nám neprekážal. Pri piatich stupňoch na chate, opretí o piecku, sme si vychutnávali najlepší čaj našich životov.

Jedlo

Lyofilizované potraviny, kde vám stačí zaliať horúcu vodu a za pár minút máte plnohodnotné jedlo, nie je nič pre nás. Rovnako ako sušené mäso, konzervy a podobné veci. Na večeru sme si vymysleli opraženú slaninku s cibuľou a klobáskou. Slaninka a klobása boli domáce veľkonočné produkty, veľmi sme sa na to tešili. Keď som vybalil slaninu, zamrazilo ma. Z jednej strany bola celá oplesnená. Opatrne som sa Lukiho opýtal, či mu to bude prekážať, a či v tom ako lekár vidí nejaký problém. Jeho odpoveď bola jasná a stručná. "To še spraži toto..." Do minúty bola slaninka na panvici a do 15 minút sme ju už zapíjali horcovicou a čajom.

Kreativita

Toľko som v sebe ešte večer mal, že som nechal na sporáku veľa snehu, aby bolo dosť tekutín, veď piť sa predsa musí. Akonáhle voda vrela, spravil som takmer 2 litre mätového čaju. Cez noc oheň vyhasol, ráno sme v štyroch stupňoch chceli aspoň niečo teplé dostať do žalúdka. Náš čaj bol ale asi taký teplý ako okolité prostredie (fyziku neoklameš), a tak sme to potrebovali nejako vyriešiť. Pri peci boli šamotové tehly, na ne sme dali čajník, pod čajník kahance a po polhodine čakania sme sa dopracovali aspoň k tomu, že čaj bol vlažný. Zvyšok sme vyliali do Lukiho termosky, pri zostupe nám padne vhod.

Ranná potreba

Neviem ako vy, ale zvyknem mať po výdatných raňajkách a rannej cigaretke neodolateľnú chuť ísť si sadnúť na miesto, kde aj kráľ chodí sám. Latrínka pri chate bola. Síce nie podľa môjho gusta, ale vtedy som to vôbec neriešil. Vbehol som dnu ako splašený tiger. Miesto na sedenie zasnežené dvadsiatimi centimetrami nafúkaného snehu. Rýchlo ho holou rukou odhadzujem. Kruhový otvor bol dokonale uzavretý presne zapadajúcim kusom dreva, na ktorom boli klincami pribité dosky, aby sa to dalo dvihnúť a v pohodlí vykonať to, na čo tam človek prišiel. Lenže som narazil na problém. Celé to bolo komplet primrznuté. Nepomohli ani silné kopance, jednoducho nič. Na posratého aj budár spadne, hovoríme na východe. Od nervov a nemohúcnosti som mal slzy v očiach. Von som sa bál ísť. Bola veľká zima, plno snehu a fúkal šialený vietor. Rozhodol som sa, že to skúsim nejako vydržať, a keď bude situácia neúnosná, tak za nejakým stromom nájdem záveterné miesto a tam si to vyložím. Vydržal som. V Ružomberku v hypermarkete neďaleko železničnej stanice sú úplne bezkonkurenčné záchody.

Turistické tempo

Klesáme z Chyžiek po žltej smerom do Zelenej doliny a z nej do Vyšnej Revúcej. Malo by nám to trvať dve hodinky, tak ukazuje ceduľka. Rátali sme s tým, že u nás to bude trošku dlhšie, pretože Luki mal otlaky. A zvykneme všade stáť, oddychovať, obzerať si veci, porozprávať sa, dať si cigaretku, niečo zjesť, vypiť. Robíme to hlavne, keď schádzame z hôr do doliny. Cítime, že ďalšie dobrodružstvo sa končí a takto umelo si ešte predlžujeme pobyt v horách. Dvojhodinovú trasu sme práve preto išli takmer štyri a pol hodiny. Ale bolo nám to jedno. Za každou zákrutou bolo niečo naozaj pekné a zaujímavé, tak prečo si to ešte neužiť.

Fotogaléria k článku

+9 ďalších fotiek