Trasa

Guľapaľag – Chata Volovec – Skalisko a späť

Ako to už pri rodinných výletoch býva, trasu sa snažíme čo najviac skrátiť a vynechávať nekonečné nástupy dolinami. V tomto prípade nám vynikajúco pomôže relikt asfaltky k rekreačnému stredisku Guľapaľag (voľný transkript z pôvodne maďarského názvu, pri ktorom sa mi lámal nielen jazyk ale aj klávesnica). Webovú stránku, wellness, golfové ihrisko ani nonstop recepciu s free wi-fi zónou tu ale nehľadajte. Nehľadajte tu ani vrátnika, lebo ten sem chodí asi len pre ohlásené návštevy. Predpokladám, raz ročne...? To však nič nemení na štatúte, že máme celé parkovisko len pre seba a strážnika nám robia lesníci z priľahlej budovy. Vykladáme cyklovozík, na ktorý nahadzujem tretie, turistické koleso. A znova monotónny kolotoč s balením vody, jedla, náhradného oblečenia a všetkých nekonečne potrebných nepotrebností, aby sa náš 11-mesačný drobec cítil celý deň pohodlne po každej stránke. Konečne sme nachystaní, zorientovaní a rozhodnutí, ktorým smerom pôjdeme.

Vyrážame teda po žltej značke smerom k turistickej chate Volovec. Rázcestník hlási prekvapivo prechádzkové údaje, no pre dnešok si žiadne ciele nedávame. Sme jednoducho na výlete v lese. Laura sa po vození v aute rozhodla, že pôjde kúsok pešo, a tak mám dosť času obzrieť si rekreačný skanzen so zarasteným ihriskom, opusteným bazénom, kamennými lavičkami a socialisticky monumentálnym bočným schodiskom. Ale že tu stále vydržali hliníkové okná, je mi dodnes záhadou...

Stúpame popri potoku, zbierame kamienky, drievka aj kvety zo všetkého, čo rastie na okolí. Len mamka musí trochu vypomáhať pri balansovaní po kamenistej cestičke. Teplo a námaha ale docielia svoje a dieťa sa nám po druhej stovke metrov hlási na posedenie vo vozíku. S radosťou ju ukladám dovnútra, naťahujem tienidlo a hltám výškové metre. Po serpentíne sa tempo stúpania zmierňuje a hodnotím, že by to išlo aj bicyklom. Otvárajú sa prvé výhľady smerom na Rožňavu, no to pravé orechové prichádza až na rúbaniskách. Najprv však musíme trafiť značku, lebo mapa trochu zahmlieva a posiela nás strmo nahor namiesto pohodlného traverzu. Trocha sme to podcenili s teplotou v južných krajoch, a tak postupne celá família zhadzujeme vrstvy až do plavkovej formy. Pravdaže bez plaviek, ale ktorý turista by sem zablúdil len kvôli nazeraniu na moje trencle, však? Les je tichý, len miestami sa spomedzi pahýľov objavujú poľovnícke chatky. Pre pomerov neznalého to môže evokovať, ako je turistická chata blízko. No náhľad do GPS-ka ma vždy umravní a potvrdí, že s takýmto nákladom nemôžem turistické časy podliezať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Fotím si krásne geomorfologické výhľady na zárez v planinách Slovenského krasu a postupne vchádzame do tajomného ihličnatého lesa. Cesta je pokrytá machom, vôkol sa šíri správna aromaterapia, akú vo voňavom stromčeku pri pokladni na benzínke nenájdete. Pasieme sa miestnymi jahodami aj nejakým tekutým poháňadlom z dovozu a ležérne pokračujeme v postupe. Pôvodná túlačka naberá reálne kontúry a medzi rečou sa čoraz častejšie spomína chata. Tak pôjdeme, či nie? Cesta je pohodlne zjazdná aj na osobák, zatiaľ nie je dôvod na otočku.

V nasledujúcej serpentíne na chvíľu zaváham, lebo cesta je zasypaná stromami a aj vyjazdené koľaje sa končia na improvizovanom obratisku. Hmmm, a teraz kadiaľ? V ponuke je okrem zátarasu aj nezreteľný chodníček a o trochu lepšia lesná cesta. Konzultujem s navigáciou a vzhľadom na šírku vozíka volím alternatívu pre offroad. Po chvíli sme však znova pri kmeni ležiacom krížom cez cestu a aj cesta vyzerá, že po nej išiel naposledy kráľ Žigmund so svojou družinou. Správny musí byť teda chodníček, tak to po ňom nakoniec skúsime. Na niekoľkých miestach trénujem svaly predlaktia, no vozík sa mi pár metrov podarí offroadovo pretlačiť až k mohutnému pramenisku, kde sa napájame na iný chodníček, vedúci kamsi do doliny. Posledný kúsok a sme pri novom altánku neďaleko chaty. Od tej k nám vybieha chlpatý strážca namiesto uvítacieho výboru. Na moje počudovanie tu stojí chatárovo auto a vnútri sa pri domácom proviante hostí aj partia jeho kamarátov. S turistami je to v tomto mimosezónnom, stredotýždňovom čase už pobiednejšie. Až na jedného cyklistu sme tu sami. Laura sa pri pohľade na havkáča aj nezvyčajný ruch snaží vydrať z vozíka. Púšťame ju na rozlet za spoznávaním miestnych zákutí a medzitým sa dopujeme ľadovou kvapalinou z prameňa. Nazvať ju vodou je hriechom, lebo rovnako voláme aj ten chemický produkt v mestskom vodovode. Zhodnime sa teda na životabudiči. Asi sa pod sprchou z rúrky tvárim príliš blaženo, lebo sa sem pritmolí aj Laura a dožaduje sa umývania rúk. Po chvíli je mokrá od uší až po šnúrky na topánkach. No čo už, detská radosť sa nemá tlmiť, nie? Po presvedčení, že vody na dnes stačilo, hodnotíme povodňové škody na majetku a rozhodujeme, čo s načatým dňom. Byť tak blízko a neskúsiť dobyvateľa vrcholu?

Vozík uskladňujeme do chatárovej opatery, drobca beriem na plecia a naľahko s keksíkom vo vrecku prudko stúpame v ústrety rozbitému chodníku. Zjavne ho len prednedávnom pretrasovali, takže sa kúsok zmietame v spleti cestičiek, no poctivo ideme stále nahor. Les strieda lúka a po malej chvíli sme naozaj na samotnom vrchole Skaliska. Kamenný zub zdolávam alpinistickým štýlom celkom naľahko, len s desiatimi kilami živého výskania na chrbte. Hrdo stojím pri triangulačnej tyčke, 1293 metrov nad morom a rozhliadam sa na všetky strany v snahe absorbovať celé prírodné divadlo. Každý lokálpatriot si bude tvrdiť svoje, no odmietať, že toto je jeden z najkrajších výhľadových kopcov na Slovensku? Tak toto veruže nebudem a neskromne zhodnotím, že aj napriek silnému oparu je tu nádherne aj pri opakovanej návšteve. Len trochu nepríjemne prefukuje, takže volíme ústup do závetria pod skalu. Laura sa zbavuje oblečenia aj topánok a začína naháňať mravce. Rodičia sa vyvalia do trávy a môžeme si užívať svoju chvíľu (vysoko)horskej pohody. A pritom sme len pár kilometrov od maďarskej hranice, čo má v tomto prípade blahodarné účinky na teplomer, takže tu aj napriek pokročilému dátumu môžeme relaxovať pod holým nebom. Prichádza dvojica mladých českých trekkerov, vymeníme si pozdravy a tak trochu začneme závidieť ich bufetové menu. Náš proviant je dole na chate. Hladu nerozkážeš, a tak sa nakoniec zberáme nadol do pohodlia dreveného stola. Vyťahujem varič, zohrievam nejaké domáce zasycovadlo a medzitým vymieňam vodu vo fľašiach. Laura nadšene baští fazuľu s mäsom a neodmieta ani porciu chleba. Ešte kúsok jabĺčka, povinné umytie rúk v prameni a pri hodnotení pokročilosti času musíme uznať, že je čas na návrat do civilizácie.

Pretlačiť chodníček až k ceste a odtiaľto už len nadol. Laura sa spokojne ukladá na zaslúžený oddych po náročnom výstupe, tatko si vyhrnie rukávy v snahe vyrovnať biele pásy na pleciach a mamka znalecky hodnotí, že tu bolo krásne a znova sa nám jeden deň vydaril. Návrat po rovnakej trase zbehne ako voda v čunovskom kanáli, spachtoš si siestu ukončí presne pri aute, takže už len nastúpiť a vybrať sa na cestu domov. Deň tak akurát, každý si v ňom našiel to svoje...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek