Prípravy

Pred Vianocami sme začali úplnou zmenou stravy a potešiteľné je, že sme zhodili práve toľko kg, koľko teraz vážia naše batohy. Ešte by sme stále mohli zhodiť ďalších 15 kíl, no tomu hádam napomôže naše chodenie po horách. Po dlhých rokoch som to už jednoducho nevydržal a musel som sa vrátiť k horskému prostrediu. Aj o návrate do hôr je tento príbeh.

Našou prvotnou inšpiráciou bola túra z Plešivca na Sorošku cez Silickú planinu, ktorú sme absolvovali presne pred 21 rokmi aj s našou dcérou pod srdcom, manželka bola vtedy v 3. mesiaci tehotenstva. Vtedy sme chceli prísť až do Zádielu, ale cestu sme ukončili predčasne. Teraz sme to chceli konečne prejsť celé. Pozerali sme našu starú mapu, niečo sme prečítali na Hikingu a jedno z prekvapení v teréne bolo, že Slovenský kras už nie je CHKO, ale národný park, takže treba otvorene pripustiť, že naše nocovanie nebolo celkom podľa pravidiel.

Najprv sme chceli nechať auto v okolí Zádielu, vyraziť autobusom do Plešivca a vrátiť sa k nemu po planinách. Ale sobotňajšie ranné spoje do Plešivca boli také zlé, že sme nakoniec obrátili poradie. Z Turne vyrazíme peši a vrátime sa v pondelok v pracovný deň, to bude so spojmi omnoho lepšia situácia.

Vo štvrtok v noci sme dorazili do reštaurácie alebo motela pod hradom v Turni nad Bodvou (podľa môjho názoru najlepšie jedlo široko - ďaleko), kde sa dá aj ubytovať, jednu noc sme chceli prenocovať, nechať tam u domácej panej auto a ráno vyraziť. 21 rokov po prvej akcii konštatujem, že naše batohy sú ľahšie o 7 až 10 kg, hlavným rozdielom sú potraviny, váha stanu a spacákov a aj materiály sú dnes niekde úplne inde. Vtedy sme mali ešte východonemecký varič Juwel, k nemu benzín, pevný lieh na rozkúrenie, dnes ľahučký plynový Primus, nuž, mnoho vecí sa odvtedy zmenilo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trasa

Turňa nad Bodvou - Zádiel - Zádielska dolina - Zádielska chata - Baksova dolina (trasa na mape)

Igorova cesta z Turne nad Bodvou do Zádiela

Po výdatných raňajkách vyrážame, hneď za reštauráciou začína kamenistá cesta, ktorá sa vinie na úpätí Zádielskej planiny pomedzi vinohrady, sady a po 3 a pol kilometri vyústi do obce Zádiel. Trasa mi pripomenula dávneho priateľa, s ktorým som tento krásny kút objavoval pred 30 rokmi. Dlháň Igor, to bol môj častý partner lezeckých výletov z Košíc, kde sme obaja študovali na elektrofakulte. Nech mi čitatelia odpustia, ale v tejto časti seriálu si chcem aspoň v prvý deň na veľkého Igora trochu zaspomínať.

Zastavenie prvé: Bielovodská dolina, Jamesácky týždeň (1983)

Prebiehajú obvyklé večerné debaty v táborisku po návrate z túry, zoznámil som sa s Igorom, piatakom z elektriny v Košiciach. Ukázalo sa, že je veľký filozof a príjemný spoločník. Keď sa nám raz večer nevrátili z Českého (Ťažkého) štítu kamaráti, Igor napriek únave z celodennej túry s nami išiel proti noci vysoko do doliny bez zaváhania. Nič sme nezistili, až ráno sa ukázalo, že bez úhony bivakovali, no vtedy mi Igor prvýkrát predviedol svoj charakter.

Cesta má od začiatku príjemný profil, nad nami sa vyníma Turniansky hrad, no my sa fascinovane pozeráme hlavne na festival novej zelene okolo nás, všade rašia čerstvé puky, kvetom dominuje biela, nádherne kontrastuje s modrou oblohou. Pod nami je obec Turňa nad Bodvou s jej rybníkom a v pozadí hrebeň planiny Dolný vrch, kde je maďarská hranica. Pohľady na s láskou upravené vinohrady a vkusne upravené chatky v nich nám pripomínajú, že v dnešnom povrchnom svete predsa len ešte existuje zmysel pre estetiku. Keď sme túto “skratku” k Zádielskej doline objavili kedysi s Igorom, tiež sme sa nad krásami kľukatej cesty rozplývali.

Zastavenie druhé: Košice, september 1983

Prijali ma neplánovane na školu, ale na dekanáte sa na mňa jedna milá pani zlostne osopila, keď som sa pýtal na miesto na internáte. Dodnes som celkom nepochopil tú jej prehnane podráždenú reakciu. Zašiel som potom bezradný pred intrák, ani neviem, čo som od toho očakával. Ako som tak sedel na zábradlí pri vchode, zrazu som uvidel charakteristickú klátivú chôdzu dlháňa Igora: “Ty čo tu robíš?” V krátkosti som mu vysvetlil svoj problém a on len povedal: “Poď so mnou...” a o chvíľu mi zohnal miesto u spolužiaka, čo mal v izbe voľnú posteľ, tak som ako prvák strávil ročník s piatakmi.

Naše nohy ešte necítia nijakú únavu, ľahko si vykračujeme, batohy sú o čosi ťažšie ako na poslednej túre v Dobrovodskom krase, každú chvíľu zastavujem kvôli fotografovaniu, a potom dobieham Moniku. Ako slnko stúpa, načervenalé tóny rána postupne ustupujú a kľukatá cesta odkryje masív Zádielskej doliny a samotnú dedinku Zádiel. Táto neznačkovaná trasa je najkrajšia po rozkvitnutí jabloní a tiež neskôr na jeseň, kedy sa vyfarbí lístie, trasu určite odporúčam. My sme boli z krásy takmer omámení.

Na parkovisku na vstupe do Zádielskej doliny už stojí zopár áut, tiesňava v sobotu zažíva nápor. Vybavujem si, ako sme tu boli pred 4 týždňami, no veľkonočná turistika sa zmenila na brodenie v čerstvom snehu. Teraz to pôsobí úplne inak. Pri bufete debatujeme, či si dáme kávu, ale diskusia je zbytočná, ešte je zatvorené. Vtedy si ťapnem po čele - poháre! Zabudol som zabaliť plastové poháre! To by nebolo nič prevratného, ale na jednom z nich som si urobil odmerku na presné množstvo vody. Každý, kto kedy rozrábal sušené lyofilizované potraviny, vie, že priveľa vody z jedla urobí brečku a primálo zas kašu akoby s kúskami piesku. Chvíľu sa zlostím, ale potom sa dohodneme, že skúsime niekde objaviť vyhodenú trojdecovú fľašku a skúsime takto zlepšiť odhad množstva potrebnej vody. A skutočne pri altánku na začiatku doliny nájdeme v smetnom koši presne to, čo potrebujeme. V náručí rokliny sa mi spúšťa prúd spomienok, vpravo Orlia bašta, kde som zaknihoval svoj najdlhší pád. Nová cesta na Prídavkovu vežu, krásna skala na Šunovom hrebeni, či Predná bašta, kde sme s Igorom liezli našu prvú spoločnú cestu.

Zastavenie tretie

S Igorom sme pravidelne trávili víkendy v horolezeckej chate Slávie VŠT. Vždy to však nejako vyšlo, že sme sa stopom dostali z Košíc prískokmi iba do Turne nad Bodvou a bolo nám hlúpe stopovať ďalej, keď už bol cieľ tak blízko. Cesta vinicami a sadmi plnými ovocia a zlatého lístia nám brala dych svojou krásou. Takto sme tam boli aj v zime a nikdy nezabudnem na to, ako sme sa tu na jar 1984 rozplývali nadšením a osud chcel, že vtedy sme liezli spolu naposledy. Igorovi končila škola, ako čerstvý inžinier išiel robiť do Banskej Bystrice a ja som sa vrátil do Bratislavy.

O samotnej Zádielskej doline asi netreba veľa písať, spomína sa v rôznych článkoch pomerne často. Keďže je v nej veľa čo pozerať, ani si človek nevšimne, že je tam celkom obstojné stúpanie. Priezračná voda hučí a treba povedať, že v minulosti som do potoka dvakrát spadol. V diaľke sa objavuje Cukrová homoľa, možno najkrajšia skala na Slovensku a ťažko budem hľadať veľa intenzívnejších zážitkov, ako bola lezecká cesta Ave Mária. Dnes sa nad VII+ asi veľa ľudí nepozastaví, ale v tom čase to pre nás znamenalo veľmi veľa. Ešte predtým však stojí nad dolinou Čertova stena a v nej mám zavesenú ďalšiu spomienku na Igora.

Zastavenie štvrté: Zádielska dolina, 18. november 1983

Ráno po tom, čo som na študentskom plese pretancoval celú noc s mojou dnešnou ženou, sme s Igorom v mraze a hmle preliezli “Ľavú koľaj” v Čertovej stene. Igor bol veľmi spoľahlivý lezec, partner na pohľadanie. Ako pamiatku na túto cestu som ešte dlhé roky doma opatroval drevený klin, čo sa pod ním vytrhol v stene, našťastie ako druholezcovi.

Stúpam pár metrov na sutinový kužeľ, aby som urobil lepšiu fotku z hornej časti steny a uvedomujem si absurdnú skutočnosť, že by ma za to mohol hociktorý orgán zvoziť pod čiernu zem. Tak radšej zbieham dolu a dobieham svoju žienku. V iných rodinách musia možno chlapi vyčkávať svoje polovičky, keď behajú po nákupných centrách, u nás je to naopak. Moja ma musí stále vyčkávať, kým vybavím fotografické vášne. Akokoľvek je Zádielska dolina pastvou pre oči, fotograf to má pre stromy ťažké, to pochopí každý, kto sa snaží niečo zvečniť z cesty. Ale detailov hodných zvečnenia je aj pod nohami viac ako dosť. Kvety, voda a sem-tam sa podarí aj pohľad nahor.

Keď tak stúpame dolinou, Monike ukazujem výraznú špáru na Trojkráľovom hrebeni, ktorú sme kedysi s Igorom liezli, potom sa stúpanie zjemní, obchádzame Skalu posledného komína a impozantnú Mesačnú stenu, už uvidíme záružlie okolo potoka a vieme, že tiesňava končí. Ešte kúštik a prichádzame k zamknutej horolezeckej chate, nenatretá strecha pôsobí pustým dojmom, no spomienky ma unášajú k najkrajším momentom môjho ročného pobytu v Košiciach.

Zastavenie piate

Odjakživa som sa chcel ísť pozrieť na Veľký sokol - známu skalu v masíve Veľkého Choča. Tak sme jednej bližšie nedatovanej jari vyrazili so žienkou od jej rodiny v Likavke a pokojne sme stúpali smerom, o ktorom si myslíme, že nás zavedie na správne miesto. Na jednej križovatke lesných ciest sme zbadali charakteristickú klátivú chôdzu vysokého chlapa, priblížili sme sa k sebe a nezostáva iba zvolať - Igor, ty čo tu robíš? Toto je ešte absurdnejšie stretnutie ako to pred internátom v Košiciach. Igorovi neprišiel kamarát a vybral sa z Ružomberka sám, pravdepodobnosť tohto stretnutia vychádza na desať na mínus n-tú a n je skutočne veľké číslo s veľa nulami. Radostne sme sa zvítali a ideme ďalej, počasie sa zhoršilo, začalo snežiť a nakoniec sme zhodnotili, že sa prikrčmieva. Igor to zhodnotil, že sme sa minuli o dolinku (ak hovoríme na tému Veľký sokol), ale fakt, že sme obaja zablúdili v ten istý čas z úplne iných častí sveta v tom istom čase do nesprávnej doliny, to už je niečo mystické.

Kým sa vydáme ďalej po červenej značke, opáčime ešte Chata Bystrina, vedľa nej nachádzame poslednú kopu snehu. Vidím, že budova je aspoň čiastočne vynovená, nespoznávam novú strechu, no vo vnútri ako keby zastal čas. Dávame si niečo od smädu a kávu. V Slovenskom krase sa držíme zásady, že každú možnosť doplnenia tekutín treba využiť. Vedľa nás partia dôchodcov veselo diškuruje a kúsok ďalej sa chystá poriadny kotol na guláš. Viacerí sa pokúšame uvoľniť zaseknutú teleskopickú paličku jednej pani, všetko márne, ani bufetár to nezvládne s kombinačkami. Potom milá pani sľúbi pol deci tomu, kto to opraví. Jeden zo starších pánov chytí paličku, odíde do chaty a o minútu sa vráti s opravenou paličkou. Že by zabrala správna motivácia?

Na našu úľavu ešte vyfasujeme od bufetára niekoľko plastových pohárikov aj s vyznačenými mierkami, tak náš problém je vyriešený. Schádzame potom naspäť na rázcestie a púšťame sa hore Baksovou dolinou. Tam opúšťame Zádielsku dolinu aj spomienky, ale ešte tu chýba posledná kapitola mojich zážitkov s Igorom.

Zastavenie šieste: Zaježová

Tam som sa zastavil v deväťdesiatych rokoch na potulkách nádhernou krajinou. Keď som sa dal do reči s miestnymi, tak sa rozhovorili o “Strome života” a ukázali mi cestu k domu, kde žije chlap, čo to vraj organizuje. Keď som tam vošiel, tak som takmer spadol z nôh - Igor, ty čo tu robíš? Dlho sme potom debatovali o jeho aktivitách, postojoch a plánoch, ale jedno sa mi potvrdilo, bol to nielen veľký idealista, ale aj muž integrity, lebo žil presne to, čo hlásal. Aspoň v niektorých ohľadoch sa mi javil ako slovenský Diogenes, čo žil na lazoch svoj sen a hoci sme sa už nikdy osobne nestretli, aspoň na diaľku som sledoval jeho aktivity a neskoro som zachytil jeho skorý definitívny odchod v roku 2009. Ak stále neviete, o kom je reč, tak si dajte do vyhľadávača “Igor Zaježová” a zistíte o ňom viac. Skromný dobráčisko, veľký duch, inšpirácia, nad ktorou je dobré sa na chvíľu, a možno aj dlhšie, zamyslieť. Keď som navštívil jeho hrob pod obrovským smrekom v Pliešovciach, mimovoľne som si povedal - Igor, ty čo tu robíš? Aj keď to mal byť iba článok o našej túre, veľmi ma pokúšalo napísať čosi na poctu starému priateľovi, tak som rád, ak ste si to prečítali a príliš nehundrali, že odbočujem od témy.

Vráťme sa teda do Zádielu v roku 2013. Keďže nevieme presne, ako to bude na planine Horný vrch s vodou, naberáme si okrem vody na pitie aj liter a pol na varenie. Tu opúšťame známe územie a je čas skončiť prvú časť nášho príbehu. Nabudúce si povieme, ako pokračovala naša túra.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek